Predaný sen

Kde bolo, tam bolo, ale kedysi dávno žil jeden starý človek. Detí nemal a býval sám so svojou ženou. Chudoba to od nich bila na kilometre a darilo sa im biedne.
Raz sa starcovi prisnil krásny sen: prechádzal sa po ľúbeznom sade a na každom ramene mu sedel slávik. Ráno sa zobudil a rozprával o tom svojej žene. Potom povedal, že pôjde svoj sen hľadať. Starenka ho nechcela pustiť, ale on trval na svojom:
„Chudáka, ako som ja, môže stretnúť lepší osud len vo sne.“ Zobral sa teda a šiel, a po niekoľkých dňoch sa stretol s mladým pastierom. Starec mu porozprával, kam ide a čo si umienil. Pastier ho vypočul a vraví:
„Načo ti bude taký sen, dedko? Fúzy máš sivé a jednou nohou si v hrobe. Vieš čo? Predaj mi svoj sen za desať oviec.“
„Môj sen stojí oveľa viac.“
„Dobre, dám ti sto oviec.“
„Ani za sto oviec svoj sen nevymením.“
„Tak si vezmi celé stádo!“
S tým bol starec spokojný a ovce si odohnal domov. A pastier sa vybral za jeho snom.
Šiel dlho-nedlho a prišiel k ľúbeznému sadu. Spievali v ňom slávici, žblnkotali krištáľové potôčiky a kvitli kvety. Uprostred stál majestátny palác, pri ktorého bráne spal pod stromom vyparádený junák v plnej zbroji. Na zápästí mal za uzdu uviazaného nádherného sivka. Pastier sa domyslel, že je to strážca. Pristúpil k nemu, odrezal koňa a vyhupol sa do sedla, že bude strážiť namiesto neho.
Netrvalo dlho a z paláca vybehla po špičkách krásna víla. Pastier ju bez slova posadil za seba na koňa. A junák, ktorý mal vílu strážiť, spal, akoby sa nič nedialo.
Ide pastier s vílou za chrbtom, a tá stále premýšľa:
„Kto asi môže byť môj osloboditeľ? Vyzerá na pastiera, ale čo pasie ..... ovce, kone, alebo ťavy?“
Po nejakom čase prišli na miesto, kde rástol bodliak a tŕnie. Víla povedala:
„Tu by sa pásli ťavy!“
Ale jej spoločník nič.
Išli ďalej a prišli na lúku s vysokou trávou.
„Tu by sa pásli kone!“ víla zase, a opäť sa nedočkala odpovede.
Do tretice sa pred nimi objavil svah porastený nízkou trávou a kvetmi, že vyzeral ako pestrá šatka. Skôr než víla stihla otvoriť ústa, mládenec vykríkol:
„Ej, tu by sa pásli ovce!“
Víla pochopila, čo pasie, a začala mu v duchu hovoriť ovčiak.
Nakoniec dorazili do akéhosi mesta. Usadili sa na jeho okraji. Uplynulo niekoľko dní a víla povedala:
„Nemôžeme tu obaja len tak zbytočne sedieť. Choď nakúpiť farebnú vlnu a ja budem viazať koberce. Ale nekupuj na dlh a neobchoduj s bezfúzymi!“
Ovčiak išiel na bazár. Hneď za bránou sedel tlstoch s holou bradou a pred ním kopa najfarebnejšej vlny. Ovčiakovi sa zapáčila a začal si vyberať. Keď však mal platiť, zistil, že mu chýbajú peniaze.
„To nič,“ povedal bezfúzy. „Odprevadím ťa domov a tam mi zvyšok doplatíš.“
Urobili, ako navrhol. Lenže keď bezfúzy uvidel, že ovčiak má za manželku vílu, bežal to žalovať padišachovi.
Ten si vílu obzrel a zamiloval sa do nej. A rozhodol sa, že ovčiaka zabije, aby sa s ňou mohol oženiť. Ale bezfúzy namietol:
„Nerob to, ó mocný, poškvrnil by si svoje panovnícke meno. Vezmi ho radšej do svojich služieb a pošli niekam, odkiaľ niet návratu.“
Načo rozprávanie zbytočne naťahovať? Ovčiak miesto prijal. A po nejakom čase poradil bezfúzy padišachovi, aby ho poslal po mlieko od čiernej kobyly, čo nosí búrku.
