O tučnom pradedkovi a zbojníkoch

O tučnom pradedkovi a zbojníkoch

Môj nebohý pradedko bol povolaním drevorubač a popri tom obchodoval tu a tam s koňmi a ďatelinovým semienkom. Vo svojich deväťdesiatich ôsmich rokoch bol, chvála Bohu, ešte veselý a čulý chlapík, guľatý a červenučký ako jabĺčko, ba taký neobyčajne tučný, že ho v lete prababička ukladala do pivnice, lebo by sa hore od horúčavy rozplynul. Usadil sa teda pekne dole v pivnici, popíjal pivo s cukrom a tešil sa na chladnejšie počasie.

Keď sa skončilo horúce leto, vtedy vyliezol, batolil sa po svojom, gazdoval, šafáril a dom zariaďoval, kupoval, predával a zháňal, pribíjal, zatĺkal a tesárčil, potil sa a lopotil sa, dupal v papučiach a klopkal v pantofliach, statočne jedol a pil, obracal sa skrátka napriek svojmu požehnanému veku a úctyhodnej tučnote tak milo, že z neho mali všetci radosť. Mal, veru, najbohatierskejšie brucho z celej farnosti; veď naň bola aj naša farnosť pyšná. Takého druhého vo farnosti nebolo: tak tučného a červeného, tak plecnatého a kolísavého, s takými vráskami okolo očí a s takým guľatým nosíkom a takým podbradkom. Ba ani v iných farnostiach takého nebolo. Keď prišiel na trh do Hradca Králové, všetci sa za ním obzerali, a to bol študent, biskup, alebo pán generál; veď čo je hladný študent alebo generál vyschnutý a zamračený ako sleď, ale aj sám pán biskup nebol ani zďaleka taký tučný a taký ružolíci, taký podsadený a krásne kolísavý ako môj nebohý pradedko.

V tvári bol pekne oholený, na nose, na lícach a ušiach červený skoro do fialova; okolo krku si viazal strakatú šatku, cez brucho sa mu klenula mocná vesta s dvoma radmi kovových gombíkov, a v nej mal veľkú tabatierku, do ktorej sa zmestila libra šnupavého tabaku. Tak tu stál medzi povozníkmi a sedliakmi, medzi mlynármi a drevorubačmi a hovoril a rozprával, alebo sedel v krčme, keď ho boleli nohy, a tam hovorili a rozprávali a žartovali. Ach, takých starosvetských a dôkladných ľudí už niet! Veď sa aj môjmu pradedkovi prihodili veci celkom neobyčajné, aké sa už dnes nestávajú.

Tak vám raz predal koňa a vracal sa so psom Voříkom a s niekoľkými stovkami vo vrecku domov, keď ho v horách prekvapila veľká búrka. Pretože pradedko mal radšej pivo ako vodu, obzeral sa rýchlo po nejakej krčme, kde by mohol pekne v suchu prečkať lejak a hrmenie. Ďaleko-široko nebolo iné stavenie než na samote mizerná krčma „U obeseného a fľaše“. Ako už napovedá názov, nemala tá krčma práve dobrú povesť. Ale keď ďaleko-široko nebolo iného úkrytu, nezostávalo pradedkovi nič iné, než uchýliť sa pod strechu „Obeseného a fľaše“, a urobil tak nerád, zatiaľ čo ho lejak močil až na kožu a Voříka až na kosti, a preklínal búrku, klusajúc, čo mu stačil dych, ku krčme, ktorej všetky okná svietili.

