Príbeh dvoch lienok

Jedného krásneho letného dňa sa stretli v záhone voňavých ruží dve červené lienky, ktoré si vyleteli po potravu. Veľmi rady si pochutnávali na malých vošticiach, ktorými boli napadnuté všetky tie krásne, voňavé ružičky. Kvety ruží sa veľmi potešili a boli rady, že im obe lienky od vošiek aspoň trochu odľahčia, pretože im ničili všetku tú ich krásu, na ktorú boli ruže hrdé, a tie prekliate vošky im len znepríjemňovali rast.

Potešili sa však predčasne! Lienky sa totiž o chvíľu namiesto požierania vošiek pustili do posmievania a začali sa medzi sebou dohadovať, ktorá z nich je krajšia. Prvá lienka bola lienka sedembodková a tá sa hneď začala tej druhej lienke vysmievať, že má na sebe bodky len dve. Veď ako by aj nie, keď to bola lienka dvojbodková, ktorej červené krovky zdobia vždy len dve čierne bodky.

Lienka sedembodková sa preto hneď začala pyšne nafukovať a natriasať a po chvíli povedala posmešne: „Hec, hec, ja som krajšia ako ty! No len sa na mňa pozri, o koľko bodiek mám oproti tebe viac, ha, ha, ha!“ vyhlásila vystatovačná lienka a mala zlomyseľnú radosť z toho, že je o celých päť bodiek bohatšia a krajšia ako lienka dvojbodková. Úbohá lienka, ktorá mala bodky len dve, veľmi posmutnela a bolo jej ľúto, prečo nie je aj ona tak bohato bodkovaná ako tá druhá lienka. Pociťovala taký veľký žiaľ a zármutok, že to jednoducho už nevydržala a zo samého zármutku sa rozplakala. Lienka so siedmimi bodkami sa jej hneď začala chichotať a potom sa ju snažila z kvetu ruže odohnať a zhodiť. Smiala sa jej, aká je škaredá, a nenechala jej na zjedenie ani jednu jedinú vošku, ako veľmi bola tá lienka voči nej nepríjemná a chamtivá. Lienka dvojbodková celá posmutnela a vôbec nemala náladu. Odletela preto radšej čo najďalej od tej posmievačnej lienky a neprestávala žalostne plakať.

Vtom však cestou natrafila na pána maliara, ktorý sedel na lúke a na plátno maľoval krásny obraz. Lienka si sadla maliarovi na jeho štetec a jej slzičky jej stekali dolu po obraze, až premočili celé jeho plátno. Maliar si lienku všimol a povedal: „Prečo plačeš, krásna lienka, no len povedz, čo sa ti stalo?“ A uplakaná lienka sa pánovi maliarovi posťažovala a povedala mrzuto: „Ako by som ja nešťastná lienka neplakala, keď som taká škaredá a mám svoje červené krovky ošudené o päť bodiek?“ Ale pán maliar hneď na to: „Veď to vôbec nie je pravda, lienka, ty si krásna a hlavne dobrá, a ak chceš, ja ti nejakú tú bodku navyše štetcom domaľujem!“ „Áno, áno, chcem, veľmi to chcem, to by bola paráda! Nápad priam na nezaplatenie!“ vykríkla radostne lienka a to už vzal maliar štetec a čiernou farbou domaľoval lienke na jej krovky celých osem bodiek!

To bolo, pánboh s nami, zrazu radosti, smiechu aj veselého poletovania, len čo je pravda! Lienka bola šťastná, prešťastná! Hneď mala ešte o celé tri bodky viac ako tá lienka sedembodková, čo viac si ešte priať? Radostne poskočila, poďakovala dobrému pánovi maliarovi a už celá potešená letela rovno na kvet ruže, na ktorom ešte stále sedela lienka sedembodková. Len čo zazrela tú krásnu lienku s toľkými čiernymi bodkami, v tej chvíli mohla puknúť závisťou! Lienka sa však lienke sedembodkovej ani trošku nevysmievala, len bola rada, že už konečne nemá na sebe bodky len dve. Od tých čias sa tie dve lienky spolu stretávali v záhone ruží často a čoskoro sa z nich stali dokonca neodlučné kamarátky. Aj keď sa časom lienke všetky tie domaľované čierne bodky nadobro zmyli, už nikdy sa jej lienka sedembodková nevysmievala.

A tak to má byť. Nie je predsa dôležité, ako kto vyzerá, ale aký je vo vnútri, však, deti!