O princezničke Cukrienke a princiatku Lízatku

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno cukrové kráľovstvo.

Tomu kráľovstvu nehovorili cukrové preto, že by bolo celé z cukru. Hovorilo sa mu tak preto, že sa v ňom vyrábalo veľa cukru. V tom kráľovstve totiž nebola ani veľmi veľká zima, ani veľmi veľké teplo. Neboli tam ani žiadne veľhory, ale ani žiadne more. Zato tam mali veľa polí a na tých poliach mohli pestovať repu a z tej repy vyrábali v cukrovaroch cukor. Ten potom rozvážali široko ďaleko, aby si každý mohol trochu osladiť život.

Jedného dňa sa tamojšej pani kráľovnej a pánovi kráľovi narodila malá princeznička. Keď ju rodičia prvýkrát zazreli, povedali si, že vyzerá ako cukrová bábika, a tak jej dali meno Cukrienka I. Netušili však, že cukrové bábiky majú zo všetkého na svete najradšej cukor. Ako Cukrienka rástla, stalo sa jej najobľúbenejšou činnosťou vyjedanie cukru z cukorničiek. Rodičom sa to samozrejme veľmi nepáčilo, a tak ju zakaždým, keď ju pri maškrtení cukru načapali, odháňali a všelijako pri tom lamentovali. Lenže princeznička si veľmi nedala povedať a vždy si našla nejakú inú cukorničku v inej izbe kráľovského paláca, kde si mohla v pokoji maškrtiť, kým ju tam opäť niekto neprichytil a nezačal na ňu pokrikovať:

„Veď to nie je vôbec zdravé, jesť stále len cukor. Nech sa na seba pozrie, aké má guľaté bruško a je celá bledučká! Veď vyzerá naozaj ako nejaká cukrová bábika.“

Jedného dňa už toho mala princezná dosť a povedala si, že ju z toho pokrikovania akosi bolí bruško, a tak pôjde radšej do sveta. Nasypala si do batohu cukor až po okraj a išla. Išla, išla a išla, cukru pomaly ubúdalo, až bol batôžtek nakoniec celkom prázdny. Domov sa však vrátiť nechcela, a tak sa v jednej dedinke spýtala, či tam niekto nevie o nejakej sladkosti, pretože nič iné neje. Ľudia nad tým krútili hlavou, ale vtom si jedna babička spomenula:

„U nás na zámku žije tiež taký chlapec, ktorý nič iné ako sladké do úst nevezme. A viete, ako mu hovoria? Lízatko.“

Ľudia sa hneď rozosmiali, ale princezná sa čudovala, čomu sa smejú, veď je to také honosné meno. „Ja sa teda volám Cukrienka I.“, povedala princezná hrdo a poprosila babičku, či by jej ukázala cestu na zámok.

Keď tam Cukrienka došla, nechala sa uviesť ako princezná z Cukrového kráľovstva. Princezná si s princiatkom hneď padla do oka. Rozprávala o tom, ako sa u nich doma vyrába cukor a čo všetko z neho vie urobiť. Princ jej na oplátku dával tie najlepšie lízatká. Deti rodičov prehovorili, aby im urobili veľkovýrobňu lízatiek. Tam sa potom vyrábali lízatká všetkých možných tvarov a veľkostí, chutí aj farieb. Odvtedy už deti nič iné nejedli. Princovým rodičom sa to však veľmi nepáčilo. Snažili sa deťom vysvetliť, že zo samých sladkostí by mohli aj ochorieť. Cukrienka a Lízatko však ďalej maškrtili a sťažovali sa, že ich z toho rodičovského naliehania začínajú bolieť bruško a zúbky. A tak, keď si deti nedali po dobrom povedať, aby s maškrtením prestali, priniesol pán kráľ trstenicu so slovami: „Tá vám azda konečne domluví!“

Len čo ju však vytiahol, deti sa strašne zľakli, nasypali horúčkovito do vreciek plno lízatiek a zo zámku utiekli. Aby ich nikto nenašiel, ukryli sa v jednej jaskyni. Kým oblizovali lízatká, princ si spomenul, že na severe je veľká Zmrzlinová krajina, ktorá je celá pokrytá zmrzlinou. Vládne tam kráľovná Polárka, tá by im iste rozumela. Cukrienka bola hneď za to vydať sa do Zmrzlinovej krajiny, a tak títo dvaja išli. Išli strašne dlho a už z toho dlhého cestovania boli celí unavení. Navyše boli veľmi, veľmi hladní, pretože lízatká im už dávno došli. Vtedy došli k moru, ktoré bolo také studené, že si v ňom nechceli namočiť ani špičku palca. Zrazu k nim priplávala veľká snehobiela ľadová kryha. „Túto nám iste posiela Polárka,“ povedal si Lízatko. Deti nasadli na kryhu a nechali sa unášať do mora. Začala im byť čoraz väčšia zima. Lízatko stále hovoril, že sa už blížia do zmrzlinového kráľovstva, a obaja si predstavovali, aké všelijaké druhy zmrzliny tam asi majú. Deti sa k sebe schúlili a pomaly zaspávali.

