Tieň

V horúcich krajinách vie slnko páliť! Ľudia sú tam snedí ako z mahagónu; a v najžeravejších krajinách sa opália až na černochov. Ale učenec z chladnej severnej krajiny prišiel len do horúcich krajín; myslel si, že sa tam bude môcť pohybovať ako doma, ale čoskoro si to odvykol. Ako všetci rozumní ľudia sa musel cez deň zdržiavať v dome. Okenice aj dvere zostávali po celý deň zatvorené; vyzeralo to, akoby celý dom spal alebo akoby nebol nikto doma. Úzka ulica s vysokými domami, v ktorej býval, bola na to postavená tak, že tam slnko svietilo od rána do večera ..... naozaj, nebolo možné tam vydržať! Učenec z chladných krajín bol mladý a múdry muž. Mal pocit, že sedí v žeravej peci. Chradol, veľmi schudol, aj jeho tieň sa scvrkol; bol menší než doma na severe, aj on na slnku chradol. ..... Ožili až podvečer, keď slnko zapadlo.
Bolo naozaj zábavné sledovať to: len čo priniesli do izby svetlo, natiahol sa tieň vysoko po stene, ba celkom až na strop ..... tak nesmierne sa rozrástol: musel sa poriadne vystrieť, aby nabral síl! Učenec vychádzal von na balkón, aby sa pretiahol, a keď sa v krásnom, čistom vzduchu objavovali hviezdy, zdalo sa mu, že sa naozaj zase prebúdza k životu. Na všetky balkóny v ulici a v teplých krajinách je balkón pri každom okne ..... vychádzali ľudia, lebo na vzduch musí každý, aj keď je zvyknutý byť ako z mahagónu! Život sa potom rozprúdil hore aj dole. Obuvníci aj krajčíri, jednoducho všetci ľudia, sa vysťahovali na ulicu; vyniesli si tam stoly a stoličky, horeli tam svetlá ..... na tisíc svetiel tam horelo; jedni sa zhovárali, druhí spievali, ľudia sa prechádzali, vozy jazdili a osly klusali „cingi-lingi“, pretože mali zvončeky. Mŕtvych pochovávali za spevu žalmov, uličníci vypaľovali prskavky a kostolné zvony vyzváňali ..... na ulici bolo naozaj živo. Len jediný dom, stojaci oproti stavbe, v ktorej býval cudzí učenec, bol celkom tichý. A predsa tam zrejme niekto býval, lebo na balkóne
boli kvety a v tej slnečnej páľave krásne rástli, a to by bez polievania nemohli, preto ich musel niekto polievať: zrejme tam teda niekto býval. Aj dvere na balkón bývali večer otvorené, ale vo vnútri bola tma, aspoň v prednej miestnosti; z hĺbky domu však znela hudba. Cudziemu učencovi sa zdala jedinečne krásna, ale možno si to len nahováral, pretože jemu sa v tých teplých krajinách zdalo všetko jedinečné ..... len keby nebolo toho slnka! Učencov domáci hovoril, že nevie, kto má protiľahlý dom prenajatý, nikoho tam nevidno. A pokiaľ ide o hudbu, mienil, že je strašne nudná.
„Vyzerá to, akoby niekto cvičil skladbu, s ktorou si nevie rady, a stále preto hrá jedno a to isté. ‚Však ja to dokážem!‘ hovorí si zrejme, ale nedarí sa mu to, nech hrá akokoľvek dlho.“
Jednej noci sa cudzí učenec prebudil. Spal pri otvorených dverách; ich záclona sa vetrom nadvihla a učencovi sa zdalo, že sa z protiľahlého balkóna line podivný jas ..... všetky kvety žiarili ako plamene najkrajších farieb a uprostred nich stála útla, krásna mladá žena: bolo to, akoby aj ona žiarila. Učenca tá žiara až oslepovala; snažil sa otvoriť oči, ako len mohol, a prebral sa zo spánku. Jedným skokom bol z postele, pristúpil potichučky k záclone, ale žena bola už preč a preč bol aj ten podivný jas. Kvety už nežiarili, ale stáli tam v poriadku ako vždy. Dvere na balkón boli pootvorené a z hĺbky domu znela hudba, taká nežná a prekrásna, že by si pri nej bol upadol do blaženého snívania. Bolo to ako kúzlo ..... kto to tam len býva? A kadiaľ sa k nim chodí? V celom prízemí bol obchod vedľa obchodu a tými sa predsa nemôže stále behať.
