O psíkovi a mačičke: Ako hrali divadlo a čo bolo na Mikuláša

Psík s mačičkou sa chceli vonku zahrať s deťmi, ale žiadne deti vonku neboli. „Čo to?“ čudoval sa psík, „že nie sú vonku žiadne deti. Kdeže je Pavlíček a Věra, Jenda a Slávek, Pepík a Helenka, kdeže je Zorka a Jarda a Mirko a kdeže je Otík a Alenka a Boženka a tí všetci ostatní?“ „Kdeže by boli?“ povedala mačička. „Veď ty nevieš? Je predsa škola, sú v škole, tie menšie sú v škôlke a tie väčšie už v I. a II. triede.

„Aha,“ hovoril psík, „ja som zabudol, že dnes nie je nedeľa.“ „Ale Jenda a Věra v škole nie sú,“ povedala mačička. „Oni majú kašeľ a nádchu a musia byť doma.“ „Jenda a Věra?“ čudoval sa psík. „To sú dobré deti, tie mám práve rád. Vieš čo, mačička, pôjdeme k nim na návštevu a nejako ich potešíme, keď nemôžu ísť von.“

„Dobre,“ povedala mačička. „A vezmeme so sebou našu bábiku Járinku, čo sme ju našli a čo sme sa jej ujali, aby nás tam bolo viac.“ Tak vzali bábiku Járinku za ručičky a išli na návštevu k Věre a Jendovi. Jenda a Věra mali kašeľ a nádchu, a tak nesmeli von, boli doma, mali zaviazané krky a mali dlhú chvíľu. „Ja ti niečo poviem,“ povedal cestou psík mačičke, „na čo sa budeme s tými deťmi hrať. Zahráme im nejaké divadlo.“

Prišli k deťom; Věra a Jenda sedeli v postieľke a hádali sa, že sa už na všetko hrali, a na čo by sa ešte mali hrať. „Nazdar, deti!“ povedali psík a mačička. „My vám ideme hrať divadlo.“ Věra a Jenda sa z toho tešili, usadili sa pekne v postieľke a čakali, kedy psík s mačičkou začnú hrať. „Keď začneme, tak urobíme cilililink,“ povedal psík s mačičkou a radili sa, aké divadlo budú hrať. A mačička povedala: „Ja budem kráľovná a ty, psík, budeš kráľ a bábika Járinka – to bude potom princezná, naša dcérka.“

Tak si uviazali na krk zástery, aby mali kráľovské plášte s vlečkou, a navešali si na seba stužky a nádherne sa v tom prechádzali. Potom si sadli na stoličky a že budú ako piť kávičku. Ale psík vzdychol a povedal: „Ja, kráľovná, dnes nebudem piť žiadnu kávičku, pretože som smutný.“

„A prečo si smutný, kráľ?“ pýtala sa ho mačička. „Som kráľom zlatej zeme a striebornej zeme a diamantovej zeme za desiatimi horami, za desiatimi riekami a za morom modrým, žltým aj zeleným, ale nemáme žiadnu dcéru, žiadnu kráľovskú princeznú, a králi majú mať dcéry princezné, a preto som smutný.“

„Ja ti, kráľ, niečo poradím,“ povedala mačička. „Ja viem o jednej kráľovskej dcére. Je to v bielej zemi, ďaleko, až za čiernou zemou, tak ja tam pôjdem automobilom a tú dcéru tam pre nás kúpim.“ A teraz mačička vzala škatuľu, to bol akoby kufrík, a robila, že ide automobilom a že odišla. Psík ostal kráľovsky sedieť a pil akoby tú kávičku a stále hovoril, že sa na tú princeznú, na tú dcérku, veľmi teší.

Mačička dala do škatule bábiku, urobila: „Tu-tututú!“ a prišla. „Tu som, psík, priviezla som tú dcérku, tú princeznú, sto korún som za ňu musela dať.“ „Ja nie som psík, ja som kráľ,“ povedal psík, „veď to predsa vieš, a ty si kráľovná.“ Potom vzal bábiku do náručia a chovával ju a veľmi sa tešil, že teraz už majú dcérku, kráľovskú princeznú. „Musíme ju dobre vychovať,“ povedal, „to vieš, kráľovná, taká kráľovská princezná musí byť dobre vychovaná. Dáme ju naučiť všetko, aj hrať na klavíri a variť.“

„Cilililink,“ urobila mačička a povedala deťom: „To je teraz zatiaľ koniec divadla, ale potom zasa zazvoníme a budeme hrať ďalej.“ Psík s mačičkou si vliezli do kúta a radili sa, ako to divadlo budú zasa hrať ďalej. Vyzliekli si kráľovské plášte, mačička si uviazala na hlavu šatku a psík vzal cez seba kus starej handry. Potom urobili: „Cilililink!“ a zasa bolo divadlo. „Teraz už nie som kráľ a mačička kráľovná,“ oznámil psík deťom, „my sme teraz schudobneli.“

