Viazač metiel

Raz, dávno tomu, žil starý otec s tromi synmi. Veľa sa za svoj život natrápil, videl, že mu ubúda síl, smrť už klopala na dvere. Starec rozdelil všetko, čo mal, na tri rovnaké diely, zvolal svojich synov a povedal im:
„Keď tu nebudem, vezmite si každý svoj diel a žite v dobrej vôli. Starajte sa jeden o druhého, ako sa patrí na bratov.“
Čoskoro starec umrel. Starší synovia dlho nesmútili. Odišli od hrobu, sotva otca pochovali, a začali deliť otcovo hospodárstvo podľa svojho rozumu.
„Tebe polovica polí,“ povedal najstarší, „a mne polovica. Tebe polovica chalupy a mne polovica chalupy. Tebe jeden kôň a mne druhý, tebe jedna krava a mne druhá.“
„To sme sa pekne podelili,“ zaradoval sa prostredný brat.
Tu sa obzreli a vidia, ako najmladší brat ešte sedí pri otcovom hrobe a plače.
Prostredný brat povedal:
„Ako to, že sme naňho zabudli? Ale deliť sa na tri diely, to nebude stáť za nič.“
„Len sa neboj,“ odpovedal starší brat, „buď pekne ticho a ja už s ním prehovorím. To vieš, že ani seba, ani teba neukrivdím.“
Len čo sa najmladší brat vrátil domov, povedal mu najstarší:
„Pozri, bratec, aby sa urodilo obilie, musíš zem trikrát napojiť potom. Je nám ťa ľúto, veď si náš najmladší, radšej nechaj svoje pole nám, budeme sa lopotiť namiesto teba. A ty si vezmi brezový hájik. Stromy a tráva rastú samy od seba. Chalupu má otec len jednu, ani by sme sa tam všetci traja nezmestili. Môžeš zatiaľ bývať v starej kúpeľni, miesta je tam dosť. Kravy ani ovce ti nedáme, je s nimi kopa práce a aj tak by si ich nemal kde chovať. Vezmi si starú kobylku, nech sa tam v tom tvojom mladinci pasie.“
Najmladší brat sa nehádal. Miloval otca nadovšetko a jeho myseľ bola teraz celkom inde. Vyviedol zo stajne starú kobylku a vybral sa s ňou ku kúpeľni na svahu.
Veľa na mňa z otcovho dedičstva nepripadlo, rozmýšľal. No, nejako si už poradím. Som snáď sám? Chudákov je na svete ako maku.
Ako-tak sa v kúpeľni zariadil, pustil kobylku pásť sa na trávniku a išiel sa pozrieť na svoje panstvo. Bol to hájik ako dlaň, ale ako tam bolo krásne! Tráva hustá, v nej plno všelijakých kvetov a na každom stromčeku spievali vtáčatá.
A tak si najmladší brat ľahol na trávu a počúval vtákov. Keď sa mu zachcelo jesť, nazbieral si jahôd a húb.
Strávil tak deň, dva a tretieho dňa sa zamyslel. Ako budem žiť ďalej? Na jahodách a hubách dlho nevydržím. Čo keby som narobil brezových metiel a odviezol ich do mesta? Možno že nejaký ten groš na chlieb utŕžim.
Tak aj urobil. Narezal celú kopu halúzok, očistil ich od lístia a zviazal lykom do pevných zväzkov. Boli z toho pekné metly. Potom zapriahol kobylku, naskladal metly na voz a išiel do mesta.
Uprostred trhu zastavil koňa, postavil sa na voze v celej výške a začal lákať kupcov všelijakými vtipmi a pesničkami.
Metly sú síce tovar celkom obyčajný, ale každý ich v hospodárstve potrebuje. A k tomu ešte pekný predavač ..... kým zaplatíš, nasmeješ sa do sýta.
Neuplynula ani hodina a najmladší brat mal vypredané. Spočítal zárobok ..... veľa toho nebolo, ale na chlieb so slaninou to predsa stačilo.
A tak začal mládenec hospodáriť. Tri dni viazal metly a štvrtého dňa ich vozil do mesta. Nezbohatol z toho, to nie, ale od hladu tiež nezomrel.
Raz stretol na ceste bratov. Pozreli sa na jeho tovar a dali sa do smiechu.
„Ohó!“ zvolali. „Z teba sa teraz stal veľký kupec. Ani sa nenazdáme a postavíš si zo svojich ziskov kamenný dom.“
„Kto vie?“ odvetil najmladší, „možno že áno.“
A pohnal svoju kobylku.
Ako tak ide po ceste, rozmýšľa:
No dobre, bratia milí. Však ja vás naučím! Uvidíme, či sa mi potom ešte budete smiať!
Hneď toho dňa, keď sa vrátil z trhu, zašiel k bratom a poprosil ich o mericu.
„Načo ju potrebuješ?“ pýtali sa bratia. „Čo budeš merať?“
„To už je moja vec,“ odpovedal najmladší. „Kto je zvedavý, bude čoskoro starý.“
Starší bratia sa na seba pozreli.