Raz večer sedel cudzinec na balkóne. V izbe za ním horelo svetlo, a bolo preto len prirodzené, že jeho tieň preskočil na stenu protiľahlého domu; usadil sa na balkóne medzi kvetmi, a keď sa cudzinec pohol, pohol sa aj tieň, lebo tak už to u tieňa je.
„Tak sa mi zdá, že môj tieň je jediný živý tvor, ktorého je oproti vidieť!“ pomyslel si učenec. „Pozri, ako pekne sa usadil medzi kvetmi! Dvere sú pootvorené, mohol by byť teda taký láskavý a ísť sa pozrieť dnu a prísť mi potom povedať, čo tam uvidel! Veru, to by si mi naozaj preukázal službu!“ povedal žartom. „Prosím, ráč vojsť! Tak čo, pôjdeš?“ Kývol na tieň a tieň zasa na neho. „Tak teda choď, ale nezostaň mi tam!“ Cudzinec vstal a tieň na protiľahlom balkóne vstal tiež; cudzinec sa obrátil a tieň sa obrátil; keby si bol niekto dobre všímal, bol by mohol zreteľne vidieť, že v okamihu, keď cudzinec vošiel do svojej izby a spustil za sebou dlhú záclonu, tieň vstúpil do pootvorených dverí na protiľahlom balkóne.
Nasledujúceho rána šiel cudzinec vypiť si kávu a prečítať noviny.
„Čo to?“ začudoval sa, keď vyšiel na slnko, „veď nemám tieň. Azda teda včera večer naozaj odišiel a nevrátil sa. To je naozaj mrzutá vec!“
Mrzelo ho to, ale nie až tak preto, že sa mu stratil tieň, ako preto, že už existoval jeden príbeh o mužovi bez tieňa. Doma v severných krajinách ho poznajú všetci, a ak teraz príde on, učenec, so svojím príbehom, povedia, že napodobňuje iných, a to on predsa nepotrebuje! ..... Povedal si preto, že o tom nebude vôbec hovoriť; to bola rozumná úvaha.
Večer vyšiel zasa na balkón. Svetlo postavil pekne za seba, lebo vedel, že tieň chce vždy, aby ho jeho pán vrhal, ale nepodarilo sa mu ho prilákať. Krčil sa, naťahoval, ale po tieni nebolo ani chýru, neobjavil sa. Volal:
„Hej, hej!“ ale nepomohlo to.
Bolo to naozaj mrzuté: v teplých krajinách však všetko veľmi rýchlo rastie a po týždni učenec na svoje veľké potešenie zistil, že mu, keď príde na slnko, od nôh vyrastá nový tieň: museli tam zostať korienky. Po troch týždňoch mal už celkom znesiteľný tieň. A keď sa vybral domov do severnej krajiny, tieň cestou stále rástol, takže nakoniec bol taký veľký a mohutný, že polovica by mu bola bývala viac než dosť.
Učenec sa teda vrátil domov a písal knihy o tom, čo je na svete pravdivé, a o tom, čo je dobré, a o tom, čo je krásne.
Ubiehali dni a ubiehali roky. Uplynulo veľa rokov.
Raz večer, keď učenec sedel vo svojej izbe, zaklopal niekto zľahka na dvere.
„Ďalej!“ zavolal učenec, ale nikto nevstupoval. Otvoril teda sám; pred ním stál nezvyčajne chudý človek, až to učenca čudne zarazilo. Inak bol neznámy veľmi vybrane oblečený ..... vyzeral ako nejaký urodzený pán.
„S kým mám česť hovoriť?“ opýtal sa učenec.
„Veď som si myslel, že ma nespoznáte!“ povedal vybrane oblečený muž. „Stal som sa natoľko telom, že som na seba pribral svaly aj odev. Iste ste si nepomysleli, že ma niekedy uvidíte takto pri sile! Nespoznávate už svoj starý tieň? Neverili ste asi, že sa ešte kedy vrátim! Darilo sa mi neobyčajne skvele od tých čias, čo som bol u Vás naposledy, stal sa zo mňa po všetkých stránkach výborne situovaný človek. Ak sa mám azda z Vašich služieb vyplatiť, prosím!“ Zacinkal celým zväzočkom drahocenných príveskov visiacich mu na hodinkách a siahol si po hrubej zlatej reťazi, ktorú mal okolo krku; a ako sa mu pritom zatrblietali na všetkých prstoch diamantové prstene! A všetky boli pravé.