Toho sa však dobrý pradedko ani Voříek ani vo sne nenazdali, že tu zapadnú rovno do zbojníckeho bálu. Áno, práve tu mali tí najhorší zbojníci bál a všetci tí chlapi sa vám navliekli do najrozličnejších masiek. Bol tu náčelník lupičov, preslávený Lotrando, vo fraku, v bielej kravate a rukaviciach ako veľký pán, jeho milenka, ľstivá a napudrovaná Kokotička, sa obliekla za baletku, povestný vrah Hrdlořez sa prestrojil do bledomodrého a ružového atlasu páža, bol tu Veľký Šibal, Krvavý Jíra aj Hmaták a Chramostejl aj zlý Kudlich a medzinárodný lupič Dynamit a šejdiar Kujón, skrátka všelijaká zberba, ktorá si vzala masky Turkov, Číňanov, medveďov a bubeníkov, flašinetárov, rytierov i kejklierov, ako to už na maškarných báloch býva. Točili sa teda, hodovali a zabávali sa ako celkom slušní a čestní ľudia, ale zo zlomyseľných očí im nevykúkalo nič dobré. A pod parochňami mali vlasy naježené, na lícach jazvy. Krvavému Jírovi chýbali na ľavej ruke dva prsty, ale zato tie zvyšné boli plné prsteňov, ruky mali nepracovné, ale s veľkými zlodejskými kĺbmi a pod nechtami špinu a niektorí mali aj špinavé uši, pretože neustále myslia na lotrovstvá a potom zabudnú sa poriadne umyť mydlom a teplou vodou. Len si tak prejdú mokrou labkou cez tvár ako mačka a myslia si, že je tým vybavené. Tak si to, chlapci, zapamätajte a umývajte sa poriadne, keď vám to mamička ráno prikáže.

No tak teda pradedko sa veľmi čudoval, že zapadol rovno do bálu, trochu sa zľakol, ale hneď si nepomyslel, že by to mohli byť práve zbojníci. Voříek frkal a otriasal sa a ten si, myslím, vôbec nič nemyslel. Tak teda pradedko pozdravil: „Dobrú zábavu vespolok!“, sadol si nabok a objednal si syrčeky a pivo. A vtom jeden zo zbojníkov, ktorý tu hodoval na rezňoch, k nim striedavo pohrýzal uhorky, zmrzlinu a krémové trubičky, povie: „Dobrú chuť!“ a dedko pekne odpovedal: „Aj vám tiež, nápodobne,“ lebo si potrpel na slušnosť. Ale to sa vie, zbojníci, ktorí videli, aká poctivá koža im padla do rúk, to s ním nemysleli dobre a chceli sa na jeho účet nepekne zabaviť.

A tak začali. „Pantatko Cvalík,“ zaštebotala posmešne Kokotička, akoby sa pradedko nevolal Novotný. „Pantatko, my dvaja by sme sa k sebe pekne hodili do páru! Zadám vám jednu štvorylku, škótsku, alebo ešte radšej kvapík.“ Zbojníci sa rehotali. Kokotička bola tenká a moc, kdeže na pradedka kvapík! Pradedka mrzela takáto dôverná reč a ten smiech. Spomenul si na prababičku, a ako hovorím, Kokotička bola tenká ako šindeľ. Na toto sa to dievča nemuselo tak vypínať! A tak povedal pradedko, nadvihujúc svoju obrovskú čižmu s podkovičkami a klincami: „Nevzal som si na to tancovanie lakovky, a azda by som vám, slečinka, mohol stúpiť na nožičku, a vy, pozerám, máte nožičky ako paličky, ako zápalky, ba čo hovorím, ako vrabec.“

Kokotičke sa táto odpoveď práve nepáčila, a tak sa zamračene obrátila k svojmu Lotrandovi, krutému lupičovi. Lotrando sa zlovestne potiahol za svoje pretenké fúzy: „Ha, vieš, kam si sa dostal, biedny sedliacky chrbát? Spadol si medzi zbojníkov!“ Pradedko sa od zľaknutia spotil; z tohto stretnutia nevykúkalo nič dobré. „Ja som preslávený Lotrando,“ pokračoval náčelník, „a tamten s lutnou, to je povestný vrah Hrdlořez, a tu ten Turek, to je obávaný Kudlich, a ten Číňan, to je Krvavý Jíra, a medveď, to je Dynamit, a ten bubeník je Hmaták, a flašinetár, to je Chramostejl, a kejklier, to je Veľký Šibal, a rytier, to je Kujón, všetci moji krvaví páni tovariši! A toto je naša zbojnícka hymna,“ povedal Lotrando a začal spievať:

„Kamaráti, drahí páni,

zbojníci a kumpáni,

dobrodruhovia, taškári,

zlodejíčkovia, vreckári,

podvodníci, vrahovia, rváči,

zabijaci, ľstiví hráči,

nám je bene, nám je hej,

hej,

a si, kto si, k nám sa daj!“

Nato zaspieval Veľký Šibal:

„Reťaze zo zlata, hej,

prsteň a šperk a drahý kameň.

Len pozor, braček, daj,

chytia ťa a je s tebou amen.“

Zbor:

„Šťastie ti vinšujeme na tú cestu,

veď aj nás povedú do arestu!“

Hrdlořez:

„Nabitá pištoľ, hej,

ostrý nôž, čepeľ má lesklú.

Len, braček, pozor daj,

beda ti, keď ťa chytnú!“

Zbor:

„Bratríčku, brate, daj nám vale,

veď sa zas zídeme v kriminále!“

Krvavý Jíra:

„O trochu krvi, hej,

len pichaj a bi a strieľaj!

Braček, pozor daj,

ak je ti život milý.“

Zbor:

„Adié, páni zbojníci,

dovidenia pri šibenici!“

Tak spievali zbojníci a štrngali si v zbore naplnenými pohármi, kým pradedko tŕpol, že môžu spievať takú strašnú pieseň a byť pritom takí veselí. Rýchlo premýšľal, čo urobiť, a vtom ho napadlo, že by mal aj on nahnať nejakú hrôzu: vyvalil teda strašne oči, zvraštil čelo a škaredo sa zamračil a pokúsil sa zaklamať. „Veď ja viem,“ povie. „Preto som medzi vás prišiel. Aj ja som prestrojený. Obliekol som sa za starého tučného drevorubača, ale ja som vlastne slávny zlodej, lupič a mnohonásobný vrah Velevrah, ktorý som sám týmito vlastnými rukami zapichol, podrezal a zavraždil šesťdesiat mužov, tridsať žien a pätnásť detí a vyplienil som všetky zámky a hrady a domy a stavenia a chalupy v celom širokom okolí! A toto je môj policajný pes, divoký Ostrozub,“ doložil pradedko, obzerajúc sa po Voříkovi.

Ale zbojnícka rota sa len divoko rozrehotala. Ako by nie! Voříek pekne panáčkoval a pokorne prosil hodujúcich lupičov o kostičku. A Lotrando zdvihol posmešne do výšky mešec s peniazmi, tabatierku, ba aj strakatú vreckovku, všetko, čo nič netušiacemu pradedkovi pri jeho chvastavej reči vytiahol z vrecka ohybný zlodejíček Veľký Šibal. „Hľa,“ povie Lotrando, „ale toto sú, myslím, vaše vlastné peniaze, aj tabatierka a šnupák, čo vám Veľký Šibal tak pekne vyfúkol. Tak, chlapče, musíte ísť k nám do učenia, ak chcete brať cudzie a svoje si podržať.“

Pradedko sa poškrabal na zátylku; z tejto kaše, pomyslel si, sa tak ľahko nedostanem. A zbojníci sa hneď rozkričali: „Veru, musí k nám ísť za učňa!“ – Ako som hovoril: najprv si z neho chceli robiť blázna a poriadne ho potrápiť a kdovie, čo s ním potom najhoršie zamýšľali.

A tak spustil Kujón: „Povedz, učeň, kto je to, kto má svoje v cudzom vrecku?“ A pradedko rozmýšľa a hovorí: „To je okradnutý; čo bolo jeho, je vo vrecku zlodeja.“ „Ba nie, zle,“ zubil sa Kujón, „je to zlodej. Ten predsa má v cudzom vrecku svoju ruku!“ Hádanka sa pradedkovi vôbec nepáčila: videl, že s takými šejdiarmi nič nepochodí; keby bol hádal, že zlodej, vysmiali by sa mu zase, že je to okradnutý, a nikdy by ho nenechali uhádnuť.

