Adventný príbeh 2. diel

Dnes, chlapci a dievčatá, budem rozprávať príbeh, ktorý je pre starších z vás, pre tých, čo už chodia do vyšších tried.

Tak ako vy všetci, chodil aj Martin do školy. Chodíte radi do školy? Martin sa rád učil, zaujímalo ho všetko nové, ale napriek tomu do školy vôbec nechodil rád. Viete prečo? Martinovi veľmi prekážalo, ako sa k sebe správajú spolužiaci, akí sú k sebe hrubí a sprostí – a zvlášť mu to prekážalo v advente, keď sa blížili Vianoce. Martin bol krásne naladený, chcel prežívať, ako sa k zemi pomaly znáša mier a láska, ale veď ako to šlo v tom hluku a nadávkach? Do školy však musel, a tak sa aspoň po vyučovaní vydával na dlhé prechádzky po okolí. V prírode mu bolo tak dobre! Bolo tam ticho, pokoj a stále sa tam dialo niečo nové. Martin mal stále čo obdivovať a z čoho sa tešiť. Aj keď nevidel bytosti prírody, vedel o nich a v duchu sa s nimi rozprával.

Padal sneh a Martin šiel dolinou za ich domom. Ľudia do doliny nechodili, ani poriadna cesta tadiaľ nevedela, a asi preto tam bolo Martinovi tak dobre, nikdy sa v doline nepovaľovali žiadne obaly od oblátok ani petflaše, ako pri cestách, kam ľudia chodia na prechádzky. Dnes však Martin uvidel odtlačky pneumatík a zvedavo šiel po stope, ktorú vytvorili. Prečo išiel niekto do doliny autom? Stopa ho zaviedla až k lesu a tam… pod prvými stromami Martin uvidel hromadu odpadkov. Čo to je?! V krásnej čistej prírode zrazu toľko smetia! Kto to len mohol urobiť?! Takže takto si ľudia predstavujú predvianočné upratovanie?! Naložia vozík za auto smetím a vysypú to pri lese? Martinovi bolo ľúto bytostí prírody, ktorým niekto takto zle pokazil ich prácu.

Šiel pomaly na svoje obľúbené miesto, vraj tam kedysi dávno stála tvrdza, dnes po nej zostalo sotva pár kameňov. Martin musel stále myslieť na všetku zbytočnú bolesť, ktorú my ľudia Matke Zemi robíme. Spomenul si na spolužiakov, ako sa správajú k sebe navzájom. A nejaká príroda? Tá ich väčšinou vôbec nezaujíma. Bolo to však vôbec niekedy lepšie? Správali sa ľudia v minulosti k prírode lepšie ako my dnes? Vážili si ju napríklad v časoch, keď tu ešte táto tvrdza stála? Tvrdza bola opevnená, ľudia bojovali medzi sebou a bojovali aj s prírodou, vypaľovali lesy, hubili divé zvieratá. Dnes majú ľudia oveľa väčšie možnosti, ale namiesto toho, aby prírode pomáhali, robia ešte oveľa väčšie škody.

„Musí to tak byť? Naozaj to tak musí byť? Nejde to inak? Veď to musí ísť nejako inak, ale ako?“

Martin sa pozeral do korún stromov, už sa zmrákalo a začínal padať sneh. Neviem, chlapci a dievčatá, či sa vám to tiež niekedy prihodilo: Martin stál v lese, pozeral sa hore a zároveň akoby sa mu začal snívať sen. Vedel, že stojí pod stromami v lese, a zároveň bol v starobylom malom meste a videl skupinu mužov, ktorí sa vracali asi z nejakého boja, niesli kopije, luky, šípy, kuše, mali potrhané oblečenie, boli špinaví a niektorí aj zranení. Z domčekov vybiehali ženy a deti a Martin sa snažil porozumieť, čo to na seba všetci pokrikujú. Hovorili asi taliansky a Martin pochopil z ich gest len toľko, že sú nahnevaní. Ešte nejaký čas ľudia stáli na námestí, prekrikovali sa, ukazovali na jednu a hneď zas na druhú stranu a každú chvíľu niekomu hrozili. Potom sa rozišli a Martin sa len tak túlal mestom.