„Naozaj, nemôžem sa ani spamätať,“ povedal učenec. „Čo to všetko vlastne znamená?“
„Inu, bežná vec to nie je,“ prisvedčil Tieň ..... „Ale Vy tiež nie ste z bežných ľudí a ja, ako dobre viete, som chodil od maličkosti vo Vašich šľapajach. Len čo ste uznali, že som zrelý na to, aby som sa pustil do sveta sám, dal som sa svojou cestou. Žijem teraz v najskvelejších pomeroch, ale zmocnila sa ma akási túžba uvidieť Vás ešte raz, kým zomriete ..... pretože Vy predsa musíte zomrieť. Tiež by som rád uvidel zas raz tieto končiny, veď každý miluje svoju otčinu. ..... Viem, že už máte iný tieň ..... som povinný niečím jemu alebo Vám? Prosím, len povedzte, rád zaplatím!“
„Naozaj, si to Ty!“ povedal učenec. „To je skutočne veľmi pozoruhodné! Nikdy by som nebol veril, že sa ku mne môže starý tieň vrátiť ako Človek!“
„Len povedzte, čím som Vám povinný!“ nástojil Tieň. „Nerád by som Vám bol niečo dlžný.“
„Ako môžeš tak hovoriť!“ povedal učenec. „O akom dlhu to hovoríš! Buď slobodný ako každý iný! Mám z Tvojho šťastia veľkú radosť. Posaď sa len, starý priateľu, a rozprávaj mi trochu o tom, ako sa Ti darilo a čo si uvidel oproti u našich susedov tam v horúcich krajinách!“
„Rád Vám to budem rozprávať,“ povedal Tieň a posadil sa. „Ale musíte mi zasa sľúbiť, že nikomu tu v meste nepoviete, nech sa so mnou stretnete kdekoľvek, že som bol Vaším tieňom! Mám v úmysle oženiť sa ..... uživím viac než len jednu rodinu!“
„Buď celkom pokojný!“ uisťoval ho učenec. „Nebudem nikomu hovoriť, kto vlastne si. Tu je moja ruka! Neprezradím Ťa! Sľubujem Ti to na svoju chlapskú česť!“
„A ja na svoju tieňovú česť!“ odpovedal mu Tieň; musel to predsa tak povedať!
Bolo ostatne naozaj pozoruhodné, nakoľko bol teraz tieň človekom: bol oblečený celý načierno, v šatách z najkrajšej čiernej látky, mal lakové topánky a klobúk, ktorý bolo možné zložiť tak, že z neho zostalo len dnko a strieška, nehovoriac o tom, čo už poznáme: o príveskoch na hodinkách, o zlatej reťazi a o diamantových prsteňoch. Naozaj, Tieň bol oblečený nezvyčajne pekne, a práve to z neho robilo človeka.
„Budem Vám teda teraz rozprávať!“ povedal Tieň a šliapol nohami obutými v lakových topánkach, ako len mohol dôrazne, na plece učencovho nového tieňa, ktorý ležal ako psík pri pánových nohách: azda to urobil z pýchy, azda preto, aby ho primäl zavesiť sa mu na nohy. Ale tieň ležal pokojne a ticho, aby dobre počul; bol by sa rád dozvedel, ako je možné vyslúžiť si slobodu a stať sa vlastným pánom.
„Viete, kto býval v protiľahlom dome?“ povedal Tieň. „Bývalo tam najpôvabnejšie zo všetkých stvorení, bývala tam Poézia. Bol som u nej tri týždne ..... je to, akoby bol človek žil tri tisíce rokov a prečítal všetko, čo bolo zabásnené a napísané: hovorím to a aj to tak je! Videl som všetko a viem všetko!“
„Poézia!“ zvolal učenec. „Veru, pravda ..... žije často vo veľkých mestách životom pustovníka. Poézia! Zazrel som ju len na jediný krátky okamih, a ešte sa mi oči zlepovali ospalosťou. Stála na balkóne a žiarila ako polárna žiara. Rozprávaj! Rozprávaj! Ty si bol na jej balkóne, vošiel si do jej dverí a .....