„A teraz mu, Veľký Šibal, povedz, aké vlastnosti musí mať pravý zlodej,“ prikázal Lotrando.

Veľký Šibal sa rozkročil pred pradedkom a začal prednášať: „Pravý Zlodej, Zlodejík či Zlodejíček je v noci čierny, v tráve zelený, vo dne priehľadný; má byť tenký ako drôtik a ohybný ako úhor, aby prešmykol uškom od hrnčeka, kľúčovou dierkou, dverovou škárkou, múrovou trhlinkou; vie sa schovať pod steblom, ani nedýcha, ani nedutá, nesmie zakýchať a zakašlať, vie liezť po múre ako múcha a ruky i nohy má tiché ako mačička, aby dvere nevŕzgali a podlaha neškrípala, pes sa nerozbrechal a gazda sa neprebudil. Smie mať v tele len libru kostí a na tele len tri loty mäsa, aby do všetkého vkĺzol, všade vnikol, všade sa schoval, všade sa pretiahol a prešmykol; keď je ťažší alebo tučnejší, tak sa musí otesať a pritesať sekerou, okrájať a orezať nožom, ohobľovať a pripíliť, odrieť, oškriabať a pridrbať, uhladiť a vyleštiť, vytiahnuť a ohnúť, zmäkčiť, spružiť a stužiť, vytepať cepom a paličou a vyklepať kladivkom, vymočiť, zvláčniť a vysušiť vo vode, pod zemou, v ohni i vo vzduchu.“

Pradedkovi sa od hrôzy zježili vlasy na hlave, a už sa pred neho postavil Hmaták a pýta sa: „A čo, učeň, urobíš, keby si sa vlámal do stavenia a niekto sa predsa v susednej izbe prebudil a zvolal by: ‚Je tam niekto?‘ – Čo urobíš?“

„Bol by som ticho, ani by som nemukol,“ odpovedal pradedko.

„Chyba,“ vysmial sa mu Chramostejl, „odpovieš poriadne nahlas: ‚Nikto!‘ aby sa prebudený upokojil a povedal: ‚Ach tak, ja som myslel, že tam niekto je.‘ – A keď bude volať: ‚Lúpež!‘ odpovieš: ‚Ja nič nelúpim!‘ A keď bude kričať: ‚Vrahovia-a-a!‘ opáčiš, že dáš pozor, aby si do ničoho nevrazil, a keď bude volať: ‚Pomoc!‘ odpovieš mu zdvorilo: ‚Ďakujem za pomoc, ja už si to všetko pekne odnesiem sám.‘“

„A teraz,“ rozhodol Krvavý Jíra, „ho naučíme, ako sa má pravý zlodej vybaviť na krádež! Najprv si zuj čižmy, ale rýchlo! lebo ťa pekne popoženieme,“ prikázal a namieril na pradedka pištoľ, aby mu ukázal, že so zbojníkmi, ktorí si chcú zažartovať, nie sú žiadne žarty. Úbohému pradedkovi nezostávalo nič iné ako poslúchnuť, a tak sa dal, vzdychajúc a hekajúc, zúvať svoje zablatené čižmy. Išlo to veľmi ťažko, veď čo! doma mu vždy pomáhala zúvať sa prababička, a keď nestačila prababička, tak ešte ostatné ženské zo stavenia, stará Žulitková a ešte niekedy k tomu Žulitková Marie a ešte Anna a ešte pravdepodobne Růžena a niekedy aj Žulitka a Zelinka, a teraz si musel zuť čižmy sám! Konečne boli nešťastné čižmy dole a pradedko celý udychčaný sa tu objavil v červeno a zeleno pruhovaných ponožkách, ktoré mu prababička upletala tohto roku v zime.

