Jorinda a Joringel

Uprostred hlbokého lesa stál zámok, v ktorom bývala jedna stará, prestará čarodejnica. Cez deň sa ľuďom zjavovala ako mačka či sova, ale v noci na seba brala svoju ľudskú podobu. Vládla umením lákať k sebe zver a vtáky, ktoré potom varila či piekla, ako sa jej zachcelo. Keď k zámku zablúdil človek a stačilo, aby bol od neho vzdialený celých sto krokov, zrazu sa nemohol pohnúť a to kúzlo ho držalo tak dlho, kým ho bosorka nepustila. Ak však v jej osídlach uviazla krásna panna, tú premenila na vtáka, ktorého strčila do klietky a odniesla do zámku, kde mala so vzácnymi vtákmi už vyše siedmich tisíc klietok.

V tom čase, v tej krajine, žila panna, najkrajšia zo všetkých dievčat, a tá sa volala Jorinda. Zasľúbila sa chlapcovi, ktorý sa volal Joringel. A konečne tu bol deň svadobný, v ktorom mali veľkú radosť jeden z druhého, a tak sa na chvíľku mali k dôvernosti a vybrali sa na prechádzku do lesa. „Musíme sa mať na pozore,“ povedal Joringel, „aby sme nedošli až k zámku.“ Bol krásny podvečer, tmavozelenou hradbou lesa presvitali posledné slnečné lúče a odrážali sa na hladkých kmeňoch stromov. Na jednom z tých starých dubov spievala hrdlička a mala sa k piesni tak túžobnej, že to Jorindu a Joringla dojalo k plaču; bolo to dojatie a bol to plač, ako by mali každú chvíľu umrieť. A keď sa z toho všetkého dojímania a vzdychania spamätali, videli, že zablúdili a nevedeli, kadiaľ kam.

Slnko sa naposledy zhojdalo na oblohe a zapadlo za vysokú horu. Joringel sa chcel rozbehnúť za ním, ale len čo urobil krok, uzrel kríkmi zarastený múr prekliateho zámku; to ho vyľakalo tak, že na mieste strnul. V tom strnutí počul, ako sa Jorinde vydral z hrdla prekrásny trilok, a keď sa za ňou obzrel, videl, že sa premenila na slávika. Nemohol sa pohnúť, nemohol hovoriť ani plakať, mávnuť rukou či vykročiť, stál tam ako do zeme vrastená skala. Tu priletela sova s ohnivými očami, trikrát okolo milencov zakrúžila a zahúkala a potom zmizla v kroví. O malú chvíľu sa z húštiny vybelhala starena. Zhrbená storočiami, žltá a vyschnutá, oči obrovské a po pekelnícky červené, nos ako hák, ktorého špička klope až na bradu. Niečo zamrmlala, chytila slávika a niesla ho preč. A Joringel tam stál ďalej ako skamenený.

Za pár nekonečných okamihov prišla bosorka späť, opäť zamrmlala nejaké zaklínadlo a Joringel bol voľný. Tu pred ňou padol chlapec na kolená a prosil ju, aby mu vrátila slávika, ale starena sa mu vysmiala, vraj svoju milú už v živote neuvidí, a zmizla. Joringel plakal, nariekal, ale všetko márne: „Čo si mám počať?“ Nakoniec sa vydal cestou necestou, až prišiel do cudzej dediny, kde sa nechal najať ako pastier oviec. Často chodil k zámku, ale nikdy nie bližšie než na sto krokov. Tu sa mu raz v noci prisnil čudesný sen, v ktorom našiel červený kvietok, v ktorého strede bola veľká krásna perla. Ten kvietok v tom sne odtrhol a išiel s ním k zámku, všetko, čoho sa tým kvietkom dotkol, bolo od kúziel oslobodené; a tiež sníval o tom, že sa mu tým čarovným dotykom vrátila Jorinda.

Ráno, keď sa zobudil, vydal sa na púť dolinami a horami a hľadal ten čarovný kvietok. Našiel ho až deviaty deň zavčas ráno. V strede toho kvietku sa ako perla trblietala kvapka rosy. Celý deň a noc ten kvietok s kvapkou rosy opatrne niesol k zámku. A keď bol od neho sto krokov, kúzlo nad ním nemalo žiadnu moc a on kráčal ďalej až k zámockej bráne. Zaradoval sa, dotkol sa kvietkom brány a tá sa otvorila. Vošiel dnu na dvor a načúval, odkiaľ začuje vtáčí spev; konečne ho začul. Šiel ďalej a našiel komnatu, kde bolo sedem tisíc klietok a bola tam aj čarodejnica, ktorá vtáčikov práve kŕmila. Keď Joringela uzrela, veľmi sa nahnevala, nadávala mu, pľula naňho jed a žlč, ale na viac než dva kroky sa k nemu nemohla priblížiť. Joringel si jej nevšímal, prezeral si klietky s vtákmi, ale bolo tu mnoho stoviek slávikov, ako medzi nimi nájde Jorindu? Potom si všimol, že sa starena plíži ku dverám a v pazúre má nejakého slávika. Tu po nej skočil, dotkol sa klietky aj čarodejnice kvietkom a bolo to! Zrazu tu stála Jorinda a vedľa nej starena bez svojej čarovnej moci.

Spanilá Jorinda sa vrhla Joringelovi okolo krku. Oslobodili aj všetkých ostatných vtákov, z ktorých sa zasa stali krásne panny, a potom išli všetci domov a spokojne žili, kým nepomreli.