Janko a vŕba

Bol raz jeden chudobný tkáč a mal syna Janíka. Ľudia o ňom hovorili, že je trochu prihlúply. Prišla drahota a nemali čo jesť. Aby sa z tej biedy vytrhli, otec chcel predať plátno, čo im ešte zostalo, aby mali na živobytie, ale málo mu dávali. Janík vraví:
„Ocko, pôjdem sám a ja to plátno predám!“
„No tak choď,“ povedal ocko, „ale Janko, to ti vravím, keby niekto veľmi zjednával alebo ti nechcel hneď zaplatiť, tak plátno nepredávaj!“
Janko šiel, pochodil po dedinách, ale nepredal nič. Vracal sa domov, bol unavený a sadol si za jednou dedinou k rybníčku pod starú vŕbu. Bola už celá dutá a popraskaná. Janko sa na ňu pozeral a zrazu mu jej bolo ľúto, že je taká schátraná. Vraví jej:
„Ty by si tiež potrebovala kus plátna, aby si mala aspoň na košeľu!“ Vietor hýbal konármi, Jankovi sa zdalo, že vŕba prikyvuje. „No dobre, tak ja ti tu plátno nechám, čoskoro bude zima, aspoň ti bude teplejšie,“ povedal Janko vŕbe a hneď okolo nej ovinul plátno. „Ale na zajtra mi priprav peniaze, ja si po ne prídem!“ A zase sa mu zdalo, že vŕba prikyvuje.
Príde domov a ocko hneď naňho:
„Predal si?“
„Predal, ocko,“ povedal Janko. „A kde máš peniaze?“
„Ach, milý ocko, nič mi nedali, vraj až zajtra.“ Ocko sa nahneval a vraví:
„Ja ti dám zajtra, hneď pôjdeš po peniaze, alebo prines plátno!“
Janko sa zľakol, pozbieral sa, šiel zase k tej vŕbe a vraví:
„Milá zlatá, ocko sa hnevá, vraj mi musíš dať peniaze hneď.“ A vŕba nič. Janko sa rozohnil a vykríkol:
„Tak ty mi takto odplácaš? Chcela by si košeľu zadarmo? Hlúpa, to nejde, my máme sami biedu! Daj sem peniaze, alebo vráť plátno!“ Ale plátno už bolo preč, niekto si ho vzal. Trikrát tak Janko spustil na vŕbu, ale tá len ticho kýve konármi. Konečne sa nahneval, prečo by som ja mal pre teba od ocka dostať, a chytil sa s vŕbou do krížika. Vŕba bola stará, celá zhnitá, ako ju Janko chytil, zapraskalo to v nej a zrazu ležala na zemi. Janko sa pozrel dolu ku koreňom, vidí tam hrniec a v ňom plno toliarov a dukátov. Schmatol ho a vraví vŕbe:
„Vidíš, predsa si zaplatila, veď by som bol doma dostal.“
Prišiel domov, ocko už čakal a hneď na Janka:
„Tak čo? Zaplatili ti?“
„Ale dosť sa vykrúcali, no predsa mi zaplatili, a dobre, pozrite sa, čo som utŕžil, čo nesiem peňazí!“
Ocko mohol na peniazoch oči nechať, toľko toliarov a dukátov nevidel, čo bol živý. Kúpili si peknú chalupu, dokúpili polí a dobytka a Janko si vzal gazdovskú dcéru. Mali hlučnú svadbu, veľa pri nej rozdávali, ja som prišla naposledy, a mne dali veľký bochník chleba, celý týždeň sme ho aj s rodičmi jedli.
Ale musela tam s nimi dlho na trhu sedieť, dávali jej za ne málo, až celkom podvečer ich predala.
Stará doma sa jej nemohla dočkať, už sa jej tiež chcelo jesť, a mala zas chuť na kašu. Vzala teda hrnček, postavila ho na stôl a sama povedala:
„Hrnčeku, var!“ Tu sa v hrnčeku začala hneď kaša variť, a sotva sa stará otočila, bol už plný.
„Musím si aj po misku a po lyžicu zájsť,“ vraví si stará a ide po to do komory. Ale keď sa vrátila, zostala od ľaku ako omráčená: kaša sa valila plným hrdlom z hrnčeka na stôl, zo stola na lavicu a z lavice na zem. Stará zabudla, čo má povedať, aby hrnček prestal variť. Pristúpila a prikryla hrnček misou; myslela, že tým kašu zastaví. Ale misa spadla na zem a rozbila sa, a kaša sa valila neustále dolu ako povodeň. Už jej bolo v izbe toľko, že stará odtiaľ musela utiecť do siene; tu lámala rukami a nariekala:
„Ach tá nešťastná dievka, čo to priniesla; ja som si hneď pomyslela, že to nebude nič dobré!“
Za chvíľku tiekla už kaša z izby cez prah do siene; čím jej bolo viac, tým jej viac pribúdalo. Stará už nevedela kade kam, a tak vyliezla v tej úzkosti na povalu a stále nariekala, čo to tá nešťastná dievka domov priniesla. Zatiaľ bolo kaše stále viac a viac, a netrvalo dlho, valila sa už ako mračná dverami i oknom na náves, na cestu, a kto vie, aký by to bolo vzalo koniec, keby sa bola práve na šťastie mladá nevrátila a nezakričala:
„Hrnčeku, dosť!“
Ale na návsi bol už taký kopec kaše, že gazdovia, keď tade večer išli z roboty domov, nijako nemohli prejsť a museli sa cez kašu na druhú stranu prehryzť.