Koščej Nesmrteľný

Kde bolo, tam bolo ..... bol raz jeden cár a ten mal jediného syna. Keď bol cárevič ešte malý, spievali mu opatrovateľky uspávanku:
„Hajaj, dadaj, Ivane cárevič, keď vyrastieš, nájdeš si nevestu; za deviatimi krajinami, v deviatom kráľovstve sedí vo veži Vasilisa Kirbiťjevna ..... z lupiny do lupiny more prelieva!“ Keď cárevičovi uplynulo pätnásť rokov, prosil otca, aby ho pustil, že sa vydá za nevestou.
„Kam by si chodil. Veď si ešte malý.“
„Nie, otecko, keď som bol malý, spievali mi opatrovateľky a rozprávali, kde žije moja nevesta. Pôjdem a vyhľadám ju.“ Otec mu teda požehnal a po všetkých kráľovstvách dal rozhlásiť, že jeho syn Ivan cárevič sa vydal do sveta za nevestou.
Ivan cárevič prišiel do jedného mesta; zaviedol koňa do konírne a sám sa išiel poprechádzať po uliciach. Ide a vidí, že na námestí bijú akéhosi človeka.
„Prečo ho tak mučíte,“ pýta sa.
„Veď bol dlžný jednému slávnemu obchodníkovi desať tisíc rubľov a včas nezaplatil. A tomu, kto ho vykúpi, uchváti Koščej Nesmrteľný ženu.“ Cárevič rozmýšľal, rozmýšľal a odišiel preč. Prešiel sa po meste, vrátil sa znova na námestie a vidí, že toho človeka stále bičujú. Ivana cáreviča sa zželelo a rozhodol sa, že ho vykúpi.
Ženu aj tak nemám, pomyslel si, nie je teda koho uchvátiť. Zaplatil desať tisíc a vracia sa domov. Vtom za ním beží človek, ktorého vykúpil, a volá:
„Ďakujem ti, Ivane cárevič, keby si ma nebol vykúpil, nikdy by si nebol dostal svoju nevestu. Ale teraz ti pomôžem. Kúp mi rýchlo koňa a sedlo!“ Cárevič mu oboje kúpil a pýta sa:
„Ako ti hovoria?“
„Hovoria mi Udatný Bulat.“
Sadli na kone a vydali sa na cestu. Len čo dorazili do deviateho cárstva, hovorí Udatný Bulat:
„Ivane cárevič, daj upiecť veľa sliepok, kačíc a husí, aby bolo všetkého dostatok. Ja pôjdem dobývať tvoju nevestu. Ale pamätaj: zakaždým, keď k tebe pribehnem, odrež niektorému vtákovi pravé krídelko a podaj mi ho na tanieriku.“ Potom išiel Udatný Bulat rovno k veži, v ktorej sedela Vasilisa Kirbiťjevna. Potichučky hodil kamienok a odlomil pozlátený hrot veže. Pribehol k Ivanovi cárevičovi a hovorí:
„Spíš či čo? Podaj mi sliepku!“ Ivan odrezal pravé krídelko a podal mu ho na tanieriku. Udatný Bulat vzal tanierik, pribehol k veži a zavolal:
„Buďte zdravá, Vasilisa Kirbiťjevna! Ivan cárevič vám posiela pozdravenie a prosil ma, aby som vám dal toto kuriatko.“ Vasilisa sa zľakla, sedí, nič nehovorí, ale Bulat za ňu sám odpovedá:
„Buď zdravý, Udatný Bulat! Je Ivan cárevič zdravý?“
„Zdravý, vďaka Bohu!“
„A čo ty, Udatný Bulat, stojíš? Vezmi kľúč, otvor špajzu, nalej si pohárik a hybaj preč!“
Udatný Bulat pribehol k Ivanovi cárevičovi:
„Čo sedíš? Daj sem kačicu!“ Ivan odrezal pravé krídelko a podal mu ho na tanieriku. Bulat vzal tanierik a doniesol k veži:
„Buďte zdravá, Vasilisa Kirbiťjevna! Ivan cárevič sa vám odporúča a posiela vám kačičku.“ Vasilisa sedí, nič nehovorí, ale Bulat sám odpovedá za ňu:
„Buď zdravý, Udatný Bulat! Je cárevič zdravý?“
„Vďaka Bohu, zdravý!“
„A čo ty stojíš, Udatný Bulat? Vezmi kľúč, otvor špajzu, nalej si pohárik a hybaj preč!“ Udatný Bulat pribehol domov a znova hovorí Ivanovi cárevičovi:
„Čo sedíš? Podaj mi hus!“ Ivan odrezal pravé krídelko, položil na tanierik a podal Bulatovi.