„Tak už nie si kráľ a ja kráľovná,“ začala rozprávať mačička. „Teraz sme schudobneli a ty si chudobný chalupník a ja chudobná chalupníčka. Čo budem variť, milý muž, keď ani chlieb nemáme? A čo budeme robiť s našou dcérou, keď ju nemôžeme uživiť?“ „Vieš čo,“ povedal psík, „to ju musíme zaviesť niekam do lesa, azda sa jej niekto ujme.“

Vzali bábiku a viedli ju akoby niekam do lesa a pritom robili, že plačú. „My ju predsa nezavedieme do lesa, veď by ju tam mohol zožrať vlk,“ povedal psík. „Ak stretneme nejakých dobrých ľudí, tak im ju predáme, možno by mohli nejakú dcérku potrebovať.“ Viedli bábiku k postieľke, kde boli deti. „Teraz musíte aj vy hrať s nami divadlo,“ povedala mačička Jendovi a Věre. „Vy teraz potrebujete nejakú dcérku a vy ju od nás kúpite.“

„Tu sú nejakí ľudia,“ zvolal psík, keď došli s bábikou k postieľke a k Věre a Jendovi. „Hej, pán, hej, pani, nepotrebovali by ste dcérku?“ „A čo vie tá dcéra?“ pýtal sa Jenda. „No, vie všetko,“ povedal psík. „Vie variť a upratovať a prať bielizeň a kotrmelce vie robiť tiež.“ „Takú by sme mohli potrebovať,“ hovorili deti. „A čo vie ešte?“ vypytovala sa Věra. „Veľa vecí,“ odpovedala mačička. „Ona vie spať a papať, skackať, sedieť a ležať, a aj po stene vie liezť, keď sa jej pomáha.“ „A keď pri tom spadne, tak ani neplače,“ povedal psík.

„Takú práve hľadáme,“ vyhlásili deti. „A čo stojí?“ „Nič,“ povedal psík. „Dáme vám ju zadarmo, keď ju budete mať radi.“ Deti mali panáčika v červených a modrých šatách, ten, povedali, bude princ, dali mu tú bábiku za ženu a urobili svadbu. Na svadbu si psík s mačičkou zasa obliekli zástery, to boli kráľovské plášte, a boli zasa kráľ a kráľovná. Tak si psík s mačičkou zahrali s deťmi divadlo a o týždeň už boli deti celkom zdravé a smeli von. To bolo práve na svätého Mikuláša.

A Jenda povedal Věre: „Počúvaj, Věrka, musíme sa tomu psíkovi a mačičke nejako odvďačiť, že nám prišli zahrať divadlo, keď sme boli chorí. Vieš čo, ja sa prezlečiem za Mikuláša a ty za anjela a pôjdeme tak k psíkovi a mačičke a niečo im prinesieme.“

A tak si vzali Jenda s Věrkou na seba biele zástery a sukne a Jenda si urobil z vaty biele fúzy, aby bol Mikuláš, a z papiera vysokú čiapku a išli. Čerta so sebou nemali, že by sa ho psík s mačičkou príliš zľakli. Deti zaklopali a vošli k psíkovi a mačičke a tešili sa, ako sa budú psík s mačičkou čudovať, že k nim ide anjel a Mikuláš. Ale zatiaľ sa obe deti prekvapili a udivili ešte viac. Nebol tam žiadny psík s mačičkou, ale bol tam už tiež jeden anjel a Mikuláš. Deti sa veľmi zľakli a povedali si: „Jéje, tu je anjel a Mikuláš a my sme tiež anjel a Mikuláš, a kde je psík a mačička?“

Kdeže by si deti pomysleli, že psíka a mačičku tiež napadlo prezliecť sa za anjela a Mikuláša! Psík s mačičkou si to vymysleli, že pôjdu prekvapiť deti. Práve sa prezliekli za anjela a Mikuláša, už chceli ísť, a teraz k nim prišiel tiež anjel a Mikuláš. A teraz sa všetci dohromady nemohli spoznať a nevedeli, čo robiť. Deti chceli ujsť, ako sa zľakli, a psík s mačičkou chceli rýchlo vliezť pod posteľ. Ale teraz videl psík, ako tomu Mikulášovi trčia z bielej sukne nohy v papučiach práve takých, aké nosí Jenda, a anjel že má Věrine topánky. A Jenda zasa videl, čo to? že ten Mikuláš má chlpaté psíkove labky a že ten druhý anjel má labky ako mačka. „Ale veď je to psík a mačička,“ vykríkol, „my sme Jenda a Věra!“

A teraz, keď sa spoznali, že to nie sú žiadni skutoční Mikulášovia, ale Jenda a psík, a žiadni skutoční anjeli, ale Věrka a mačička, tak sa tomu museli smiať, až im od samého smiechu popadali fúzy. A potom si porozdávali darčeky. Psík dal Jendovi figy a mačička dala Věrke datle. Jenda dal psíkovi malého psíka na hranie a Věrka dala mačičke maličkú mačičku, a tak boli všetci spokojní, ako im to všetkým na toho Mikuláša tak dobre dopadlo.