O škaredom káčatku – Hans Christian Andersen

Kde bolo, tam bolo, sedela mamička kačica už mnoho týždňov vo svojom hniezde a netrpezlivo čakala, kedy sa vyliahnu jej mláďatká. „Jejda, kde sme? Aký je ten svet veľký?“ čudovali sa káčatká, keď prvýkrát vykukli z vajíčka. „Naozaj si myslíte, že celý svet je len to, čo práve vidíte?“ odpovedala im ich mamička kačica. „Ale kdeže, svet je oveľa väčší. Nebojte sa, spoločne ho postupne preskúmame. Ste už všetky na svete? Á, ešte jedno chýba, a práve to veľké vajíčko.“ A tak mamička kačica ešte čakala. „Pip, pip,“ ozvalo sa a zo škrupinky vyliezla posledná malá kačička. Mamička kačica si ju dôkladne obzrela, ale čo je toto, aké je to obrovské káčatko, ktoré sa žiadnemu inému nepodobá. Poslednému káčatku sa preto všetci vysmievali. Že vyzeralo inak ako jeho bratia a sestričky. Jedna žaba dokonca povedala: „To je ale čudné káčatko a poriadne škaredé.“ Ale mamička kačica ho mala rovnako rada. Bolo dobré, aj keď nebolo veľmi pekné.

Každý deň všetci spoločne chodili k rybníku. Jedno po druhom skočili do vody a pekne všetky plávali. „Výborne plávate,“ chválila ich mamička, dokonca aj to škaredé káčatko. Okolo rybníka sa túlala mačka. Pozrela sa, ako plávajú kačičky, a hovorí: „Čo je to za smiešne káčatko? Nechcete sa ho zbaviť?“ Ale mamička povedala: „Nechajte ho všetci pekne na pokoji. Nikomu z vás nič nerobí. Možno sa časom zmení a vyrastie z neho taká istá kačička, ako sme aj my ostatní.“

Na statku na dvore však škaredé káčatko napriek tomu každý štuchal, hrýzol, zobákom štípal a prenasledoval. Jedného dňa prelezlo káčatko cez krovie a radšej ušlo preč. Už si nechcelo nechať ubližovať a byť smutné. Bežalo okolo močiara, kam zaletovali aj divé husi, ktoré sa mu už z diaľky smiali: „Ty sa môžeš naozaj pýšiť, aké si škaredé.“ Káčatko radšej utekalo preč, ešte ďalej od močiara aj rybníka, až do širokého sveta. Škaredé káčatko rado plávalo a pritom pozorovalo ostatné vtáky v oblakoch. Najviac si obľúbilo veľké biele labute. Mali také krásne veľké krídla a vydávali pozoruhodné zvuky. Keď labute odleteli preč, nemohlo na ne malé káčatko zabudnúť.

A tak prešla jeseň a nastala zima. Hore v oblakoch už bolo chladno. Labute odlietali do teplých krajín. Voda sa pomaly menila na ľad, začal padať sneh. Káčatko sa cítilo unavené, bolo mu zima a bolo deň za dňom slabšie a slabšie. Jedného dňa išiel okolo sedliak, všimol si vyčerpané káčatko, vzal si ho domov a celú zimu sa oň pekne staral. S prvým jarným slniečkom sa káčatko znovu vydalo na cestu do širokého sveta. Konečne si mohlo vonku rozprestrieť krídla. Spomenulo si na labute a skúsilo, či mu bude tiež ísť lietanie. A naozaj. Aké to bolo pre káčatko prekvapenie, keď letelo rovnako ako jeho milované labute. Ani sa nenazdalo a doletelo k peknej záhrade, pri ktorej bolo jazierko, v ktorom plávali tri labute. Káčatko sa bálo, že sa mu budú posmievať, pretože je škaredé. Smutne sklonilo hlavu a na vodnej hladine uvidelo svoj vlastný obraz: samo vyrástlo na labuť! To bolo ale krásne prekvapenie! Zo všetkých strán pribehli deti a volali: „Poďte všetci sem, je tu nová labuť, ešte krajšia ako tie ostatné!“ Káčatko si načuchralo krídla a vytiahlo krásny štíhly, dlhý krk. Z celého srdca sa zaradovalo: „O takomto šťastí sa mi ani nesnívalo, keď som bolo škaredé káčatko, a teraz je zo mňa krásna labuť.“ A už na novom rybníku zostalo a robilo radosť všetkým, ktorí sa naň prišli pozrieť.