Udatný Bulat ho vzal a odniesol k veži. „Buďte zdravá, Vasilisa Kirbiťjevna! Ivan cárevič vás pozdravuje a posiela vám hus.“ Vasilisa Kirbiťjevna vzala kľúč, otvorila skrinku a podáva Bulatovi pohárik vodky. Udatný Bulat však pohárik nevzal, ale chytil dievča za pravú ruku, vytiahol ho z veže, posadil k Ivanovi na koňa a už stateční junáci cvalom uháňajú s krásnou pannou.
Ráno vstane cár Kirbit, pretrie si oči a vidí, že veža má odlomený vrch a po dcére ani stopy. Strašne sa nahneval a rozoslal po všetkých cestách a cestičkách prenasledovateľov. Nejaký čas šli naši víťazi, keď si Udatný Bulat náhle zložil z ruky prsteň, ukryl ho a hovorí:
„Choď ďalej, Ivane cárevič; ja sa vrátim späť, musím nájsť prsteň.“ Vasilisa Kirbiťjevna ho prosí:
„Neopúšťaj nás, Udatný Bulat. Ak chceš, dám ti svoj prsteň.“ Ale on odpovedal:
„Kdeže, Vasilisa Kirbiťjevna, môjmu prsteňu sa žiadny iný nevyrovná. Dala mi ho drahá mať, a keď mi ho dávala, hovorila: Prsteň dobre opatruj a na matku pamätaj!“ Bulat sa vrátil späť a na ceste stretol prenasledovateľov; pobil všetkých okrem jedného, aby mal kto cárovi povedať, čo sa stalo. Sám sa ponáhľal, aby dohonil Ivana cáreviča. Nejaký čas išli, keď Udatný Bulat ukryl svoju vreckovku a hovorí:
„Ach, Ivane cárevič, stratil som vreckovku. Choďte ďalej po ceste, však vás čoskoro dohoním.“ Vrátil sa späť, a len čo prešiel kus cesty, stretol ešte silnejšie vojsko.
Všetkých pobil a vrátil sa k Ivanovi cárevičovi. Ten sa ho pýta:
„Našiel si vreckovku?“
„Našiel.“
Zastihla ich tmavá noc. Postavili teda stan, Udatný Bulat si ľahol spať, ale Ivana cáreviča postavil na stráž a hovorí:
„Keby sa niečo dialo, zobuď ma!“ Ivan stál, stál, ale čoskoro ho začal premáhať spánok; sadol si teda pri stane a zaspal. Zrazu sa odnikiaľ zjavil Koščej Nesmrteľný a uchvátil Vasilisu Kirbiťjevnu. Za úsvitu sa Ivan cárevič prebudil, a keď videl, že po neveste niet ani stopy, horko sa rozplakal. Udatný Bulat sa prebudil a pýta sa:
„Prečo plačeš?“
„Ako nemám plakať, keď niekto uchvátil Vasilisu Kirbiťjevnu.“
„Veď som ti hovoril, stoj na stráži! To je práca Koščeja Nesmrteľného. Pôjdeme ju hľadať.“ Išli dlho a ďaleko, cez hory a doliny, cez vody a brody, až prišli na lúku, kde dvaja pastieri pásli stádo.
„Čie je to stádo?“ Pastieri odpovedali:
„Koščeja Nesmrteľného.“ Udatný Bulat aj Ivan cárevič sa dôkladne vypytovali pastierov, ako ďaleko odtiaľto žije Koščej Nesmrteľný, ako sa tam dostať, kedy sa vracajú so stádom a kam ho zatvárajú. Potom zosadli z koní, zoťali pastierom hlavy, obliekli sa do ich šiat a hnali stádo domov. Priviedli ho a stoja pri bráne.
