Janko a Marienka

Pri veľkom a hlbokom lese býval v chalúpke chudobný drevorubač. Žena mu umrela a zostal v chalúpke sám s dvoma deťmi, Jankom a Marienkou. Skôr než sa jar stihla stretnúť s jarou, oženil sa znova a priviedol deťom do chalúpky macochu.
Toho roku vypukol v krajine veľký hlad a bieda sa nasťahovala aj do drevorubačovej chalúpky. Pivnica bola prázdna, truhlica na múku bola prázdna a v celej chalupe zostal len malý bochníček chleba. Večer drevorubač od starostí dlho nemohol zaspať.
„Čo si počneme?“ nariekal potichu, „ako uživíme deti?“
Macocha začula jeho vzdychanie a odpovedala:
„Vieš čo, muž? Zavedieme zajtra ráno deti do lesa, tam, kde je najhustejší, rozložíme oheň a dáme každému posledný kúsok chleba. Potom pôjdeme za svojou prácou a necháme ich osamote. Cestu domov už nenájdu a zbavíme sa ich.“
„Nie, nie,“ bránil sa muž, „to neurobím.“
„Čo si myslíš, keď ich do lesa nezavedieme, zomrieme od hladu všetci štyria,“ povedala žena a nedala mu pokoj, kým nesvolil.
Deti od hladu nemohli zaspať a počuli, čo macocha otcovi radí. Marienka sa rozplakala a hovorila Jankovi:
„My sa už nikdy do chalúpky nevrátime.“
Janko ju utešoval:
„Neplač, Marienka, neboj sa, však ja niečo vymyslím a pomôžeme si.“
Otec s macochou zaspali, Janko vstal, obliekol si kabát a vykĺzol von. Vedel o bielych kremienkoch, ktoré ležali na ceste pred chalúpkou. Mesiac na ne svietil a kremienky sa trblietali ako kúsky striebra. Janko ich nazbieral do vreciek kabáta, koľko sa tam zmestilo. Vrátil sa a pošepkal Marienke:
„Spi pokojne, sestrička, zajtra všetko dobre dopadne,“ a ľahol si do postele.
Len čo sa rozodnievalo, ešte než vyšlo slnko, prišla macocha a zobudila deti:
„Vstávajte, pôjdeme do lesa po drevo.“
Dala každému kúsok chleba a napomínala ich:
„Tu máte obed, ale nezjedzte hneď všetko, nič iné nedostanete.“
Marienka schovala chlieb do zástery, pretože Janko mal vo vreckách kamienky, a vydali sa do lesa. Len čo prešli kúsok cesty, zastavil sa Janko, obzrel sa na ich chalúpku a o chvíľu zas a zas. Otec sa ho opýtal:
„Janko, prečo si stále pozadu a kam sa pozeráš?“
„Pozerám sa na svoju bielu mačičku, sedí hore na streche a chce sa so mnou rozlúčiť,“ povedal Janko.
Macocha povedala:
„Kdeže, to nie je tvoja mačička, to je ranné slnko a svieti na komín.“
Ale Janko sa nepozeral za mačičkou, vyhadzoval z vrecka na cestu biele kremienky.
Uprostred lesa otec prikázal:
„Nazbierajte, deti, drevo, rozložím oheň, aby vám nebolo zima.“
Janko a Marienka nanosili na hromadu haluziny, otec ju zapálil, a keď oheň šľahal pekne vysoko, povedala macocha:
„Teraz si, deti, odpočiňte a my pôjdeme do lesa po drevo. Keď budeme hotoví, prídeme po vás.“
Janko a Marienka sedeli pri ohni a na obed zjedli kúsok chleba. Keďže v lese počuli údery sekery, mysleli si, že je otec nablízku. Ale neboli to údery sekery. Otec priviazal na strom vetvu, a ako fúkal vietor, búchala vetva o strom. Deti dlho sedeli, oči sa im začali zatvárať a pevne zaspali.
Prebudili sa, okolo nich tmavá noc. Marienka sa rozplakala a nariekala:
„My sa už nikdy nedostaneme z lesa von!“
Janko ju utešoval:
„Počkaj len chvíľočku. Keď vyjde mesiac, nájdeme cestu.“
