O psíkovi a mačičke : O pyšnej nočnej košieľke

Len si predstavte, deti, čo sa raz psíkovi stalo!

Hopsal, skákal, hral sa s mačičkou na lúke, váľali sudy, robili kotrmelce a všelijaké iné komédie a pritom si niekde vrazil do labky ostrý črep. Bol to malý črep, ale poriadne to bolelo a nemohol na tú nožičku dobre došľapnúť.

„Je to ale nerozum a neopatrnosť,“ karhala mačička, „nechať takto niekde povaľovať črepy. To by ľudia nemali nikdy robiť! Črepy sa majú vždy pekne upratať. Potom na to niekto stúpi, možno nejaké zvieratko, alebo možno aj deti, keď sú bosé, a porežú si nožičku a potom to bolí a tečie im z toho krv. Poď, psík, môj úbožiačik, môj nynyny, ty môj pišulko a pišulánko, môj pišiši a pišišišínko, ty môj chrobáčik zlatý, poď, ty moja úbohá pišišinda, ja ťa vezmem domov a zviažem ti labku, aby ťa tá boľačka tak nebolela!“

Doma mačička psíkovi labku pofúkala a vymyla a zviazala, aby ho tá boľačka tak nebolela. „Bojím sa, aby sa mi z toho nespravil vres,“ hovoril psík, keď mu to mačička zväzovala. „Čo aby sa ti z toho nespravilo?“ čudovala sa mačka. „No, vres aby sa mi z toho nespravil. To sa predsa niekedy z takých boľačiek spraví veľká boľavica, napuchne to, až je z toho veľká hrča, okolo je to červené a vnútri biele a tomu sa hovorí vres. A ten potom veľmi bolí.“ – „Aha, ty myslíš vred!“ pochopila mačička. „Ale nie! Vres myslím. Veď vred rastie pri lese a dáva sa do vázy!“ povedal psík. „Ale kdeže!“ povedala mačička, „to si to popletáš. Veď vres sa dáva do vázy, a nie vred. Hihihi, kto by si dával do vázy vred! To sa predsa nerobí, to nie, to nie!“ „Ty si to pleteš!“ hádal sa psík. „Z boľačky sa niekedy spraví vres a pri lese rastie vred. Tak to je!“

„Tak si tomu teda hovor, ako chceš, ale ja sa ti musím smiať, keď to poviem deťom, budú sa ti smiať aj ony,“ povedala mačička a položila psíka na vankúš. Psík sedel na vankúši so zaviazanou labkou a čakal, kedy sa mu na nej spraví ten vres. Čakal dlho, vrtel sa všelijako, ale behať nemohol, a tak sa nudil. „Čo mám robiť, čo mám robiť!“ nariekal, „ja sa nudím. Prosím ťa, mačička, porozprávaj mi niečo.“

„A čo by som ti rozprávala?“ povedala mačička. „Porozprávaj mi nejakú rozprávku!“ povedal psík. „A akú?“ pýtala sa mačička. „Nejakú peknú,“ žiadal psík. „Rozprávaj, rozprávaj!“ „Chcel by si o nočnej košieľke?“ pýtala sa mačička. „Tak, o nočnej košieľke, ale musí to s ňou nakoniec dobre dopadnúť,“ prikázal psík.

„Tak teda o nočnej košieľke,“ povedala mačička a začala rozprávať:

„Tak bola raz jedna nočná košieľka a tá bola chudobná. A pretože bola chudobná, nemala na sebe žiadne červené, ani modré, ani žlté, zelené alebo fialové prúžky, ani žiadne vyšívanie s guličkami, štvorčekmi, hviezdičkami, kvietkami, ani lístkami. Bola len biela, ale pritom bola veľmi dobrá. A tak išla raz na prechádzku a stretla inú nočnú košieľku.