Ivan cárevič mal na ruke zlatý prsteň, darovala mu ho Vasilisa Kirbiťjevna. A Vasilisa Kirbiťjevna mala kozu, ktorej mliekom sa ráno a večer umývala. Pribehla slúžka s dojnicou, podojila kozu a nesie mlieko. Udatný Bulat stiahol cárevičovi z prsta zlatý prsteň a hodil ho do mlieka. „Ach, holúbkovia, vyvádzate neplechu,“ povedalo dievča, prišlo k Vasilise a sťažovalo sa:
„Pastieri si z nás robia žarty, hodili do mlieka prsteň!“ Vasilisa odpovedala:
„Nechaj mlieko tu, ja ho sama precedím.“ Len čo začala mlieko cediť, zbadala svoj prsteň a rozkázala, aby k nej pastierov priviedli. Pastieri prišli.
„Buďte zdravá, Vasilisa Kirbiťjevna,“ hovorí Udatný Bulat.
„Buď zdravý, Udatný Bulat, aj ty, cárevič. Ako ste sa sem dostali?“
„Prišli sme za vami, Vasilisa Kirbiťjevna. Pred nami sa nikam neukryjete; aj na morskom dne by sme vás našli.“ Vasilisa ich usadila za stôl, a keď ich dobre pohostila najrozličnejšími jedlami a nápojmi, hovorí Udatný Bulat:
„Keď príde Koščej Nesmrteľný z poľovačky, opýtajte sa ho, kde je jeho smrť.
A teraz by nebolo zlé niekam sa ukryť.“
Len čo sa hostia ukryli, priletel Koščej Nesmrteľný.
„Čuchám, čuchám, ľudčinou to tu zaváňa. Predtým tu po človeku nebolo ani videnia, ani počutia, a teraz sa mi do uší, do nosa i do úst ľudská vôňa tisne.“ Vasilisa Kirbiťjevna mu odpovedala:
„Naletal si sa po zemi dosť a dosť, a preto ju teraz cítiš aj tu.“ Koščej poobedoval a ľahol si odpočinúť; prišla k nemu Vasilisa Kirbiťjevna, objala ho, hladkala, bozkávala a pritom hovorí:
„Ach, môj zlatý, nemohla som sa ťa dočkať. Ani som nedúfala, že si ešte medzi živými. Myslela som si, že ťa roztrhala dravá zver.“ Koščej sa rozosmial:
„Ach, ty hlúpa ženská. Dlhé vlasy, krátky rozum. Vari ma môže divá zver roztrhať?“
„A kde je teda tvoja smrť?“
„Moja smrť je v kľúči, čo sa váľa pod prahom.“ Len čo Koščej Nesmrteľný odletel, pribehla Vasilisa Kirbiťjevna k Ivanovi cárevičovi. Udatný Bulat sa jej pýta:
„No tak, kde je smrť Koščeja Nesmrteľného?“
„V kľúči pod prahom sa váľa.“
„Ba nie, to Koščej schválne luže, musíte sa spýtať múdrejšie.“ Vasilisa Kirbiťjevna si hneď vymyslela lesť: vzala kľúč, pozlatila ho, ozdobila stuhami a položila na stôl. Koščej Nesmrteľný priletel, vidí na stole pozlátený kľúč a pýta sa, čo to má znamenať.
„Či je možné, aby sa tvoja smrť váľala pod prahom? Bude lepšie, keď bude ležať na stole.“
„Cha, cha, cha, hlúpa ženská, dlhé vlasy, krátky rozum! Vari v tom je moja smrť?“
„A kde teda?“
„Moja smrť sa v capovi ukryla.“ Len čo Koščej odišiel na poľovačku, chytila Vasilisa Kirbiťjevna capa, vyzdobila ho stuhami a zvončekmi, aj rohy mu pozlatila. Keď to Koščej uvidel, znova sa rozosmial.
„Ech, ty hlúpa ženská! Dlhé vlasy, krátky rozum! Moja smrť je ďaleko. Na mori je ostrov, na tom ostrove rastie dub, pod tým dubom je zakopaná truhlica, v truhlici je zajac, v zajacovi kačica, v tej kačici je vajce a v tom vajci je moja smrť.“ To dopovedal a odletel. Vasilisa Kirbiťjevna všetko porozprávala Udatnému Bulatovi a Ivanovi cárevičovi. Tí si zobrali zásoby na cestu a vydali sa hľadať Koščejovu smrť.
Chodili dlho po svete krížom-krážom, všetky zásoby zjedli a začali hladovať. Do cesty im prišiel pes so šteňatami.
