Popoluška

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna vdova a mala tri dcéry: dve vlastné a jednu nevlastnú. Svojim dcéram doprávala, krásne ich obliekala, všetko im dávala, čo si zaželali. Tej nevlastnej nedoprávala, ani jesť jej nedávala, len ju do roboty hnala. Od úsvitu do večera musela pracovať, zato nesmela sedieť so sestrami za jedným stolom, nemala nič iné ako hrubú, režnú kytlicu a lôžko si ustielala pod pecou. Dobré slovo za celý deň nedostala. Sestry sa z nej len vysmievali, aká je škaredá, celá zapopolená; volali ju Popoluška.

Keď mala Popoluška šestnásť rokov, dorástla do krásy, ale macocha ju nikam nepúšťala medzi ľudí, ani na priadky, ani na muziku, ba ani do kostola. A čím viac krásnela, tým viac sa na ňu macocha oborovala. Popoluška to všetko pokorne znášala, len zavčasu ráno, keď chodila na trávu, zabehla na cintorín polievať matkin hrob, poplakať si a posťažovať sa:

„Ach, mama, mamička, prečo ste ma tu nechali, prečo ste ma radšej, dieťa malé, so sebou nevzali!“

Keď nariekala, na lieskovom kríku v hlave hrobu sedával malý vtáčik; mal pierka ako zo zlata, díval sa na Popolušku múdrymi očami, akoby jej rozumel.

Jednu nedeľu sa macocha so svojimi dvoma dcérami chystala na kázeň do pútnického kostola. Bol slávny odpust, procesie z celého kraja, sám princ tej krajiny sa tam mal ísť pozrieť. Popoluška už celé týždne vopred musela macoche a sestrám vyšívať nové náramky, žehliť rukávce a zásterky a ešte v nedeľu ráno ju každú chvíľu volali, kričali, aby im pomáhala obliekať sa. Keď už boli všetky tri vystrojené, len sa stuhami a hodvábom ligotali, prikázala macocha Popoluške strážiť dom, upratať celý dvor a ešte mericu prosa na kašu prebrať.

Keď odišli, obstarala Popoluška celú domácnosť. Bola smutná, ako to proso prebere. Ale sotva si sadla k stolu, niekto zaklopal na okienko. Obzrela sa a vidí: vtáčik so zlatými pierkami ďobe zobáčikom do rámu. Otvorila okno, vtáčik vletel do izby, pustil na stôl oriešok a prehovoril ľudským hlasom:

„Nič sa, moja milá, o proso nestaraj; rozlúp oriešok, čo v ňom nájdeš, to je tvoje.“

Popoluška rozlúpla oriešok a na stole boli belasé šaty s hviezdičkami a belasé črievičky. Popoluška sa do nich obliekla, ruky sa jej trasli radosťou; pozrela sa do studne na dvore, ani samu seba nespoznala. A vtáčik hovoril:

„Choď teraz do kostola, nič sa neboj; ako povieš: ‚Hmla za mnou, hmla predo mnou‘, ľudské oko ťa nezazrie, bez strachu sa vrátiš domov.“

Popoluška poďakovala vtáčikovi a ponáhľala sa do pútnického kostola na kázeň. Tam už bolo hrozne veľa ľudu, organ hral, ľudia spievali, ale keď zazreli princeznú v belasých šatách, ako kráča kostolom k oltáru, nastalo také ticho, že bolo počuť muchy na oknách. Princ sedel v prvej lavici; po celý čas nemohol odvrátiť oči od tej panny kľačiacej pri oltári, takú krásu v živote nevidel.