„To je preto,“ dodal Kujón, „aby ťa nikto nepočul.“

Potom vzali tabuľku, na ktorú hostinský kriedou zapisoval dlhy, a napísali na ňu „Nikto“ a zavesili ju pradedkovi na chrbát.

„To je preto, aby ťa nikto nevidel,“ uškrnul sa Dynamit.

Potom nabral Hrdlořez sadzí a načernil pradedkovi celú tvár a povedal: „To je preto, aby ťa nikto nespoznal.“

Nakoniec mu dali do jednej ruky rozsvietenú zlodejskú lampu, zavesenú na zakrútenom špagáte, takže sa neustále točila, a pod druhú mu natisli zlodejské náradie, zlodejské kladivká a kliešte, sekery, pilníky a dláta, vrtáky, nebozezy a paklíče, aby vraj dobre videl a mal po ruke všetko, čo potrebuje.

Tak si tá ničomná chasa robila zo starého úbožiaka žarty, ale to najhoršie malo ešte len prísť.

„A teraz ukážeš, ako by si sa plížil za lúpežou pekne po špičkách, pozorne, aby sa svetlo zlodejskej lampy netočilo a neskákalo, tichučko ako myška, jemne ako hadík a ľahko ako muška, tajiac dych a zastavujúc sa pri každom kroku, aby ani doštička v podlahe nezavŕzgala, ani zrnko neškrípalo, ani steblo nezašuštilo, ani hláska nehlesla! A ak podlaha zavŕzga a zrnko zaškrípe, steblo zašuští a hláska hlesne, tak ťa otesáme a pritešeme sekerou, odľahčíme, orežeme a okrájame nožom, ohobľujeme a pripilujeme hoblíkom a pilníkom, vytepieme a vyklepeme cepom, paličou a kladivkom, zmäkčíme, spružíme a stužíme, vymočíme, zvláčnime a vysušíme pod zemou, v ohni i vo vzduchu!“

Pradedkovi prebehol po chrbte mráz, keď začul, aká ťažká vec sa od neho žiada. Ale bol v ich moci a musel poslúchať. Zbojníci sa už rozostavili dokola ako v cirkuse a tešili sa na podívanú.

„Hybaj,“ rozkričal sa Lotrando.

Pradedko zatajil dych a pokúsil sa plížiť po špičkách prstov. Ale beda! bol príliš ťažký a kolísavý a nemohol udržať rovnováhu. Snažil sa klásť svoje staré nohy ľahko a jemne, akoby to boli vajíčka, ale pri každom krôčiku podlaha strašlivo vŕzgala a v kolenách mu hlučne praskalo a on sa vratko kýval, akoby šiel po lane, a keď zavesloval rukami, vtedy všetky zlodejské pilníky, kladivá, kliešte, dláta a vrtáky a paklíče ukrutne rachotili, a na čele mu vystupoval pot a on priveľmi nahlas vzdychal – a zbojníci sa chichotali, až sa za brucho chytali, nech ich čert vezme, lotrov mizerných! tak sa vysmievali starobe a šedinám!

Ha! tu však je zrazu zvonku počuť mocný hluk, dupot koní, rachot vozov a hukot automobilov a hrkot aeroplánov. V zbojníkoch to prudko hrklo a hneď sa prestali smiať. Kým si tak robili z môjho pradedka žarty, zabudli celkom dávať pozor, aby ich niekto neprekvapil. Veď sa aj mali čoho báť, banda ničomná! A teraz práve sa ten všetok veľký hrmot zastavil pri samej krčme. Zbojníci zbledli. Prekliatie! Mohol to byť nejaký generál s vojskom, alebo zemský maršalek s ozbrojeným sprievodom, alebo sám najvyšší policajný komisár s četníkmi, strážnikmi a biričmi, vyslaný, aby lupičskú rotu s veľkou presilou obkľúčil, zatkol, spútal a odviedol pod šibenicu.