Ovčiak sa vrátil skleslo domov.
„Čo ti je?“ spýtala sa víla a on jej povedal, akou úlohou ho padišach obšťastnil.
„Vymyslel to určite ten tvoj holobradý priateľ,“ ušklbla sa víla. „Ak bude nažive, čakaj ešte veľa takých úloh. Ale nejako to zariadime. Choď k padišachovi a požiadaj o strakatého koňa.“
Padišach nič nenamietal a ovčiak sa teda vybral k jeho stádu. Keď však našiel strakáča, zistil, že je to vychudnutá herka. Ležala na pastvine a nemohla sa ani zdvihnúť.
Ale ovčiak pomohol koňovi vstať a starostlivo sa oň staral. Nasypal pred neho z jednej strany ovos, z druhej strany proso. A strakáč sa pred očami zaokrúhľoval a silnel. Štyridsiateho dňa sa opýtal:
„Prečo si sa o mňa toľko staral?“
„Pôjdem na tebe po mlieko k čiernej kobyle, čo nosí búrku.“
„Kiežby som bol vedel skôr, čo odo mňa chceš!“ zaúpel kôň. „Tvojich maškŕt by som sa ani nedotkol. Ale keď si bol na mňa dobrý, pomôžem ti. Musíš však zadovážiť štyridsať býčích koží a štyridsať siah ovínadla.“
Keď ovčiak všetko zohnal, vyšvihol sa do sedla. A v tom okamihu sa strakatý kôň vzniesol do povetria. Leteli, leteli medzi oblakmi a pristáli až na úpätí vysokej hory. Strakáč ovčiakovi prikázal, aby naňho jednu na druhú upevnil všetkých štyridsať koží a každú poriadne priviazal ovínadlom. Potom ukryl jazdca v jaskyni, zavalil ho mlynským kameňom a povedal:
„Pozoruj otvorom, čo sa bude diať. Ak zvíťazí čierna kobyla, bude s tebou zle. Ak ja, dočká sa padišach svojho mlieka.“
Keď to strakáč dopovedal, vystúpil na úbočie a zaerdžal hromovým hlasom, že sa hory otriasli. A čierna kobyla, čo nosí búrku, mu zarehtala v odpovedi tak silno, až sa spustili krúpy. Potom sa kone zrazili a vzlietli až k nebesiam. Zakaždým, keď kobyla pohryzla strakáča, strhla z neho jednu býčiu kožu. Keď ju však pohryzol on, odhryzol kus mäsa. Štyridsaťkrát sa navzájom napadli a kobyla bola čoraz vyčerpanejšia. Nakoniec sa svojmu premožiteľovi vzdala.
Ovčiak ju vesele priviedol k padišachovi:
„Tu máš čiernu kobylu, čo nosí búrku. Podoj ju a narob kumysu, koľko sa ti uráči!“
A šťastný sa vrátil domov, k svojej víle.
Padišach sa však znova poradil s bezfúzym a ten prišiel zase s nápadom. Poslali ovčiaka po ruže, ktoré padajú z úst víly Gůlkahkas, keď sa smeje.
Ovčiak sa vrátil domov smutnejší ako prvýkrát.
„To je zase z tej holobradej hlavy,“ povedala víla. „Ale so svojím koňom zvládneš aj to.“
Strakáč už ovčiaka očakával a vyzval ho:
„Nasadni na mňa!“
Po niekoľkodňovej ceste vysoko do hôr ukázal kôň na čiernu jurtu:
„Býva tam dévi babka. Úctivo ju pozdrav a popros o pomoc. Ak sa jej zapáčiš, neodmietne ťa. Inak bude s tebou zle. Budem sa tu pásť a čakať na teba tri dni. Ak sa dovtedy nevrátiš, poznám, že nie si medzi živými.“
Rozlúčil sa srdečne ovčiak so svojím dobrým koňom a odišiel k jurte. Tam pozdravil najúctivejšie, ako vedel. Vyšla dévi babka a povedala:
„Keby si ma tak pekne nepozdravil, živý by si odtiaľto neodišiel ..... Ale teraz povedz: čo hľadáš v končinách, kam nezablúdi divý osol kulan, lebo by si zodral kopytá, ani nezaletí vták, lebo by si polámal krídla?“
Ovčiak jej všetko po pravde vyrozprával a požiadal o pomoc.