„Zabijem ho,“ hovorí Udatný Bulat, „veď aj tak nemáme čo do úst vložiť.“
„Nezabíjaj ma,“ prosí pes, „nerob z mojich detí siroty, budeš ma potrebovať.“
„Tak teda choď s Pánom Bohom.“ Idú ďalej a na dube sedí orol s orlíčatami. Udatný Bulat hovorí:
„No čo, zabijem orla.“ Orol odpovedá:
„Nezabíjaj ma, nerob z mojich detí siroty, budeš ma potrebovať.“
„Tak dobre, žij si ďalej.“ Prišli k moru širokému, hlbokému, a vidia, ako po brehu lezie rak. Udatný Bulat hovorí:
„Zabijem ho.“ Ale rak na to:
„Nezabíjaj ma, udatný mládenče. Zo mňa je málo osohu. Keď ma zješ, sýty nebudeš. Príde čas, keď ma budeš potrebovať.“
„No, lez si s Pánom Bohom ďalej,“ povedal Udatný Bulat.
Pozrel na more a uvidel rybára s člnom. Zakričal naňho:
„Pristaň pri brehu!“ Rybár im dal čln, Ivan s Bulatom nastúpili a išli k ostrovu. Doplávali na ostrov a rovno k dubu.
Udatný Bulat schmatol silnými rukami dub a vyvrátil ho aj s koreňmi. Pod dubom leží truhlica, a keď ju otvorili, vybehol z truhlice zajac a utekal, čo mu sily stačili.
„Ach,“ posťažoval si Ivan cárevič, „keby tu bol pes, ten by zajaca chytil!“ Kým to dopovedal, pes už zajaca nesie. Udatný Bulat ho vzal, roztrhol, zo zajaca vyletela kačica a vzniesla sa vysoko, prevysoko, až k samej oblohe.
„Ach,“ posťažoval si Ivan cárevič, „keby tu bol orol, ten by tú kačicu chytil.“ A orol už nesie kačicu. Udatný Bulat ju roztrhol a z kačice sa vykotúľalo vajce a spadlo do mora.
„Ach,“ povedal Ivan cárevič, „keby ho tak rak vytiahol!“ A rak už lezie a nesie vajce. Pozbierali vajce, prišli ku Koščejovi Nesmrteľnému, a len čo ho udreli vajcom do hlavy, natiahol sa ako široký, tak dlhý a bolo po ňom. Ivan cárevič si vzal Vasilisu Kirbiťjevnu a dali sa na cestu.
Išli dlho, predlho, až ich zastihla tmavá noc. Postavili stan a Vasilisa Kirbiťjevna si ľahla spať. Udatný Bulat povedal:
„Ľahni si aj ty, Ivane cárevič, ja budem strážiť.“
O samej polnoci priletelo dvanásť holubíc, udreli krídlami o zem a premenili sa na dvanásť panien. „No, Udatný Bulat a Ivane cárevič, zabili ste nášho brata, Koščeja Nesmrteľného, uchvátili ste našu nevestičku Vasilisu Kirbiťjevnu. Ani vy nezažijete šťastie. Až príde Ivan cárevič domov a rozkáže, aby priviedli jeho najmilšieho psa,
vytrhne sa pes psovodovi z rúk, vrhne sa na Ivana a roztrhá ho na malé kúsky. A kto to počuje a cárevičovi povie, po kolená skamenie.“ Ráno zobudil Udatný Bulat cáreviča aj Vasilisu Kirbiťjevnu a vydali sa znova na cestu.
Zastihla ich druhá noc. Postavili stan v šírom poli a Udatný Bulat znova hovorí:
„Ľahni si a spi, Ivane cárevič, ja budem strážiť.“ O polnoci priletelo dvanásť holubíc, udreli krídlami o zem a premenili sa na dvanásť panien. „No, Udatný Bulat a Ivane cárevič, zabili ste nášho brata, Nesmrteľného Koščeja, uchvátili ste našu nevestičku Vasilisu Kirbiťjevnu. Ani vy nezažijete šťastie. Až pricestuje Ivan cárevič domov a rozkáže, aby mu priviedli jeho najmilšieho koňa, na ktorom sa odmalička vozil, vytrhne sa kôň čeľadníkovi z ruky a udupe cáreviča na smrť. A kto to počuje a cárevičovi povie, skamenie po pás.“ Nastalo ráno a vydali sa zase na cestu.