Zbojníci sa od strachu zachveli; bolo neskoro utiecť, a bezradne sa obrátili zraky všetkých k vodcovi Lotrandovi. Lotrando tu stál, ťahajúc sa za svoje predlhé fúzy, a premýšľal. Potom vztýčil ukazovák pravej ruky, zaťukal si niekoľkokrát na čelo a povedal: „Ha, už to mám! Postavte sa všetci nehybne ako sochy a ani sebou nepohnite, kým vám nič nenaznačím. Ja už obstarám to ostatné!“ Zbojníci sa postavili ako sochy, veď sa už z chodby blížili kroky; bol najvyšší čas.

Dvere sa otvorili a do nich vkročil – nie nejaký generál s vojskom, ani zemský maršalek, ani sám najvyšší pán policajný komisár, ale premocný Lord Havelock z Londýna, ktorý tadiaľto práve cestoval so svojím veľkým sprievodom, so sluhami a lokajmi, kuchárikmi, s osobnými lekármi a lekárnikmi, telesnými detektívmi, strážcami a policajtmi.

Lord Havelock sa pravdaže čudoval, keď tu uzrel stáť nehybné maškary, Číňana, baletku a Turka, medveďa, bubeníka, kejkliera, páža a flašinetára. Zastavil sa vo dverách, nasadil si do oka monokel, poobzeral sa okolo a povedal: „Ah!“ To je slovo anglické a znamená po slovensky tiež ah! Nato pokračoval s anglickým pokojom: „Prekvapila nás na ceste búrka, a tak mienim tu so svojím sprievodom prečkať do rána. A vy ste azda hostinský?“ pýtal sa Lord Lotranda, ktorý sa mu horlivo klaňal za stolom.

„Vaša Urodzenosť,“ ukláňal sa prefíkaný Lotrando, „nie som hostinský, ale som k vašim službám, preslávený majster Panákáno, majiteľ svetoznámeho kočovného divadla, podivuhodného panoptika s pohyblivými bábkami. Tu sú,“ ukázal Lotrando dokola na svojich strnulých zbojníkov. „Pätnásť rokov som na nich pracoval, päť rokov som ich zdokonaľoval. Každá bábka plná koliesok, háčikov a pákičiek, samá elektrika, žiadny švindeľ. Každý inak oblečený, inému kúsku naučený, od skutočného človeka skoro na nerozoznanie. Búrka ma tu zastavila aj s mojím malým divadlom na ceste k najznamenitejším kráľovským a vojvodským dvorom, od ktorých mám početné pochvalné uznania, rády a vyznamenania.“

„Ah,“ čudoval sa Lord, „čo dokážu tie vaše pohyblivé bábky?“

„Vaša Urodzenosť,“ hrbil sa úslužne Lotrando, „majster Panákáno nemienil tu usporiadať predstavenie. Cítim sa však nekonečne poctený vaším vznešeným záujmom, a dovolím si vám vo všetkej poníženosti predviesť celé svoje divadlo.“

Lord Havelock si nasadil druhý monokel a sadol si uprostred svojho sprievodu. Lotrando sa znova poklonil až k zemi a zvolal: „Jedno zvláštne predstavenie pre Jeho Urodzenosť Lorda Havelocka!“ Potiahol si frak a so svojou bielou kravatou a bielymi rukavicami pristúpil najprv ku Kokotičke, ktorá tu stála vo svojich baletných šatách nehybne, ani riasou nemihnúc, ako vosková bábika za výkladom. Lotrando robil, akoby jej na chrbte stlačil nejaký tajný gombík, zvolal: „Baletka!“ a hľa! Kokotička – tá prefíkaná banda sa hneď v každom šibalstve vyznala – kmitla tenkou nôžkou, potom zdvihla ruku, zatvárila sa ľúbezne, urobila niekoľko tanečných krokov a niekoľkokrát sa pôvabne otočila, a keď dotancovala zase na svoje miesto, kmitla opäť tenkou nôžkou, spustila ruku a nehybne sa zastavila.

