Iľja Muromec a Slávik zbojník

V meste Murome býval jeden sedliak a mal syna, volali ho Iľja Muromec. Ten sedel sedliačikom, ako deti sedia, tridsať rokov, potom vstal a chodil, cítil v sebe veľkú silu, a tak si urobil bojovnícku zbroj a osedlal dobrého koňa. Potom prosil otca a matku, aby ho pustili do slávneho mesta Kyjeva pomodliť sa k Bohu a pokloniť sa kniežaťu Vladimírovi Kyjevskému. Otec i mati mu dali na cestu svoje požehnanie a Iľja Muromec išiel.
Keď prišiel do tmavého lesa, prepadli ho zbojníci, chceli mu vziať dobrého koňa; Iľja však vypustil na nich kalenú strelu a zbojníci sa mu poddali. A prepustil ich s napomenutím, aby sa toho viac neopovážili, ak chcú zostať nažive.
Keď prišiel k mestu Černihovu, stálo tam veľké vojsko neveriacich, ktoré chcelo mesto dobyť, chrámy božie zničiť a černihovského vojvodu zajať.
Iľja sa oddal vôli božej a začal pre kresťanskú vieru nepriateľov kopijou zabíjať, a keď ich všetkých pobil, zajal nepriateľského cároviča a odviedol ho do mesta. Tu ho mešťania i černihovský knieža slávne prijali, pohostili a prepustili ďalej.
Od Černihova šiel Iľja Muromec do Kyjeva priamou cestou, ktorú už tridsať rokov obliehal Slávik zbojník a nikoho nepúšťal; a nezabíjal mečom, ale svojím zbojníckym hvizdom. Keď Iľja vyšiel do poľa, videl jeho stopy, a šiel po nich, až došiel do brjanských blatistých lesov, k rieke Smorodinke.
Slávik zbojník, tušiac svoj koniec a nešťastie, nechcel Iľju k sebe pripustiť na dvadsať verst, a silno zahvízdal; ale bohatierske srdce sa nezľaklo. Potom na desať verst ešte silnejšie zahvízdal, až sa z toho hvizdu pod Iľjom kôň potkol. A tak došiel Iľja Muromec až pod samé hniezdo, ktoré bolo postavené na dvanástich duboch; a Slávik zbojník, sediac na hniezde, zahvízdal zo všetkých síl, chcel ho usmrtiť. Iľja položil kalenú strelu na svoj tuhý luk a vypustil ju na Slávikovo hniezdo, a vystrelil mu pravé oko; Slávik zbojník sa zvalil z hniezda ako ovsený snop.
Iľja ho pevne priviazal k svojmu oceľovému strmeňu a šiel k slávnemu mestu Kyjevu. Na ceste stáli dvory Slavíka zbojníka, a keď k nim Iľja prišiel, pozerali z okien zbojníkove tri dcéry.
Najmladšia dcéra, keď ho zazrela, zavolala svoje sestry:
„Hľa, náš otecko ide s korisťou a vezie k nám chlapa priviazaného k strmeňu.“
A staršia dcéra, keď sa pozrela, horko zaplakala:
„Nejde to náš otecko, ale nejaký neznámy človek a vezie nášho otecka!“
A zavolali na svojich mužov, aby šli proti tomu človeku a otecka mu vzali. Ich muži, silní junáci, vyšli proti Iljovi na dobrých koňoch, chceli ho vziať na svoje ostré kopije. Ale Slávik zbojník im povedal:
„Zaťovia moji milí, nechcite prísť do hanby a nedráždite takého silného bohatiera, ak vám je život milý; radšej ho pokorne pozvite do môjho domu na pohár zeleného vína.“
Na ich prosbu zahol Iľja do domu, nevediac o ich zlobe. Staršia dcéra vytiahla na reťaziach hore železný prah, chcela ho naň spustiť; ale Iľja, keď ju zazrel vo vrátach, prebodol ju kopijou.
Keď prišiel do mesta Kyjeva na kniežací dvor, pýtal sa ho kyjevský knieža, ako sa volá a odkiaľ je rodom, a keď počul, že z mesta Muroma, pýtal sa ďalej, ktorou cestou prišiel. Iľja rozprával, že šiel cez Černihov a že tam porazil vojsko neveriacich; potom že odtiaľ šiel priamou cestou a zajal silného Slavíka zbojníka a priviedol ho so sebou.
Vtedy sa knieža Vladimír nahneval a povedal:
„Čo luháš?“
Keď to počuli, bohatieri Aleša Popovič a Dobryňa Nikitič šli pozrieť Slavíka zbojníka a ubezpečili knieža, že je to naozaj tak. Vtedy knieža prikázal doniesť Iljovi pohár zeleného vína.
A kniežaťu sa zachcelo počuť zbojnícky hvizd. Iľja zavinul knieža i s kňažnou do sobolieho kožucha, a vzal ich pod pazuchu, zavolal Slavíka a prikázal mu, aby zahvízdal polhvizdom slávičím. Ale Slávik zbojník zahvízdal celým zbojníckym hvizdom a ohlušil bohatierov tak, že popadali na zem. A za to ho Iľja Muromec zabil.
Iľja sa pobratal s Dobryňom Nikitičom a potom si dali osedlať kone a vyrazili si do poľa. Jazdili tri mesiace a žiadneho protivníka nenašli; až tu stretli pocestného žobráka: mal na sebe hunu, ktorá vážila päťdesiat pudov, klobúk ťažký deväť pudov a barlu dlhú desať siah. Iľja sa na neho rozbehol, chcel si s ním vyskúšať svoju silu.
Keď ho zazrel, žobrák povedal:
„Hoj, Iľja Muromec, či si nespomínaš, že sme spolu chodili do školy? A teraz sa na mňa, na žobráka, rozbieháš ako na nejakého nepriateľa! A to nevieš, že na slávne mesto Kyjev prišlo veľké nešťastie: prišiel neverný silný bohatier, nečistý Idolisko, hlavu má ako pivný kotol a chrbát na siaha, obočie od seba na piaď, uši od seba na kalenú strelu, a zje vždy býka a vypije kotol piva; a kyjevský knieža veľmi ľutuje, že si ho v takej núdzi opustil.“
Iľja si obliekol žobrácky odev a išiel priamo na kniežací dvor a zavolal bohatierskym hlasom:
„Hoj, kyjevský knieža, pošli mi, pocestnému žobrákovi, almužnu.“
Keď to knieža zazrel, povedal:
„Poď ku mne do izieb, žobráku, dám ti jesť a piť a na cestu dar v zlate.“
A žobrák vošiel do izieb a stál pri peci a pozeral.
Idolisko chcel jesť. A doniesli mu celého pečeného býka a on ho zjedol aj s kosťami. Potom chcel piť. Dvanásť ľudí mu doniesli kotol piva a on, chytiac ho za uši, celý vypil.
A povedal Iľja Muromec:
„Môj otecko mal nestriedmu kobylu, prežrala sa a zdochla!“
Idolisko to nemohol zniesť a povedal:
„Hoj, ty žobrák pocestný, čo ma popichuješ? Stačí mi ťa vziať do jednej ruky a druhou pritlačiť a bude omáčka! Však nie si taký, aký bol u vás Iľja Muromec: a ja by som sa aj s ním rád stretol!“
„Tak sa pozri, aký je!“ povedal Iľja Muromec, a odhodiac klobúk, udrel ho do hlavy len zľahka a stenu domu ním prerazil, a potom vzal trup a vyhodil ho tou dierou von.
A knieža za to poctilo Iľju Muromca veľkou pochvalou a prijalo ho medzi silných, mohutných bohatierov.