„Ocitol som sa v jej predsieni!“ povedal Tieň. „Vy ste stále hľadeli cez ulicu len k jej predsieni. Tam nebolo svetlo, vládol tam akýsi polmrak, ale dvere v dlhom rade komnát a sál boli jedny za druhými dokorán. A izby boli osvetlené ..... bol by som býval spálený tým jasom, keby som bol vošiel až k samej Poézii. Ale bol som rozvážny, dal som si načas a tak to aj má byť!“
„A čo si uvidel?“ vyzvedal učenec.
„Videl som všetko. Budem Vám o tom rozprávať, ale ..... nie som nijako pyšný, ale ..... ako slobodný tvor a s vedomosťami, ktoré mám, nehovoriac o svojom dobrom postavení a o svojich skvelých pomeroch ..... bol by som naozaj rád, keby ste mi vykali!“
„Ach, prepáčte!“ ospravedlňoval sa učenec. „To len zo starého zvyku, človek sa z neho hneď nevymaní! ..... Máte celkom pravdu! Budem na to pamätať! Ale rozprávajte mi teraz všetko, čo ste videli!“
„Všetko!“ vyhlásil Tieň. „Videl som všetko a viem všetko!“
„Ako to vyzeralo vo vnútorných komnatách?“ vyzvedal učenec. „Ako v ľúbezných hájoch? Ako vo svätyni? Boli jej komnaty ako hviezdna obloha, keď na ňu hľadíš na vysokých horách?“
„Všetko tam bolo!“ vyhlásil Tieň. „Nešiel som síce až celkom dovnútra, zostal som v polmraku prvej miestnosti; tam bolo pre mňa neobyčajne dobré miesto, videl som všetko a viem všetko! Bol som pri dvore Poézie, v jej predsieni.“
„Ale čo ste videli? Prechádzali jej rozľahlými sálami všetci starovekí bohovia? Bojovali tam starí hrdinovia? Hrali sa tam milé detičky a rozprávali svoje sny?“
„Hovorím Vám, že som tam bol; chápete, že som videl všetko, čo bolo možné vidieť. Keby ste tam boli prišli Vy, nebol by sa z Vás stal človek, ale zo mňa sa tam stal človek! A zároveň som sa naučil poznať svoju najvnútornejšiu povahu, svoju prirodzenosť, svoju spriaznenosť s Poéziou. Vtedy, keď som bol u Vás, som o tom nepremýšľal, ale vždy, veď to viete, keď slnko vychádzalo a keď zapadalo, vždy som podivuhodne vyrástol. Za mesačného svitu som býval takmer zreteľnejší než Vy sám. Nerozumel som vtedy svojej prirodzenosti, až v predsieni Poézie mi svitlo! Stal som sa človekom! ..... Vyšiel som odtiaľ ako zrelý človek, ale Vy ste už v tamtých horúcich krajinách neboli. Hanbil som sa ako človek chodiť tak, ako som dosiaľ chodil; potreboval som topánky, šaty, celý ten ľudský náter, podľa ktorého spoznáš človeka. ..... Zamieril som ..... Poviem Vám to, Vy o tom predsa nenapíšete niekde do knihy ..... zamieril som k sukni perníkárky a schoval som sa pod ňu. Perníkárka nemala ani tušenia, koľko toho u seba skrýva. Až večer som odtiaľ vyšiel. Behal som v mesačnom svite po ulici a naťahoval som sa vysoko po múre, šteklilo to tak nádherne na chrbte! Behal som hore-dole, nakúkal som do najvyšších okien, do komnát a podkrovia, nahliadal som tam, kam nikto nemôže nahliadnuť, a videl som, čo nikto iný nevidí, čo nikto nemá vidieť. Aký je svet vlastne nízky! Nechcel by som byť človekom, keby sa to už na svete nepokladalo za niečo veľké! Videl som veci najneuveriteľnejšie u žien, u mužov, u rodičov aj u milých, jedinečných detičiek. Videl som,“ pokračoval Tieň, „čo nikto z iných ľudí nesmie poznať, ale čo by všetci tak radi poznali: susedovu zlobu a úbohosť! ..... Keby som bol písal do novín, tie by sa boli čítali! Ale ja som písal priamo jednotlivým ľuďom. Preto to zdesenie vo všetkých mestách, do ktorých som prišiel! Aký strach zo mňa mali! A ako sa ku mne mali! Profesori zo mňa urobili profesora, krajčíri ma zahrnuli novými oblekmi, som preto skvele vybavený. Mincmajster pre mňa razil peniaze a ženy ma vychvaľovali, aký som krásny! ..... A tak sa zo mňa stal človek, ktorým dnes som. ..... Ale teraz sa rozlúčim, tu je moja navštívenka. Bývam na Slnečnej strane a vždy za daždivého počasia som doma.“
A Tieň odišiel.