„Ah,“ povedal Lord, „je to veľmi pekné.“

Nato pristúpil Lotrando ku Kudlichovi, oblečenému za Turka, robil, akoby naňho stlačil tajný gombík, zažmurkal na neho

a zvolal: „Turek,“ a hľa! v Turkovi to najprv zahrkotalo ako v stroji, potom to Turkom niekoľkokrát myklo, Turek zložil skrížene ruky na prsia, trikrát sa uklonil a vždy zreteľne prehovoril turecký pozdrav: „Salaam alejkum.“

„Ah,“ čudoval sa Lord, „aj toto je veľmi pekné.“ Potom spustil Lotrando Krvavého Jíru, ktorý predstavoval Číňana. Aj v Číňanovi to zahrkotalo a zakmitalo, potom zodvihol ruky s vztýčenými ukazovákmi do výšky, trikrát sa uklonil a trikrát pozdravil: „Či ču há, čiri miri hó.“

„Ah,“ vyslovil sa Lord. „Pekný Číňan.“

Takto teda predviedol Lotrando Lordovi celé svoje divadlo: Hrdlořeza s lutnou, ktorý zabrnkal pesničku, potom rytier Kujón pokľakol, prisahal a zvolal trikrát „sláva“, kejklier Veľký Šibal urobil kotrmelec, medveď Dynamit mručal a točil sa nemotorne dokola, bubeník Hmaták k tomu bubnoval a flašinetár Chramostejl točil kľučkou flašinetu.

„Ah,“ povedal Lord. „Krásne pohyblivé bábky. Čo za ne chcete, majster Panákáno?“

„Vaša Urodzenosť,“ odpovedal Lotrando, „dám vám ich lacno, keď ste to vy. Račte si určiť cenu sám.“

„Dám sto tisíc,“ rozhodol sa Lord. „Môj pokladník vám ich zajtra vyplatí. Postavím si tie bábky do svojej spálne.“

Toto bolo niečo pre Lotranda, keď videl, ako mu Lord sám lezie do pasce! Aká krásna príležitosť pre jeho rotu, keď by všetko spalo, Lorda zavraždiť a urobiť obrovskú korisť!

„Urodzenosť,“ uklonil sa potmehúdsky, „som prešťastný, že sa mojim bábkam dostane veľkej cti prebývať vo vašej vznešenej blízkosti.“

Lord Havelock veľmi uspokojený sa už chcel zdvihnúť zo stoličky, ale vtom padol jeho zrak na môjho pradedka, ako tu v kúte stál vo svojich pruhovaných ponožkách, so zamazanou tvárou a s tabuľkou zavesenou na chrbte. „Ach,“ čudoval sa Lord, „a čo vie táto bábka, majster Panákáno?“

Milý Lotrando zabudol celkom na môjho pradedka, a teraz preňho nemohol v rýchlosti vymyslieť nijakú úlohu. A tak sa celkom zmiatol a začal koktať: „To je – to je – prosím – ee – to – je Nikto. Totiž – ee – táto bábka ešte nič nevie, nie je – ee – nie je ešte hotová.“

Ale môj tučný pradedko nebol včerajší a myslel si, že teraz zase on sám zbojníkom poriadne zahrá. Lotrando ešte ani nedokoktal a pradedko sa dal vykonávať úlohu, ktorej ho pred chvíľou sami zbojníci učili. Začal sa pred všetkými zčistajasna plížiť po špičkách ako zlodej –

Lotrando onemel, Lord si s údivom nasadil tretí monokel, zvolal „ah“ a s ním zvolal „ah“ všetok jeho sprievod.

Tak sa pradedko plížil zlodejsky najprv k Hmatákovi, siahol mu do šiat a vyťahoval mu z vreciek všetky jeho paklíče, vrtáky, dlátka a nebozezy a všetko zlodejské náčinie a spieval k tomu prvú strofu zbojníckej hymny:

„Kamaráti, drahí páni,

zbojníci a kumpáni,

podvodníci, taškári,

zlodejíčkovia, vreckári,

nám je bene, nám je hej,

a si, kto si, k nám sa daj.“

„Ah,“ povedal Lord Havelock a s ním celá jeho družina. Prvý Lordov pobočný detektív Sherlock Holmes zastrihal ušami: začínal cítiť, že ide o niečo.