Keď bolo po kázni, panna vstala, ako prvá z kostola von sa ponáhľala. Princ išiel za ňou, vyjde na prah, díva sa, ale okolo dokola len šíra obloha, polia, belasé šaty nikde nevidieť. Popoluška dobehla domov; statok bol prázdny, vtáčik odletel, ale na stole hŕba prosa čisto prebratého. Popoluška sa vyzliekla, uložila šaty do truhlice, a kým macocha a sestry prišli domov, už sa popolila vo svojej režnej kytlici pri peci. Macocha si proso vôbec nevšimla, len rozprávala o tej krásnej princeznej; sestry chválili jej šaty, vysmievali sa Popoluške, že takú krásu v živote nevidela. Popoluška počúvala, potom povedala:

„A ja som ju tiež videla.“

„Ako by si ju ty, Popoluško, mohla vidieť?“

„Veď naším dvorom šla, do studne sa pozerala.“

Sestry sa tak nahnevali, že studňu vekom zatvorili.

V druhú nedeľu bolo oznámené, že princ si praje, aby sa v tom pútnickom kostole slúžila slávna omša za celý jeho rod. Macocha s oboma dcérami celý týždeň nerobili nič iné, len sa na tú slávu chystali, a v nedeľu, keď sa vystrojili, prikázali zas Popoluške strážiť dom, prebrať mericu prosa. Keď ich Popoluška obliekla a na cestu vyprevadila, zavrela vrátka a pomyslela si:

Pred týždňom som mala vtáčika pomocníka. Čo si však mám počať dnes? Ale kým došla do izby, už vtáčik ďobal do okienka, doniesol nový oriešok a v ňom boli strieborné šaty, mesačné, a strieborné črievičky. Popoluška sa do nich obliekla, pozrela sa do okna, až sa jej zatajil dych nad tou krásou. Vtáčik ju vyprevadil, potom sa vrátil proso prebierať a Popoluška sa ponáhľala do kostola. Princ už sedel vo svojej lavici; čakal ako na tŕní, či sa zas objaví tá krásna princezná. Keď vošla, striebrom len žiarila, princ vstal, zaviedol ju do svojej lavice, celú omšu prestál vedľa nej. Ale sotva bolo po pozdvihovaní, Popoluška rýchlo vyšla, kým princ dostihol dvere, zmizla. Princ prikázal svojmu poľovníkovi poslať ľudí na všetky strany ju hľadať — nadarmo. Kým sa macocha so sestrami vrátila z odpustu, stála Popoluška v režnej kytlici pri peci, chystala obed a na stole zas kopa prosa celkom prebratého. Sestry s matkou prišli, tak sa rozrušili, že hovorili všetky naraz; rozprávali o princeznej, aké nové šaty mala, o princovi, že mu urobila.

„Mala si vidieť, Popolucha, aká krása, svet takéto šaty nevidel!“

„A ja som ju tiež videla!“

„Ako by si ju ty, na nič dobrá, mohla vidieť?“

„Veď šla po našej záhrade, v okne sa obzerala.“

Sestry sa tak nahnevali, že všetky okná zabednili.

Na tretí deň bolo oznámené, že princ dal v tom pútnickom kostole slúžiť omšu na dobrý úmysel. Bol už celý bez seba, stojac, chodiac myslel len na tú krásnu pannu. Macocha s dcérami chystali nové šaty, hnali Popolušku šiť, vyšívať, žehliť, a keď sa ráno vystrojili, zas ju nechali doma proso prebierať.

Ale úbohá Popoluška sa už ani o proso nestarala; bola ako omámená, len na toho krásneho princa myslela, v kútiku za stolom plakala, že ho viackrát neuvidí. Ale zas vtáčik zlatopierko zaďobal do okienka, doniesol oriešok a v ňom šaty, slnečné, so zlatými črievičkami. Bolo už neskoro, Popoluška sotva stihla vtáčikovi poďakovať, do šiat sa obliecť, ponáhľať sa do kostola. Všetok ľud bol už v kostole, princ od úzkosti div nezamdlel, že jeho princezná neprichádza. Sotva prišla, poslal svojho poľovníka, aby vyšiel pred prah a tam po ceste vylial smolu. Popoluška pokľakla pred oltár, ani oči nezdvihla, len sa vrúcne modlila; pomyslela si: Veď je to dnes naposledy — až jej srdce usedalo. Sotva kňaz dal požehnanie, vyšla prvá z kostola, chce utekať domov, cíti, črievičky sa jej lepia, nemôže z miesta. Tak sa preľakla, že tam jedno črievičko v tej smole nechala, vzdychla „hmla za mnou, hmla predo mnou“ a zmizla všetkým z očí.