„Tamto v tom sade je rybník,“ ukázala mu dévi babka. „Schovaj sa v kroví na brehu a čakaj, kým priletí kŕdeľ holubíc. Premenia sa na víly a pôjdu sa kúpať. Všetky si položia šaty na rovnakú kopu, len jedna si ich dá osobitne. A to bude víla Gůlkahkas. Len čo sa ponorí do vĺn, vezmi jej šaty a uteč. Nesmieš sa však obzrieť, nech sa deje čokoľvek.“
Ovčiak urobil všetko, čo mu dévi babka poradila. Gůlkahkas však vyšla z vody a vykríkla za ním:
„Vráť mi šaty a ja ti splním každé želanie!“
Neodolal mladý ovčiak a za krásnou vílou sa obzrel. A v tej chvíli sa premenil na kameň.
Dévi babka išla zrána k rybníku a všimla si balvan, ktorý tam predtým nebol. Premenila ho zase na človeka a povedala:
„Skús šťastie ešte raz. Ale musíš ma poslúchnuť na slovo.“
Druhýkrát bol ovčiak úspešnejší, lebo sa zachoval presne tak, ako mu dévi babka povedala. Odniesol vílie šaty so sebou a ani sa neobzrel. Víla Gůlkahkas prišla za ním a prosila ho, aby jej šaty vrátil. Ovčiak však o tom nechcel ani počuť a odviedol si vílu do mesta.
Jeho prvá žena privítala družku s radosťou. Aj tá sa potešila stretnutiu, veselo sa usmiala a hneď jej z úst začali padať ruže. Ovčiak ich pozbieral do churdžinu a odniesol padišachovi. Ten sa však nemienil svojho plánu len tak vzdať. Dali s bezfúzym hlavy dokopy a vymysleli pre milého mládenca ďalšiu úlohu.
„Vydaj sa na onen svet,“ odkazoval bezfúzy, „a od padišachových rodičov, ktorí dávno zomreli, prines správy, ako to u nich na onom svete chodí.“
Ovčiak sa vrátil domov celkom skleslý. Obe víly ho vypočuli, zamysleli sa a povedali:
„Nech padišach rozkáže postaviť na brehu jazera hranicu z takého množstva dreva, čo uvezie štyridsať tiav. Potom nech ju služobníci polejú štyridsiatimi vedrami ropy. Ty vylez hore a o ostatné sa postaráme my.“
Padišach ochotne splnil, čo ovčiak požadoval, a osobne hranicu zapálil. Plamene vzplanuli, vyvalil sa dym. Ovčiak už myslel, že nastala jeho posledná chvíľka, v tom okamihu však priletely víly, vzali ovčiaka pod pazuchy a odniesli ho do bezpečia.
Osemnásteho dňa sa objavil pred padišachom. Ten sa hneď zaujímal, čo robia jeho rodičia na onom svete.
„Mocný vládca, stretol som ich priamo pri bráne. Stáli tam a plakali, lebo sa im za tebou cnie.“
„Keď to zvládol obyčajný pasák, prečo by som ich nemohol navštíviť ja s celou svitou?“ vystatoval sa padišach. A hneď rozkázal postaviť hranicu z dreva, ktoré priviezlo osemdesiat tiav, a polievať ju osemdesiatimi vedrami ropy.
Oheň podľa toho aj vyzeral a padišach so svojimi námestníkmi, vezírmi, bekmi aj s holobradým radcom uhoreli.
Tak sa ovčiak stal padišachom a vládol rozvážne a spravodlivo. Všetci jeho poddaní boli spokojní, ale najspokojnejší sa cítil on sám. Mal za manželky dve víly, jednu krajšiu a múdrejšiu ako druhú, a tak mu kúpený sen naozaj priniesol šťastie.