„Je to naozaj pozoruhodné!“ povedal učenec.
Uplynul rok a deň a Tieň prišiel znova.
„Ako sa darí?“ opýtal sa.
„Ach!“ povzdychol si učenec, „píšem o pravde, o dobre a o kráse, ale nikto sa oň nestará. Som z toho nadobro zúfalý, veľmi ma to trápi.“
„To ja zasa vôbec nie!“ vyhlásil Tieň. „Pekne tučniem, a o to by sa mal každý starať! Nerozumiete vôbec svetu. Ešte z toho ochoriete. Mali by ste cestovať! Vyberiem sa v lete do sveta, nechcete ísť so mnou? Potreboval by som na cestách druha. Nechceli by ste ísť so mnou ako môj tieň? Spôsobilo by mi to naozaj veľké potešenie mať Vás so sebou ..... zaplatím Vám cestu!“
„Zachádzate príliš ďaleko!“ povedal učenec.
„Podľa toho, ako sa to vezme!“ odpovedal Tieň. „Nesmierne by Vám cestovanie prospelo. Keby ste chceli byť mojím tieňom, mali by ste všetko zadarmo.“
„To je príliš zvrátené!“ vyhlásil učenec.
„Ale takéto to už na svete je,“ odpovedal mu Tieň. „A takéto to už na svete zostane!“ a odišiel.
Učencovi sa nedarilo ani trochu dobre. Prenasledovali ho starosti a zármutok. To, čo hovoril o pravde, dobre a kráse, bolo pre väčšinu, akoby dával kravi ružu. ..... Nakoniec z toho nadobro ochorel.
„Už z Vás je úplný tieň!“ hovorili mu ľudia a učenca pri tom vždy striaslo, lebo si pomyslel svoje.
„Mali by ste ísť do kúpeľov!“ vyhlásil Tieň, keď ho prišiel navštíviť. „Nič iné Vám nepomôže. Vzal by som Vás tam zo starej známosti so sebou. Zaplatím Vám cestovanie a Vy o tom napíšete a spríjemníte mi trochu cestu. Chcem do kúpeľov, nerastú mi fúzy, ako by mali; to je tiež choroba ..... fúzy má človek mať! Buďte len rozumný a prijmite moju ponuku, pôjdeme spolu predsa ako priatelia!“
Išli teda: Tieň bol teraz pán a pán bol jeho tieň. Cestovali spolu vozom aj na koni, a tiež pešo chodili stále spolu: bok po boku, pred sebou a za sebou, podľa toho, kde stálo slnko. Tieň si to vedel zariadiť, aby bol vždy v postavení pána. Učenec na takéto veci nemyslel. Bol to človek nesmierne dobrého srdca, neobyčajne mierny a prívetivý. Povedal preto jedného dňa Tieňovi:
„Keď sú z nás teraz neodlučiteľní druhovia a vyrastali sme k tomu od detstva spolu, nemali by sme si pripiť na bratstvo a tykať si ..... je to tak dôvernejšie!“
„To je reč,“ povedal Tieň, ktorý bol teraz vlastne pánom. „povedali ste to úprimne a s najlepším úmyslom, chcem teda byť rovnako úprimný a otvorený. Vy ako učenec iste viete, aká je príroda rozmarná: niektorí ľudia neznesú pohľad na modrý hárok, je im zle, keď ho dostanú do ruky; iným prejde celým telom, ak počujú škrabnúť klincom po skle. Ja mám rovnaký pocit, keď Vás počujem tykať mi ..... mám pocit, akoby ma tlačili k zemi, do môjho kedysi postavenia u Vás. Ako vidíte, je to len taký pocit, nie je to azda pýcha. Nemôžem Vám preto dovoliť tykať mi, ale sám Vám rád budem tykať ..... splníme tak Vaše želanie aspoň na polovicu!“
A tak Tieň svojmu bývalému pánovi teraz tykal.
