Zvieracia vernosť a ľudská zradnosť

Bol raz jeden mládenec, ktorý mal hlboko do vrecka, ale predsa sa s tým máličkom, čo mu Pán Boh doprial, vydal do širokého sveta. Jedného dňa prišiel do dediny, kde na návsi stáli v kruhu chlapci, kričali, výskali a smiali sa.
„Čo to tu máte, chlapci?“ spýtal sa ich.
„Len sa pozri,“ odvetili, „máme tu myš, ktorá nám zo zábavy tancuje. To je na popukanie! Pozri, ako smiešne cupitá dokola.“ Ale mládencovi bolo úbohého zvieratka ľúto, a tak povedal:
„Nechajte tú myš bežať, chlapci, dám vám peniaze.“ A dal im peniaze a oni myš pustili.
O chvíľu prišiel do inej dediny, kde mali chlapci opicu, ktorá musela tancovať a k tomu robiť kotrmelce, a oni sa tomu smiali a nedali jej ani vydýchnuť. Tak im dal tiež peniaze, aby ju pustili.
Keď prišiel do tretej dediny, tam mali chlapci na reťazi medveďa, ktorý musel na ich pobavenie chodiť po zadných, tancovať a k tomu bručať; to sa im panečku ešte len páčilo! Aj toho medveďa mládenec vykúpil a zviera bolo bez seba od radosti, mohlo sa opäť postaviť na všetky štyri a upaľovať do lesa.
Za toho medveďa vydal mládenec svoje posledné peniaze a teraz nemal vo vrecku ani groš. Tak si povedal:
„Kráľ má vo svojej pokladnici toľko, že to nikdy neminie. Hladom tu predsa nepomriem! Niečo si tam vezmem a keď sa zase dostanem k peniazom, vrátim mu to.“ Do pokladnice sa dostal bez ťažkostí a trochu zlata si tam vzal, ale na spiatočnej ceste ho dopadli kráľovi ľudia a urobili s ním krátky proces. Ako skutočný zločinec bol odsúdený, že ho hodia v truhle do rieky. Veko tej truhlice bolo dierave, aby mohol dovnútra vzduch, a tiež mu tam dali krčah vody a bochník chleba. A bolo hotovo!
Keď teraz plával po vode a zachvátila ho úzkosť, začul akési škrabanie, hryzenie a fučanie a zrazu zámka odskočila, veko truhly sa zdvihlo a hore sedela myš, opica a medveď, ktorí mu chceli pomôcť, pretože on pomohol im. Teraz však nevedeli, čo robiť ďalej, a ako sa tak spolu radili, priplával po vode biely kameň, ktorý vyzeral ako okrúhle vajce. Vtom ho medveď schmatol a povedal:
„Ten prišiel ako na zavolanie! To je čarovný kameň, komu patrí, ten si môže priať, čo len chce.“ Keď mládenec kameň držal v ruke, zaželal si zámok so záhradou a stajňami. Sotva to želanie vyslovil, už sedel v zámku so záhradou a stajňami a všetko tam bolo také nádherné, že sa tomu nemohol vynačudovať.
Jedného dňa ťahala cestou okolo kupecká karavána.
„Pozrime sa!“ zvolali kupci, „to je ale vznešený zámok! Keď sme tu išli naposledy, bol tu len obyčajný piesok!“ Pretože boli zvedaví, vošli do zámku a dali sa ohlásiť u zámockého pána, aby sa vypýtali, ako to mohol všetko tak rýchlo postaviť. Mládenec im pravdivo odpovedal:
„To som nespravil ja, ale môj čarovný kameň!“
„Čo je to za kameň?“ pýtali sa kupci. Tak išiel a doniesol ho, aby ho kupcom ukázal. Tým sa zaiskrili oči a hneď sa pýtali, či by nebol na predaj; ponúkali mu za neho všelijaký podivuhodný a krásny tovar. Krása a čaro všetkých tých nevídaných vecí mládenca očarili, a pretože ľudské srdce je nestále a túži po stále nových veciach, nechal sa nakoniec omámiť myšlienkou, že ten krásny tovar je cennejší ako jeho čarovný kameň, a kupcom ho predal.
