Repa

Už je to pekných pár sto rokov, čo žili dvaja bratia, ktorí obaja slúžili vo vojsku; jeden bol bohatý, ten druhý chudobný. Aby si chudák z biedy pomohol, vyzliekol vojenský kabát a stal sa roľníkom. Zryl a okopal svoje políčko a potom zasial semená repy. Repa mu vzišla; a vyrástla ti, div sa človeku nezastavil dych, taká bola obrovská a tučná a nevyzeralo to, že by niekedy prestala rásť. Ľudia sa schádzali a prišla dokonca aj pani horárova, ktorá poznala každý druh repy, ale takú ešte nikdy nevidela. Nakoniec bola tá repa taká veľká, že keď ju naložili na voz, bol plný a ťahať ho museli dva voly. Chudák nevedel, čo si s ňou počať, či je to šťastie alebo smola. Nakoniec si pomyslel:
„Ak ju predáš, veľa za ňu nedostaneš, a ak ju budeš chcieť zjesť sám, rovnakú službu ti urobia malé repy, najlepšie bude, keď ju zavezieš kráľovi ako dar!“
Tak sa s naloženým vozom vybral na kráľovský dvor a daroval repu kráľovi.
„Čože je to za podivnú vec?“ povedal kráľ. „Už som toho videl veľa, ale takúto obludu ešte nikdy. Čo to bolo za zvláštne semeno, z ktorého vyrástla? Alebo si ju vypestoval svojou usilovnosťou a si potom dieťa Šťastenky?“
„Ó nie!“ odvetil chudák. „Dieťa Šťastenky určite nie som. Som chudobný vojak, ktorý sa nedokázal uživiť zo žoldu, a tak zavesil vojenský kabát na klinec a začal obrábať pôdu. Mám ešte brata boháča, ktorého dobre poznáte, ale ja, pretože nič nemám, nie som pre svet nič.“ Vtedy sa kráľa zmocnil súcit a povedal:
„Svojej chudoby si sa práve zbavil, lebo ja ťa obdarujem tak, že svojmu bohatému bratovi budeš naraz rovný!“ A daroval roľníkovi zlato, polia, pasienky a stáda a urobil ho takým bohatým, že sa s ním brat nemohol rovnať.
Keď boháč započul, čo si brat zaslúžil jedinou repou, závidel mu a rozmýšľal, ako by si mohol zaobstarať aj on také šťastie. Vtedy dostal nápad naozaj kráľovský! Vzal svoje zlato a kone a daroval to kráľovi, lebo si myslel, že mu to tisíckrát vráti. Kráľ jeho dary s radosťou prijal a povedal mu, že mu za to daruje to najpodivuhodnejšie, čo má. A nariadil mu naložiť na voz tú obrovskú repu. To boháča rozzúrilo a nemyslel na nič iné, len ako by sa pomstil. Nakoniec najal vrahov, aby nastražili pascu a brata zabili.
Na oko bol k bratovi milý a povedal:
„Milý brat, viem o jednom tajnom poklade, ktorý by sme mohli spoločne získať a potom si ho rozdeliť.“ Tomu druhému sa ten nápad zapáčil a išiel s bratom. Ale keď vyšli von, vrhli sa naňho vrahovia, zviazali ho a chceli ho obesiť na strome. Práve boli v tom najlepšom, keď sa z diaľky ozval hlasný spev a údery kopýt, tak sa vrahovia zľakli, zajatcovi pretiahli vrece cez hlavu, nechali ho visieť na konári a utiekli. Roľník sa hore vo vreci vrtel, kým v ňom neurobil dieru, cez ktorú by mohol prestrčiť hlavu. Po ceste ti tým lesom išiel nik iný ako potulný bakalár, ktorý si radostne popevoval. Keď ho ten na strome uvidel, zvolal:
„Pozdrav Pán Boh!“
Bakalár sa obzrel dookola, ale nikoho nevidel, a tak sa nakoniec opýtal:
„Kto na mňa volá?“ Vtedy roľník odvetil:
„Zdvihni hlavu, ja sedím tu hore vo vreci plnom múdrosti. Za pár dní som sa tu naučil toľko vecí, že oproti tomu sú všetky školy iba vietor. To málo, čo som sa naučil, sotva som do vreca plného múdrosti vstúpil, stačí na to, aby som bol múdrejší ako všetci ľudia sveta. Rozumiem reči hviezd, čítam v snehových závejoch aj v piesočných dunách, čítam v piesku na dne morí, rozumiem liečeniu chorôb, sile byliniek, znameniam vtákov a kameňov. Keď je človek raz tu vnútri, cíti, aká veľkolepá múdrosť z neho plynie.“ Bakalár sa začudoval a povedal:
„Požehnaná buď hodina, keď som ťa stretol! Nemohol by som aj ja na malú chvíľku do vreca plného múdrosti?“ Ten hore odvetil, že mu to dovolí len veľmi nerád. „No, ale na malú chvíľku by som ťa azda dnu pustiť mohol za odmenu a dobré slovo, ale musíš ešte hodinu počkať, ešte mi chýba kúsok, čo sa musím naučiť.“
Bakalár nejakú chvíľu čakal, ale bolo mu to dlho, a tak prosil a úpenlivo žiadal, či by predsa len nemohol dnu, že jeho smäd po vedení je stále väčší a väčší. Tak sa roľník zmiloval a nakoniec súhlasil:
„Dobre, ja vyliezem, ale musíš vrece plné múdrosti spustiť na lane dolu, potom môžeš dnu.“ Tak ho bakalár zložil dolu, rozviazal vrece, oslobodil ho a zvolal:
„Teraz mi ho rýchlo natiahni!“ a chcel odísť vo vreci preč.
„Počkať!“ povedal roľník. „Takto by to nešlo!“ Schmatol bakalára za hlavu, strčil ho do vreca celého, zaviazal a vytiahol ho hore, kde ho zavesil, a povedal: „Ako to ide, milý priateľ? Vidíš, teraz isto cítiš, ako do teba vstupuje múdrosť. Urobil si dobrú skúsenosť! Ale seď tam pekne ticho a pokojne, kým úplne nezmúdrieš!“
S tými slovami nasadol na bakalárovho koňa a odišiel preč. Ale nebol to žiaden bezcitný surovec, asi o hodinu niekoho poslal, aby toho pochabého bakalára vyslobodil.