V jednej uličke uvidel niekoľko chlapcov asi tak starých, ako bol on. Mali slamený terč a cvičili sa v lukostreľbe. Martin ich chvíľu pozoroval, a keď jeden veľký chlapec terč minul, trochu sa mu uškrnul. Chlapci si to všimli a hneď vyzvali Martina, nech im teda ukáže, čo vie on. Martin im porozumel, a pretože strieľal dobre, nerozmýšľal, natiahol tetivu, zamieril a trafil presne do stredu terča. Chlapci pochvalne zakričali a vzali ho medzi seba. Zaujímavé bolo, že netrvalo dlho a Martin im rozumel každé slovo.

Ani sa veľmi nečudoval, keď sa dozvedel, že sa ocitol dávno, dávno v minulosti, vedel, že sa mu to sníva a že vo sne je možné všetko. Bol teda v starej dobe v kraji, kde je dnes Taliansko. Mestečko sa volalo Gubbio. Martin bol zvedavý, čo to bolo za vojnovú výpravu, z ktorej sa vrátili tí muži, a prečo boli všetci takí nahnevaní? Od chlapcov sa dozvedel, že to bola lovecká výprava, v okolí mestečka totiž vyčíňa nezvykle veľký vlk samotár, kradne dobytok a trúfne si aj na človeka. Ľudia sa už boja vyháňať dobytok na pašu a ani na poli si nemôžu byť istí svojím životom. Ten vlk sa pred ničím nezastaví, dokonca ho vraj videli aj v meste. Koľkáže lovecká výprava sa už vrátila naprázdno, a preto sa chlapci cvičia v lukostreľbe – však by vlkovi ukázali, keby sa tu objavil, chválili sa.

Náhle začuli nejaký nezvyčajný ruch a to by neboli chlapci, aby hneď nebežali zistiť, čo sa deje: pri studni stál muž v mníšskom habite, práve prišiel do mesta cez les a vôbec netušil, aké nebezpečenstvo mu cestou hrozilo. Ale ani keď sa dozvedel o vlkovi samotárovi, neprestal sa usmievať.

„Celú cestu som sa modlil a spieval, prečo by mi mal nejaký tvor ubližovať?“

Ľudia začali mníchovi rozprávať nespočetné príbehy o tom, ako niekto cestou lesom len trochu zaostal za ostatnými, a už ho nikdy nikto nevidel. Alebo ako vlk zaútočil na ľudí pracujúcich na poli – preto ešte nemajú z polí zožaté obilie, nikto totiž na pole nechce chodiť. Ako to všetko dopadne? Ten vlk je taký múdry, pasciam aj lovcom sa na sto honov vyhne, nikto si s ním nevie poradiť.

Mních sa na obyvateľov so súcitom pozeral a po chvíli pomaly povedal:

„Hrubá sila je niekedy slabá a obracia sa proti svojmu pôvodcovi. Skúsim vám pomôcť.“

A skôr než sa ľudia stihli spamätať, bol na ceste späť do lesa.

Jedni začali volať, že je to iste svätý muž a že prišiel mesto zachrániť. Iní reptali, že mních zbytočne riskuje, čo môže zmôcť jeden neozbrojený muž tam, kde zlyhali lovci aj nastražené pasce. Nikto sa však neodvážil ísť za ním. Ľudia postávali v húfoch po meste, preberali tú udalosť zo všetkých strán a nemohli sa dočkať, ako to dopadne.

Čakali dlho… a potom sa stalo čosi úžasné: od lesa zvoľna kráčal mních a vedľa neho šiel vlk. Len si predstavte, ten strašný vlk samotár mieri do dediny! Ľudia sa rozutekali a schovali sa, kam len to šlo, samozrejme, že medzi prvými utiekli aj chlapci, čo sa na vlka chystali s lukmi.

Martin vo svojom nádhernom sne neutiekol, vedel, že sa nemá čoho báť, naopak, šiel mníchovi a vlkovi oproti.