Čakali a na oblohe sa vznieslo okrúhle mesiačik. Janko vzal sestru za ruku a išli. Na ceste sa trblietali biele kremienky a ukazovali im, kade majú ísť. Išli celú noc, a keď svitalo, došli k otcovej chalupe. Zaklopali na dvere, macocha otvorila, a len čo uvidela Janka a Marienku, vyhrešila ich:
„Vy škaredé deti, ako dlho ste spali v lese! Mysleli sme, že sa už ani nevrátite.“
Otec mal radosť, že sa deti vrátili, ale bieda rástla a rástla a pozerala sa v chalupe z každého kúta. V noci hovorí macocha mužovi:
„Máme v chalupe len pol bochníčka, potom začne znova stará pesnička. Musíme deti odviesť. Tentoraz ich zavedieme hlbšie do lesa, aby cestu nenašli. Keď to neurobíme, zomrieme všetci od hladu.“
Muža také reči zarmútili a pomyslel si: Bolo by lepšie, keby som posledné sústo s deťmi rozdelil. Macocha nechcela nič počuť, vyčítala a hrešila. Keď povolil prvýkrát, musel aj druhýkrát.
Deti boli hore a začuli, čo sa chystá. Otec s macochou zaspali, Janko vstal z postele a chcel nazbierať kremienky ako naposledy. Skúsil otvoriť dvere ..... dvere boli zamknuté. Nemohol von. Sestrička sa rozplakala.
„To nevadí, Marienka, neplač a pekne spi, uvidíš, že mi niečo napadne,“ utešoval Janko.
Zavčasu ráno deti vstali a dostali ešte menší kúsok chleba než minule. Cestou drobil Janko vo vrecku chlieb, zastavoval sa a hádzal omrvinky na zem.
„Janko, čože zostávaš pozadu a obzeráš sa,“ povedal otec. „Choď a nezastavuj sa.“
„Pozerám sa na svoju holubičku, sedí na streche a chce sa so mnou rozlúčiť,“ povedal Janko.
„Kdeže,“ hovorila macocha, „to nie je holubička, to je ranné slnko, svieti na komín.“
Janko sa nepozeral za holubičkou, sypal z vrecka omrvinky.
Macocha zaviedla deti ešte hlbšie do lesa, tam, kde nikdy, nikdy neboli. Otec rozložil oheň a macocha deťom poradila:
„Odpočiňte si, deti, môžete si aj driemnuť. My pôjdeme do lesa narúbať drevo a večer, keď budeme hotoví, prídeme po vás.“
Na obed sa Marienka podelila o svoj chlieb s Jankom. Potom si deti ľahli do trávy a zaspali. Ani si nevšimli, že sa zniesla noc. Prebudili sa, okolo nich tmavá tma. Janko tešil Marienku:
„Len počkaj, Marienka, až vyjde mesiačik, uvidíme omrvinky chleba, ktoré som cestou sypal, a nájdeme cestu domov.“
Čakali, vyšiel okrúhly mesiačik, ale omrvinky nájsť nemohli. Lesné vtáky ich pozobali. Janko Marienku utešoval:
„Neboj sa, aj tak cestu nájdeme.“
Išli celú noc a ešte jeden deň od rána do večera, a cestu predsa nenašli. Hlad ich trápil, zjedli len niekoľko jahôd, ktoré sa červenali v tráve. Od samého chodenia ich nohy rozbolievali, ľahli si pod strom a zaspali. Keď sa zobudili, vydali sa zase na cestu a les bol tmavší a tmavší. Na obed uvideli krásneho bieleho vtáčika. Spieval tak milo a točil hlavou po deťoch, že zostali stáť a počúvali ho. Vtáčik zamával krídlami a letel pred nimi, akoby im chcel ukázať cestu. Deti sa rozbehli za ním a dobehli na čistinu. Na čistine stála chalúpka. Bola celkom iná než tá, v ktorej bývali s otcom a macochou, a voňala, ach, ako voňala!
„Marienka, pozri sa, chalúpka má múry z chleba,“ volal Janko.
„Janko, pozri, a strechu má z perníka a okná z jasného cukru,“ čudovala sa Marienka.
„To si pochutíme,“ zaradoval sa Janko a oblizoval sa.
„Ja zjem kus zo strechy a ty, Marienka, si odlom kúsok okna. Jé, to je sladké.“
Janko natiahol ruku a odlomil si kúsok strechy, aby ju ochutnal, a Marienka sa postavila k oknu a chrumkala cukor. Zrazu sa vnútri ozval hlas:

„Chrup, chrup, chrup, počujem zúbky,
kto to mľaská z mojej chalúpky?“ Deti odpovedali:

„Vietor, vetrík, láme perník.“ Jedli ďalej a nedali sa zaplašiť. Jankovi strecha veľmi chutila. Odtrhol veľký kus perníka, uhrýzal a lahodil si, Marienka odlomila kus okna a maškrtila. Vtom sa otvorili dvere a z chalúpky vyšla baba, prastará, vráskavá, a opierala sa o barličku. Janko a Marienka sa zľakli. Baba pokrútila hlavou a hovorila:
„Ale, ale, deti moje, akože ste sa sem dostali? Keď už ste tu, poďte dnu, u mňa sa budete mať dobre.“
Vzala Janka aj Marienku za ruku a odviedla ich do chalúpky. Položila pred nich na stôl mlieko, pocukrovaný koláč, jablká a orechy a postlala im dve biele postieľky. Janko s Marienkou si ľahli a mysleli si, že sú v raji.
Skoro ráno, skôr než sa deti zobudili, baba vstala, chytila Janka a odniesla ho do chlievika. Zavrela za ním latkové vrátka, aby neutiekol. Potom šla za Marienkou, zatriasla ňou a volala:
„Vstávať, vstávať, nanosíš vody a uvaríš svojmu bratčekovi niečo dobré na jedenie. Sedí v chlievíku, aby pribral.“
Marienka sa dala do plaču, ale musela zlú čarodejnicu poslúchnuť.
Jankovi sa varilo každý deň to najlepšie jedlo, Marienka jedla len zvyšky. Ráno chodila baba ku chlievikovi a volala:
„Janko, vystrč prstík, nech si siahnem, aký si tučný.“
Janko bol šikovný. Nevystrkoval babe prst, vystrkoval kostičku. Baba dobre nevidela a čudovala sa, že Janko nepriberá. Uplynuli štyri týždne a Janko sa babe stále zdal chudý. Jedného dňa sa už rozzúrila. Nech je chudý alebo tučný, dlhšie čakať nebudem, hundrala.
„Marienka, nanos rýchlo vody do kotla,“ prikázala dievčatku.
Marienka nosila vodu a slzy jej tiekli po tvári. Vedela, že baba nič dobré nechystá. Keď bol kotol plný vody, musela pod ním rozložiť oheň.
„Najprv si napečieme chleba,“ povedala baba. „Už som v peci zakúrila a pripravila cesto.“
Odviedla Marienku k peci, z ktorej hore šľahali plamene.
„Vlez dnu,“ povedala baba, „a pozri sa, či je dosť zakúrené. Budeme sadiť chlieb.“
Ale baba nechcela sadiť chlieb, chcela za Marienkou pec zavrieť. Marienka poznala, že ju chce baba oklamať, a nedala sa. Hovorila:
„Neviem, ako by som mohla vliezť dnu. Pec je malá, nezmestila by som sa tam.“
„Vidno, že si hlúpa,“ zahundrala baba. „Pec je dosť veľká aj pre mňa. Hneď ti ukážem, že mám pravdu.“
Prikolísala sa k peci a strčila do nej hlavu. Marienka ..... šup, strčila do baby a baba bola v peci. Rýchlo za ňou zavrela železné vrátka a utekala k Jankovi. Odomkla chlievik a volala:
„Janko, poď von, baba nám už nič neurobí.“
Janko vyskočil z chlievika ako kozliatko, objal Marienku a veselo sa s ňou zatočil. Natrhali si na cestu perníka a pozreli sa v chalúpke do všetkých truhlíc. Truhlice boli plné perál a drahokamov.
„Toto je lepšie než kremienky,“ povedal Janko a nabral si do vreciek, koľko len mohol.
Marienka nezostala pozadu.
„Ja prinesiem domov tiež niečo,“ hovorila a naplnila si zásteru.
„Ale teraz pobežíme,“ poháňal Janko Marienku, „nech sme z začarovaného lesa vonku.“
Bežali a dobehli k veľkej rieke.
„Nedostaneme sa na druhú stranu,“ povedal Janko, „nikde nevidím lávku.“
„Nevidím ani loďku,“ odpovedala Marienka, „ale tamto pláva biela kačica, poprosím ju, azda nám pomôže na druhú stranu.“
A zavolala:

„Kačička, kačička,
biele períčko,
prevez nás na druhú stranu!
Inak sa s bratčekom,
mojím milým Jankom
domov nedostanem.“

Kačica priplávala, Janko si na ňu sadol a prosil sestričku, aby si sadla k nemu.
„Nie,“ hovorila Marienka, „kačička by nás oboch neuniesla. Prevezieme sa jeden po druhom.“
Kačica previezla Janka a vrátila sa po Marienku. Šťastne sa dostali na druhú stranu. Na druhej strane bol les známejší a známejší a nakoniec uvideli z diaľky chalupu svojho otca. Dali sa do behu, vrazili do chalupy a padli otcovi okolo krku. Otec posadil na jedno koleno Marienku a na druhé Janka a rozprávali sa. Odkedy boli preč, bolo mu smutno a nič ho nemohlo potešiť. Stále na Janka a Marienku spomínal. Zlá macocha umrela a zostával v chalúpke sám.
Keď sa dosť naprivítali a naobjímali, vytriasla Marienka zásteru a perly a drahokamy len tak po izbe poskakovali. Janko ich pozbieral na hromádku a pridal, čo priniesol vo vreckách. Bolo po núdzi a po starostiach.
Teraz už všetko vieš, tamto beží myš; chyť ju, Pepíčku, budeš mať z kožúška na zimu čapičku.