Zastihla ich tretia noc. Postavili stan a nocovali v šírom poli. Udatný Bulat hovorí:
„Ľahni si a spi, Ivane cárevič, ja budem strážiť.“ O polnoci zase priletelo dvanásť holubíc, udreli krídlami o zem a premenili sa na dvanásť panien. „No, Udatný Bulat a Ivane cárevič, zabili ste nášho brata Koščeja Nesmrteľného, uchvátili ste našu nevestičku Vasilisu Kirbiťjevnu. Ani vy sa nedočkáte šťastia. Až pricestuje Ivan cárevič domov a prikáže, aby mu vyviedli jeho obľúbenú kravu, ktorej mlieko odmalička pil, krava sa paholkovi vytrhne a nabere cáreviča na rohy. A kto to počuje a Ivanovi cárevičovi povie, celý skamenie.“ Keď to povedali, premenili sa zase na holubice a odleteli.
Ráno sa Ivan cárevič a Vasilisa Kirbiťjevna prebudili a pokračovali v ceste. Ivan cárevič prišiel domov, oženil sa s Vasilisou Kirbiťjevnou, a keď uplynul deň alebo dva, hovorí Vasilise:
„Chceš, ukážem ti svojho najmilšieho psa. Keď som bol malý, hrával som sa stále len s ním.“ Udatný Bulat vzal šabľu, naostro si ju nabrúsil a postavil sa na prah. Už psa vedú, ale vytrhol sa psovodom z ruky a beží rovno na prah. Ale Udatný Bulat mávol šabľou a preťal ho na dve polovice.
Ivan cárevič sa naňho nahneval, ale spomenul si na služby, ktoré mu predtým Bulat preukázal, a mlčal, nič nehovoril. Na druhý deň rozkázal cárevič, aby vyviedli jeho najmilšieho koňa. Kôň pretrhol povraz, vytrhol sa čeľadníkovi z rúk a beží rovno na cáreviča.
Udatný Bulat odsekol koňovi hlavu. Ivan cárevič sa ešte viac nahneval, rozkázal, aby ho chytili a obesili, ale Vasilisa Kirbiťjevna ho uprosila:
„Keby jeho nebolo, nikdy by si ma nebol dostal.“ Na tretí deň si dal Ivan cárevič vyviesť najmilšiu kravu. Vytrhla sa paholkovi a beží priamo na cáreviča. Aj tej odsekol Udatný Bulat hlavu.
Tu sa Ivan cárevič tak nahneval, že nechcel nikoho ani počuť; rozkázal poslať po kata, aby Udatného Bulata bez meškania popravil. „Ach, Ivane cárevič, ak ma chceš popraviť, to radšej zomriem sám. Dovoľ mi len, aby som ti o troch veciach povedal.“ Rozprával mu o prvej noci, ako v šírom poli priletelo dvanásť holubíc a čo mu hovorili, a hneď skamenel po kolená. Rozprával o druhej noci a skamenel po pás. Tu ho začal Ivan cárevič prosiť, aby koniec nerozprával. Ale Udatný Bulat hovorí:
„Teraz je to už jedno. Do polovice tela som skamenel, aký by to bol život!“ Dopovedal o tretej noci a celý sa premenil na kameň. Ivan cárevič ho postavil do osobitnej siene a každý deň tam s Vasilisou Kirbiťjevnou chodili a prehorko plakali.
Uplynulo veľa rokov. Raz Ivan cárevič plače nad kamenným Bulatom a vtom počuje z kameňa hlas:
„Prečo plačeš, mne je aj tak dosť ťažko.“
„Ako nemám plakať, veď som ťa zahubil.“
„Ak chceš, môžeš ma zachrániť. Máš dve deti, synčeka a dcéru, vezmi ich, zabi a ich krvou pomaž kameň.“ Ivan cárevič povedal všetko Vasilise Kirbiťjevne. Nejaký čas sa trápili, nariekali, ale potom sa rozhodli, že deti zabijú. Vzali ich, zarezali, a len čo kameň pomazali krvou, Udatný Bulat ožil a pýta sa cáreviča a jeho ženy: „Je vám ľúto detí?“
„Je, Udatný Bulat.“
„No, poďme do ich izby.“ Vošli do izby a vidia, že deti sú živé. Otec s matkou sa zaradovali a zo samej radosti usporiadali hostinu pre celý svet. Aj ja som bol na tej sláve, koláčiky jedol a víno pil, škoda len, že som nič nezískal okrem maškŕt.