Pripadalo mu, že sa s mníchom pozná veľmi dlho, pozdravili sa ako priatelia a mních Martinovi povedal:

„Chcel na mňa zaútočiť, ale keď spoznal, že sa ho ani nebojím, ani mu nechcem ublížiť, rozmyslel si to. Chvíľu sme stáli proti sebe, pozeral som sa mu do očí a on pocítil veľkú silu, ktorá mnou prechádza. Sklopil uši, stiahol chvost, otočil sa a chcel utiecť. Zavolal som ho však späť:

– Brat vlk, – vravím mu, – nesmieš už škodiť ľuďom. Ľudia ti budú každý deň dávať potravu a ty necháš ich aj ich stáda na pokoji. –

Potom som chcel odísť, ale vlk išiel stále za mnou. Pri dedine som sa mu ešte raz pozrel do očí, ale pozri sa, Martin, už to nie je divoké nebezpečné zviera. Spoznal silu a lásku človeka, už nebude ľuďom škodiť.“

Martina premohla vlna obrovskej radosti: Áno, to je predsa ono, tento dobrý muž s prírodou nebojoval, neškodil jej, neničil ju. Čo nedosiahli lovci so zbraňami a hrubou silou, to dosiahol jeden mních láskou a silou svojho ducha. Nechcel vlka zabiť ani mu ublížiť, ale niečo vlkovi ponúkol.

Mních s radosťou sledoval Martinove oči žiariace nadšením, usmial sa naňho a kráčal ďalej do dediny.

Ľudia zvedavo, ale opatrne vykúkali zo svojich úkrytov. Mních na nich volal, aby sa nebáli, že im vlk už neublíži. Ľudia veľmi, veľmi pomaly vychádzali do ulíc, od vlka sa však držali radšej stále ešte v úctivej vzdialenosti.

„Bratia, keď budete vlkovi každý deň dávať potravu a bude z vás cítiť lásku, neublíži vám.“

„Neublíži! Vlk nám neublíži! Nemusíme sa ho báť,“ jasali ľudia.

Ale ako už to tak býva, tí, ktorí sa predtým najviac báli, si ako zbabelci chceli teraz na vlka začať dovoľovať. Ozvalo sa pár urážok a jeden z chlapcov naňho zamieril zo svojho luka.

Inokedy mierny a láskavý mních sa však tak prísne obzrel, že bolo hneď ticho, chlapec sklonil luk a niekam sa zahanbene vytratil.

„S láskou, s láskou a úctou sa máme správať jeden k druhému a ku všetkému, čo náš Pán stvoril,“ povedal mních prísne. „Môžeme si brať z darov našej Matky Zeme, ktorú Pán stvoril takú krásnu a štedrú, ale keď berieme, musíme aj dávať. Len keď dávame, smieme prijímať. Tento vlk potrebuje potravu a vašu lásku. Ak mu to nedáte, ako od neho môžete chcieť, aby nechal vás a vaše stáda na pokoji?“

Nastalo úplné ticho a ľudia pochopili. Skutočne pochopili, pretože, aj keď mníchovu cestu viedla ďalej, vlk si prichádzal každý deň v pokoji do mesta po potravu.

A Martin? Martin stál pod stromami, pozeral sa do ich korún a radoval sa. Áno, takto to predsa má byť, človek nemá z prírody len brať, ale musí aj niečo dávať. Martin by chcel všetko zmeniť, chcel by všetkým ľuďom ukázať, že na svete môže byť krásne, že záleží len na nich, na tom, ako sa budú správať jeden k druhému. Že skutočný mier bude na zemi až vtedy, keď si budeme vážiť prácu prírodných bytostí a Matke Zemi budeme oplácať jej lásku.

Ako by to však mohol Martin urobiť? Bol zatiaľ len chlapcom, ale raz vyrastie a možno bude mať takú vnútornú silu, ako mal mních v jeho sne, a bude ľuďom ukazovať, že to ide, že na Zemi môže byť pokoj a mier. A iste nebude sám.

Zatiaľ sa však musí učiť. Ale nie len jazyky, prírodopis, zemepis a ostatné predmety. Martin sa musí naučiť rozumieť ľuďom, musí vedieť, prečo sú takí, akí sú. A kde inde by s tým mal začať ako práve v škole?