Zrazu ich však zobudil krik ľudí. Keď otvorili oči, stál nad nimi vysoký štíhly hromotĺk, jedno oko mal zaviazané čiernou stuhou, v uchu náušnicu a z úst sa na nich blýskalo zopár zlatých zubov. Keď potom deti uvideli loď s pirátskou vlajkou, od strachu sa roztriasli.

„To je pekný úlovok!“ zaburácal pirát, chytil Lízatko pod pravú a Cukrienku pod ľavú pazuchu a odniesol ich na pirátsku loď.

„Čo s nami chcete urobiť?“ spýtal sa princ.

„Čo by, predáme vás na trhu v ostrovnom kráľovstve. Chachachachacha,“ strašne sa zachechtal kapitán, keď videl vystrašené detské tváre. „Môžete byť radi, že sme vás zachránili. Kráľovná Polárka by z vás iste nadelila cencúle!“

„A majú u vás lízatká?“ spýtala sa princezná.

„Ja vám dám lízatká!“ zreval pirát a odviedol deti do podpalubia.

Keď dorazili do prístavu ostrovného kráľovstva, odviedli deti rovno na trh, že ich tam predajú ako pomocníkov v domácnosti. Deti plakali a plakali, keď náhodou šla okolo pani kráľovná Čokoláda II. Keď videla ich plač, sľúbila im, že ich prijme ako pomocníkov do svojej kráľovskej kuchyne, kde im nebude zle a navyše sa aj niečomu priučia. Deti mali obrovskú radosť, že budú u Čokoládovej kráľovnej, a keď im cestou na hrad kráľovná prezradila, že pán kráľ sa volá Sachr III., boli bez seba od šťastia. Tešili sa, ako budú v kuchyni môcť uždibovať sladkosti. Netušili však, že služba v kráľovskej kuchyni nie je žiadny med. A hlavne, že ani pán kráľ, ani pani kráľovná, hoci majú také sladké mená, to so sladkosťami veľmi nepreháňajú, práve naopak. Napriek tomu deti ochotne pomáhali s prípravou všetkých jedál od polievok, rôznych pečienok, zeleninových a ovocných šalátov až po obilninové a zeleninové prílohy. Od každého trochu ochutnali a nakoniec boli aj samy prekvapené, ako im neslazené jedlo chutí. Cukrienka s Lízatkom teraz čoraz častejšie myslili na svojich rodičov a hovorili si, že rodičia asi v niečom mali pravdu.

Jedného dňa sa na hrade konala veľká slávnosť. Boli na ňu pozvaní králi a kráľovné z blízkych aj z ďalekých kráľovstiev, dokonca aj z nášho cukrového a lízatkového kráľovstva. Cukrienka s Lízatkom pripravili krásnu poschodovú tortu ozdobenú rôznym ovocím. Keď ju hostia videli, dali si predviesť kuchtíkov, aby ich za ňu pochválili. Len čo deti vstúpili do hodovej siene, uvideli svojich rodičov a šťastne sa s nimi objali. Kráľ Sachr III. potom Cukrienke a Lízatku prezradil, že ich rodičov nepozval náhodou.

Keď deti z domova ušli, nechali ich rodičia všade hľadať, aj do ostrovného kráľovstva dorazili poslovia. Vyslali teda hneď pátraciu loď. Aby deti, keby ich teda našli, rozveselili, vyslali aj tamojšieho šaša. Keď potom deti našli, chcel šašo urobiť žart, a tak sa prezliekol za piráta.

Keď však videl, že deti na sladké stále ešte neprešla chuť, rozhodol sa, že je treba deti priviesť k rozumu. A tak všetci robili, akoby nevedeli, kým deti sú.

Na to Cukrienka aj Lízatko pred všetkými hosťami sľúbili, že to so sladkosťami už nebudú preháňať. Na oplátku im zase rodičia sľúbili, že na ne už nebudú kričať.

Vtom sa v sále objavil ten obrovitánsky hromotĺk z pirátskej lode. Lenže bol oblečený do šašovského obleku a začal predvádzať všelijaké smiešne kúsky. Všetci sa začali smiať a boli radi, že všetko dobre dopadlo.