Lienka

Tam pri lese v tráve, kde v lete kvitnú margarétky, býva rodinka lienok. Lienkam sa tiež hovorí lienky sedembodkové. To preto, že rady lietajú za slniečkom a na svojich červených krovkách majú sedem bodiek. Ale nemusí to tak byť pri každej lienke, ktorú v tráve uvidíte! Tie celkom malé lienky ešte sedem bodiek nemajú. Lienka Johanka mala bodiek iba päť. Bola malá a ostatným starším lienkam tie ich dve bodky len závidela. „Mamička, kedy aj ja poletím s ostatnými do školy?“ pýtala sa už zase mamičky, ktorá sa práve chystala s ockom odletieť na záhradku do ruží. „Až vyrastieš a budeš mať sedem bodiek!“ odpovedala jej trpezlivo mamička. „Ocko, a kedy aj ja s vami poletím do ruží?“ pýtala sa ocka ešte pri dverách. „No, až budeš väčšia a budeš mať sedem bodiek. Teraz si ešte malá a nevieš tak dobre lietať. Ešte by ťa mohol zobnúť nejaký vták!“ hovoril starostlivý ocko zvedavej Johanke. Keď bola Johanka sama doma, začala si prezerať v zrkadle svoje krovky a hlavičku si pritom div nevykrútila. „Stále len päť!“ posťažovala si smutne. Vtom ju napadol nápad! „Ja si tie dve bodky niekde zoženiem a potom budem s ostatnými lienkami chodiť do školy a lietať do ruží! A basta!“ A ako povedala, tak aj urobila. Vystrihla si z papiera dve čierne bodky a letela do lesa hľadať niečo, čím by si ich mohla prilepiť. V lese uvidela veľký starý strom. Bola to borovica. Taká borovica má okrem ihličia aj kôru plnú smoly. „Smola bude to lepidlo!“ zvolala Johanka a rozveselila sa nad svojím skvelým nápadom.

Priletela až k stromu a svoje dve bodky z papiera namočila do smoly. Potom ich pritlačila na svoje krovky. Ale kolieska z papiera nedržali a neustále jej padali na zem do ihličia. „Musím pridať viac toho lepidla! Radšej si hneď pre istotu do tej smoly namočím celý chrbát,“ rozhodla sa, keď dvíhala svoje čierne bodky už po niekoľký raz zo zeme.
Potom vyletela celkom hore až do koruny vysokej starej borovice, kde bolo smoly najviac. Tam sa otočila chrbtom k stromu a pritlačila sa celou silou krovkami na veľký kus smoly. Ale čo sa nestalo! Zrazu sa nemohla od stromu odlepiť! „Ach jaj, čo si počnem?“ zúfala si a začala plakať. A plakala a plakala a nožičkami hýbala bez úspechu sem a tam. V diaľke zrazu uvidela niečo veľké, čo sa k nej stále približovalo. Bol to lesný vták, ďateľ, ktorý si hľadal niečo dobré na obed. Johanka začala volať o pomoc, ale nikto ju nepočul. „Musím to dokázať, alebo ma zje!“ vykríkla a z celých síl napla svoje krídelká.

Ďateľ sa už blížil. Už bol skoro pri nej! Jeho čierne krídla svištali rýchlo vzduchom. Johanka zavrela oči a z celých síl zamávala naposledy krovkami. Podarilo sa! Konečne sa od smoly odlepila. Čo najrýchlejšie zamávala krídlami a odletela ako strela čo najďalej od stromu. Ale len tak-tak! V poslednej chvíľke! Zmätený ďateľ narazil zobákom do holej kôry stromu, až sa mu z toho zatočila hlava. Lienka zahodila do trávy bodky a letela čo najrýchlejšie domov, do bezpečia. Zastavila sa, až keď uvidela domček, kde bývala. Doma už na ňu čakal ustarostený ocko s mamičkou, ktorí ju všade hľadali. Veľmi sa na Johanku hnevali, že ich neposlúchla, ale boli radi, že sa v poriadku vrátila domov. Malá lienka sa už od tej doby nikdy nepúšťala tak ďaleko sama k lesu bez mamičky a ocka.

Uplynulo pár dní. Lienka sa zase raz prezerala v zrkadle a znovu počítala svoje čierne bodky. „Jeden, dva, tri, štyri, päť…“ keď tu zrazu vidí svoje dve nové bodky. „Mamička, mamička, ja som už vyrástla a môžem ísť do školy! Už mám bodiek sedem. Slniečko mi ich domalovalo!“ radovala sa lienka. A s lienkou sa radovala aj mamička a ocko. A hneď na druhý deň už Johanka letela konečne do školy, na ktorú sa tak veľmi tešila. Ten deň bolo pri lese v tráve pekne veselo!