Pribehla domov bez dychu, ale bolo už neskoro, počula z cesty macochu a sestry, ako hovoria o tej princeznej a o tom princovi. Hodila režnú kytlicu cez šaty, zaviazala si vlasy šatkou, a kým prišli, kľačala pri peci, prikladala na oheň. Sestry s macochou si ju ani nevšimli, len sa hádali, kto je tá krásna pani, prečo pred princom uteká. Ale kým si šatky z hláv porozväzovali, dobehlo na dvor veľa ľudí; princ prišiel s poľovníkom do izby, v ruke držal zlaté črievičko, pozdravil a povedal:

„Tá panna, čo pred kostolom stratila črievičko, dobehla do tohto statku, veď sú ešte po ceste vidieť šliapaje. Ktorá to črievičko obuje, tá bude mojou ženou.“

Sestry sčerveneli radosťou, ale Popoluška, ako pri peci kľačala, hlavu hlbšie sklonila, aby ju princ v režnej kytlici nespoznal. Tak najprv tá najstaršia si sadla, skúšala črievičko, ale mala nohu takú širokú, že sotva palec do črievička vtlačila. Tá mladšia tajne skôr pančuchu vyzliekla, ale mala nohu takú dlhú, že jej celá päta z črievička vybývala. Princ bol smutný; nevedel, čo počať, až poľovník hovorí: „Tu ešte akási pri peci v kytlici kľačí, v prachu sa popolí.“

Ale macocha vykríkla:

„Ach, čo tá Popoluša, tá sa z domu ani nepohla, len proso prebierala.“

Pribehla domov bez dychu, ale bolo už neskoro, počula z cesty macochu a sestry, ako hovoria o tej princeznej a o tom princovi. Hodila režnú kytlicu cez šaty, zaviazala si vlasy šatkou, a kým prišli, kľačala pri peci, prikladala na oheň. Sestry s macochou si ju ani nevšimli, len sa hádali, kto je tá krásna pani, prečo pred princom uteká. Ale kým si šatky z hláv porozväzovali, dobehlo na dvor veľa ľudí; princ prišiel s poľovníkom do izby, v ruke držal zlaté črievičko, pozdravil a povedal:

„Tá panna, čo pred kostolom stratila črievičko, dobehla do tohto statku, veď sú ešte po ceste vidieť šliapaje. Ktorá to črievičko obuje, tá bude mojou ženou.“

Sestry sčerveneli radosťou, ale Popoluška, ako pri peci kľačala, hlavu hlbšie sklonila, aby ju princ v režnej kytlici nespoznal. Tak najprv tá najstaršia si sadla, skúšala črievičko, ale mala nohu takú širokú, že sotva palec do črievička vtlačila. Tá mladšia tajne skôr pančuchu vyzliekla, ale mala nohu takú dlhú, že jej celá päta z črievička vybývala. Princ bol smutný; nevedel, čo počať, až poľovník hovorí: „Tu ešte akási pri peci v kytlici kľačí, v prachu sa popolí.“

Ale macocha vykríkla:

„Ach, čo tá Popoluša, tá sa z domu ani nepohla, len proso prebierala.“

Princ odpovedal: „Nič to,“ zdvihol Popolušku od pece, čo vidí: pod režnou kytlicou svietia zlaté šaty, na pravej nohe chýba črievičko. Popoluška zbledla, obula črievičko ako nič. Princ hovorí:

„Vitaj, moja milá, márne si mi utekala, teraz pôjdeš so mnou, mojou ženou budeš.“

Zobrali sa spolu do koča, a kým sa macocha s dcérami spamätala zo zlosti, bol princ aj so svojou nevestou preč.