Sotva však kameň vypustil z rúk, jeho šťastie zmizlo ako dym a on bol opäť v zamknutej truhlici na rieke a nemal viac ako krčah vody a bochník chleba. Verné zvieratá, myš, opica a medveď, to nešťastie videli a prišli, aby mu opäť pomohli, ale zámka na tejto truhlici bola oveľa pevnejšia ako tá predošlá, a tak nič nezmohli. Vtedy medveď povedal:
„Musíme získať späť ten čarovný kameň, nič iné nepomôže.“ Kameň mali kupci, ktorí teraz prebývali na zámku, a tak tam zvieratá spoločne išli. Medveď povedal:
„Myška, pozri sa cez kľúčovú dierku dovnútra, čo sa tam deje, si malá, teba si žiaden človek nevšimne.“ Myš súhlasila, ale o chvíľu prišla späť a povedala:
„Nepôjde to. Kameň visí nad zrkadlom na červenej stužke a sedí tam pár mačiek s ohnivými očami, ktoré ho strážia.“ Vtedy opica vymyslela lesť:
„Vlez, myška, dovnútra a počkaj, kým bude kupec ležať v posteli a spať, potom vylez na posteľ a uhryzni ho do nosa a šklbaj mu fúzy.“ Myška urobila, čo jej povedali.
Kupec sa prebudil, hladil si nos i fúzy a bol bez seba od zlosti:
„Tie mačky sú na nič! Je tu myš a ony ju nechajú, aby si robila, čo chce.“ Vstal a mačky vyhnal preč. Tak túto hru myška vyhrala. Keď kupec znova zaspal, hlodala a hrýzla červenú stužku, na ktorej kameň visel, tak dlho, až sa pretrhla a kameň spadol dolu; potom ho dovliekla ku dverám, kde po ňom hrabla opica, ktorá tam stála na striehu.
S čarovným kameňom sa zvieratá vydali k rieke, na ktorej stále plávala truhlica. Vtedy opica povedala:
„Ako sa teraz k truhlici dostaneme?“ Medveď odvetil:
„To čoskoro uvidíš! Vleziem do vody a poplávam, ty si mi sadni na chrbát a pevne sa drž. Kameň strč do papule, aby bol v bezpečí. Myška, ty si sadni do môjho pravého ucha.“ Tak to urobili a plávali dolu riekou. Po nejakom čase sa medveďovi začalo nudiť a povedal:
„Počúvaj, opica, my sme teraz skutoční kamaráti, čo myslíš?“ Ale opica neodpovedala.
„Čo sú to za maniere?“ povedal medveď vyčítavo, „kamarátovi neodpovieš na otázku? To nie je žiadny kamarát, čo neodpovie!“ To už opica nemohla dlhšie zniesť, nechala kameň spadnúť do vody a skríkla:
„Hlupák, ako ti môžem odpovedať s kameňom v papuli? Teraz je stratený a je to tvoja vina!“
„Nekrič toľko,“ povedal medveď, „však niečo vymyslíme.“
Tak sa poradili a zvolali skokany, rosničky, kunky, salamandry a mloky a všetky zvieratá, čo žijú vo vode, a povedali im:
„Počujte! Počujte! Chystá sa na vás mocný nepriateľ, preto pozbierajte všetky kamene, čo nájdete, na kopu a my vám postavíme opevnenie, ktoré vás ochráni.“
Zvieratká sa preľakli a zo všetkých strán začali znášať kamene a kamienky, až nakoniec prišla aj jedna stará tučná ropucha a zo samého dna priniesla na červenej stužke čarovný kameň. Medveď sa zatetelil radosťou, ropuche jej bremeno odobral a potom povedal, že je všetko zase v poriadku, môžu ísť všetci domov, vojna nebude; a v rýchlosti sa rozlúčili.
Potom títo traja plávali ďalej po rieke dolu, až doplávali k mládencovi v truhlici. Pomocou kameňa potom truhlicu otvorili a prišli práve včas, lebo ich pán už zjedol chlieb a vypil vodu a bol už napoly mŕtvy. Ale len čo mal čarovný kameň zase v rukách, zaželal si dobré zdravie a potom sa preniesol do krásneho zámku so záhradou a stajňami, kde žil šťastne a spokojne; tie tri verné zvieratá zostali pri ňom a mali sa ako v raji až do konca svojich dní.