„Tak dobre,“ povedali. „Počkaj chvíľku, hneď ti ju prinesieme, máme ju v stodole.“
Za nejakú chvíľu s ňou boli späť:
„Zajtra ráno nám ju vráť. Musíme merať ovos.“
Najmladší brat poďakoval a vybral sa k svojej kúpeľni.
Doma si mericu dobre poprezeral a vidí, že dno je vnútri namazané lepkavou smolou.
Ó, mám ja múdrych bratov, to sa musí nechať, povedal si. Ale ešte sa uvidí, kto koho prechytrí!
Trochu sa pohrabal vo vrecku, vytiahol medený grajciar a začal peniaz leštiť popolom. Vyleštil ho tak, že sa blyšťal ako zlatka.
Ráno prilepil grajciar na dno merice a zaniesol bratom. Potom sa vybral do svojho mladinca, rozvalil sa na tráve a čakal, pričom pískal s drozdom o preteky.
Nedospievali spolu ani prvú pesničku, keď sa na kraji brezového lesíka objavili bratia. Posadili sa vedľa neho na trávu a začali medovým hlasom:
„Pamätáš sa, brat, ako nám otec prikazoval, aby sme sa jeden o druhého starali a v dobrej vôli spolu žili?“
„Ako by som sa nepamätal,“ usmial sa najmladší. „Ale či ste na to vy nezabudli?“
„Ako by si si niečo také mohol myslieť?“ povedali bratia. „Práve sme sa ťa prišli opýtať, či ti nemáme priviesť jalovičku. Dorastie a budeš mať mlieka, koľko hrdlo ráči.“
Najmladší sa hneď dovtípil, čo majú za lubom.
„Dobre, milí bratia, dobre, povedzte rovno, čo odo mňa chcete.“
Bratia chvíľu nevedeli, ako ďalej, až potom povedali:
„Buď taký dobrý, povedz nám, kde si získal toľko zlata?“
„Prečo by som vám to nepovedal? Pozrite, koľko je v tomto hájiku briez, koľko halúzok je na každej brezke! Z tých halúzok viažem metly a predávam ich na trhu. A viete, čo sa teraz platí za metly? Za každú metlu dávajú džbánik zlatiek.“
Starším bratom zasvietili oči. Začali najmladšieho brata prehovárať a prosiť, aby im brezinu predal.
„Nikdy by som ju nepredal,“ povedal najmladší, „ale nech sa páči, vám ju prenechám, ak mi za ňu dáte plnú mericu strieborniakov.“
Bratia predali kone a kravy, predali polia a nakoniec aj chalupu. Peniaze zmenili na strieborniaky a nasypali do merice. Ale beda ..... merica sa naplnila len do troch štvrtín.
A tak bežali bratia znova k najmladšiemu.
„Počúvaj, brat milý,“ povedali, „merica je plná, ale nie až po okraj. Viac peňazí sme už nezohnali.“
Najmladší sa pozrel na mericu.
„Veď tu chýba dobrá štvrtina! Ale nechajme to tak. Vy ste sa so mnou o otcovo dedičstvo bratsky podelili, ja vás tiež neukrivdím. Vezmite si hájik so všetkým prútím a rozmnožujte majetok, nech vám slúži na zdravie!“
Presypal strieborniaky do mešca, zapriahol kobylku, hodil mešec na voz a odišiel z rodnej dediny hľadať si šťastie inde.
Starší bratia začali v tú chvíľu rezať brezové konáre a viazať ich do zväzkov. Narobili plný voz metiel a viezli ich na predaj. Ešte ani do mesta nedošli a už ich zastavovali okoloidúci:
„Začo tie metly, kmotrovia?“
Bratia na to:
„Džbánik zlata za kus.“
„Za to nestoja ani vaše vychytralé hlavy, nieto ešte metly,“ smiali sa ľudia.
Bratia išli ďalej, akoby nič nepočuli.
Došli na trh, zastavili sa uprostred námestia a čakali na kupcov.
A prvý už bol tu. Opýtal sa, koľko metly stoja, za ním druhý ..... čoskoro sa zišiel celý zástup.
A bratia stále vedú svoje:
„Džbánik zlata za kus.“
Najprv sa ľudia smiali, ale potom ich schmatol hnev. V tom nejaký žartovník vykríkol:
„Nasypeme my vám zlata a ešte viac, než si pýtate!“
Schmatol z voza metlu a začal milých bratov vyplácať po chrbte.
„Dosť, dosť, to stačí,“ žobronili bratia.
„No tak, začo dáte tie metly?“ pýtal sa žartovník.
„Pol džbánika zlata za kus,“ povedal najstarší brat. Ale keď uvidel, že sa metiel chytajú aj ďalší, vykríkol:
„Berte aj zadarmo!“
Ľudia metly zadarmo nevzali; skúpili ich za peniaze, ktoré vždy platievali.
Starší bratia teda nezbohatli; ale na chlieb so slaninou si zarobili vždy.