A teraz začal pradedko spievať druhú strofu zbojníckej hymny:

„Reťaze zo zlata, hej,

prsteň a šperk a drahý kameň.

Len pozor, Šibal, daj,

chytia ťa a je s tebou amen,“

a namieril k Veľkému Šibalovi a pri speve mu vyťahoval z vreciek ukradnuté šperky, zlaté veci, náramky, hodinky a prstene. Bol z toho skoro celý zlatnícky obchod.

„Ah,“ zvolal Lord Havelock a s ním jeho družina. Lordov druhý pobočný detektív Stuart Webbs zastrihal ušami: začínal tušiť, že ide o niečo.

A pradedko spieval:

„Nabitá pištoľ, hej,

ostrý nôž, čepeľ má lesklú.

Len, Hrdlořez, pozor daj,

beda ti, keď ťa chytnú!“

a vyťahoval Hrdlořezovi spod šiat vražedné zbrane, nože a pištole a dýky.

„Ah,“ zvolal Lord Havelock a s ním jeho sprievod. Tretí Lordov pobočný detektív Joe Deebs zastrihal ušami: začínal cítiť, že ide o niečo.

Tak preberal môj tučný pradedko všetky strofy piesne a jedného zbojníka po druhom a odnímal im ich zlodejské náradie a nakradnuté veci a vražedné zbrane a všetko to kládol na zem. Lord Havelock zvolal vždy „ah“ a s ním celá jeho družina a postupne zastrihali ešte ušami pobočníci Lordovi detektívi Higgs, Lutz, Leblanc a Pitt.

Lotranda si pradedko nechal až na koniec. Vytiahol mu z vrecka svoj mešec s peniazmi, tabatierku, z ktorej si hneď vydatne šnupol, aj svoju strakatú vreckovku, do ktorej zatrúbil hlučne ako na lesný roh, a spieval k tomu:

„O trochu krvi, hej,

len pichaj a bi a strieľaj!

Lotrando, pozor daj,

ak je ti život milý!“

„Ha, Lotrando!“ zvolal Lordov pobočný detektív Clifton, ktorý mal teraz istotu, že ide o obávaného Lotranda a jeho tovarišov. „Lotrando!“ zvolali všetci pobočníci Lordovi detektívi a vytiahli povrazy, putá a želiezka. „Lotrando!“ zvolal Lord Havelock a nasadil si do oka štvrtý monokel. „Lotrando!“ vykríkla Lordova bezpečnostná stráž, strážcovia a biriči a namierili na náčelníka a jeho bandu pušky.

„Tak, chlapci, musíte ísť ku mne do učenia, ak chcete brať cudzie

a svoje si podržať,“ povedal zbojníkom pradedko.

Lotranda a zbojníkov spútali a odviedli ich aj s Kokotičkou a odovzdali súdu.

Môj tučný pradedko sa obul a umyl a Lord Havelock mu ďakoval, že ho uchránil od strašlivého nebezpečenstva. Daroval mu popri iných veciach aj krásnu tabatierku, naplnenú voňavým šnupavým tabakom, z ktorej potom pradedko dal ochutnať všetkým drevorubačom aj obchodníkom s koňmi a s ďatelinovým semienkom z celého kraja.

Pradedko zavolal Voříka, ktorý sa zatiaľ v kúte napásol na zvyškoch zbojníckych hodov, že sa sotva mohol pohnúť. Prababička ich doma uvítala veľmi neprívetivo, že zase idú tak neskoro z krčmy, ale keď jej pradedko rozprával, čo všetko sa prihodilo, bola veľmi rada, že to tak dobre dopadlo.