‚Jéj, to je krásna košieľka!‘ vykríkla tá chudobná nočná košieľka. Ona tá druhá nočná košieľka bola bohatá a bola krásne farebná a mala na sebe vyšívané štvorčeky, prúžky a všelijaké kolieska a všetko možné, tak veľmi bola ozdobená. ‚Ach, košieľka, ty si taká krásna, ty sa mi tak veľmi páčiš, povedala tá chudobná nočná košieľka tej bohatej nočnej košieľke, ‚poď sa so mnou hrať!‘ Ale tá bohatá nočná košieľka bola pyšná. ‚Nepôjdem!‘ povedala, ‚ty na sebe nemáš žiadne prúžky, ani žiadne kolieska a nič, s tebou sa ja hrať nebudem!‘ To povedala a išla pyšne ďalej.“

„To nebola dobrá nočná košieľka,“ povedal psík, „keď sa s tou chudobnou košieľkou nechcela hrať.“ „Veru nebola,“ povedala mačička. „Veď aj, ako sa potom hrala sama, tak na seba nedala dobrý pozor a hrala sa v blate a veľmi sa zašpinila.“ „To mala z toho, že bola pyšná!“ povedal psík, „a teraz zasa rozprávaj ďalej!“

„No tak teda,“ rozprávala mačička ďalej, „tú chudobnú nočnú košieľku to trápilo a bola z toho smutná. Išla domov, sadla si na postieľku a bola stále ešte z toho smutná, ako sa s ňou tá pyšná nočná košieľka nechcela hrať. A tu k nej prišiel taký anjelik a hovorí jej: ‚Prečo si taká smutná, košieľka?‘ ‚Ja som smutná,‘ povedala chudobná nočná košieľka, ‚lebo som stretla krásnu nočnú košieľku, tá bola vyšívaná a mala na sebe všelijaké kolieska, jahôdky, štvorčeky a prúžky a tá sa mi tak veľmi páčila a ja som sa s ňou chcela hrať, ale ona nechcela, lebo som chudobná a nemám na sebe žiadne také vyšívanie, aké mala ona.‘

‚Nič si z toho nerob,‘ povedal anjelik. ‚Len sa pekne vyzleč a choď spinkať. Však to sa do rána už možno nejako napraví.‘ Tak sa teda tá chudobná nočná košieľka vyzliekla a išla pekne spinkať.

A keď spala, zavolal ten anjelik ešte iné anjeliky a tie tú košieľku krásne vyšili a urobili na nej prúžky a červené bodky a štvorčeky a ešte také všelijaké veci, ako to má kto rád, a ešte ju pekne vyžehlili a potom zasa odleteli. A keď sa ráno tá nočná košieľka zobudila a obliekla sa, tu sa ani nemohla spoznať. Išla na prechádzku a teraz stretla tú pyšnú nočnú košieľku, ktorá sa s ňou včera nechcela hrať. A tá pyšná nočná košieľka bola dosť zašpinená, to sme už rozprávali, a nemohla tú košieľku ani spoznať. ‚To je krásna nočná košieľka,‘ povedala si, ‚keby sa tak chcela hrať so mnou!‘“

„Nech sa s ňou tá chudobná košieľka hrá!“ povedal psík mačičke. „Nech sa s ňou hrá a nie je tiež pyšná, keď tamtá bola pyšná a nechcela sa s ňou hrať!“ „Ono ani nebola pyšná, tá chudobná nočná košieľka,“ povedala mačička, „hoci teraz bola čistá a mala na sebe bodky a štvorčeky a prúžky. Ona povedala tej pyšnej: ‚Len poď so mnou, ty košieľka, hrať sa!‘“

„To je dobre, to sa mi páči,“ povedal psík, „že sa nestala pyšnou. A na čo všetko sa hrali?“

„No na všetko sa hrali,“ rozprávala mačička. „Hrali sa s bábikami a na obchod, na školu i na naháňačku i na schovávačku, robili si venčeky a záhradku, hrali sa na varenie a na návštevu a na všetko možné, až sa dosť vyhrali, a potom išli spolu do jednej postieľky spať. A tá pyšná nočná košieľka už nebola pyšná, ona si povedala, že už nikdy pyšná nebude, a potom sa tie dve nočné košieľky spolu hrali každý deň a nikdy sa ani spolu nehádali, ani žiadna z nich nechcela tej druhej rozkazovať.“

„Tak to bolo dobre,“ povedal psík. „A mňa už labka nebolí. Ja som na tú boľačku pri tom rozprávaní celkom zabudol.“