„Je to predsa len trochu zvrátené, že mu mám vykať a on mi tyká!“ pomyslel si učenec, ale musel to teraz strpieť.
Prišli potom do kúpeľov, kde bolo veľa hostí a medzi nimi krásna princezná, ktorá chorľavela tým, že príliš dobre videla ..... bolo to naozaj hrozné.
Princezná hneď zbadala, že nový príchodzí je celkom iný než všetci ostatní. „Hovoria, že sem prišiel preto, aby mu narástli fúzy, ale vidím dobre pravú príčinu: nemôže vrhať tieň.“ Zmocnila sa jej zvedavosť. Dala sa preto pri prechádzke s cudzím pánom hneď do reči. Ako kráľovská dcéra nemusela robiť veľké okolky. Povedala mu:
„Vaša choroba spočíva v tom, že nemôžete vrhať tieň.“
„Vaša kráľovská Výsosť sa zrejme už uzdravuje!“ odpovedal jej Tieň. „Viem, že Váš neduh spočíva v tom, že vidíte príliš dobre. Ale zrejme sa Vám už stráca, ste vlastne už uzdravená: mám totiž tieň, avšak celkom nezvyčajný! Nevidíte tú osobu, čo stále chodí so mnou? Iní ľudia majú obyčajný tieň, ja však nemám rád obyčajnosti. Je zvykom dávať služobníctvu ako livrej často lepšie šaty, než páni sami nosia, a ja som zasa dal svoj tieň vybaviť ako človeka. Ako vidíte, doprial som mu dokonca vlastný tieň! Je to síce veľmi nákladné, ale potrpím si mať niečo, čo iní nemajú!“
„Čože?“ pomyslela si princezná. „Že by som sa skutočne už bola uzdravila? Tieto kúpele sú zo všetkého najlepšie! Voda má v našej dobe naozaj podivuhodnú moc. Ale neodídem odtiaľto, začína to tu byť zábavné. Najmä ten cudzinec sa mi veľmi páči. Len aby mu nenarástli fúzy, inak by odišiel.“
Večer tancovala vo veľkej plesovej sieni kráľovská dcéra s Tieňom. Bola ľahká, ale Tieň bol ešte ľahší ..... takého tanečníka dosiaľ nemala. Rozprávala mu, z ktorej je krajiny. Tieň tú krajinu poznal, bol tam kedysi, ale princezná tam vtedy nebola doma. Nakúkal tam do okien hore aj dole, leccos pritom videl, takže mohol teraz princeznej dobre odpovedať a leccos naznačiť; bola tým nesmierne udivená ..... je to iste najmúdrejší človek na svete! Začala si ho pre to, čo videl, veľmi vážiť, a keď spolu znova tancovali, zamilovala sa do neho. Tieň to mohol dobre poznať, pretože princezná stratila svoju schopnosť prezrieť ho. Tancovali potom spolu ešte raz a princezná by sa mu bola už vyznala, ale bola rozvážna, myslela na svoju krajinu a ríšu, a na všetkých, ktorým bude raz vládnuť.
„Je bystrý,“ hovorila si, „to je v poriadku. A vie krásne tancovať, to by tiež bolo v poriadku, len ak má aj dôkladné vedomosti, to je tiež dôležité. Musím to vyskúšať.“
Začala sa ho teda pomaličky potichučky vypytovať na najťažšie veci, o ktorých by sama nebola vedela hovoriť. Tieň sa zatváril veľmi čudne.
„Na to neviete odpovedať!“ povedala princezná.
„Toto poznám už z detstva,“ odpovedal jej Tieň, „Som presvedčený, že dokonca môj tieň tamto pri dverách vie na to odpovedať.“
„Váš tieň?“ začudovala sa princezná. „To by bolo naozaj veľmi pozoruhodné!“
„Netvrdím s určitosťou, že to vie!“ vyhlásil Tieň. „Ale skoro by som tomu veril, veď ma už toľko rokov krok čo krok sleduje a počúva ..... povedal by som teda, že to vie. Ale ak dovolí Vaša kráľovská Výsosť, rád by som upozornil, že je veľmi pyšný na to, že vystupuje ako človek: ak má preto byť v dobrej nálade a tú musí mať, aby dobre odpovedal ..... je nutné zaobchádzať s ním naozaj ako s človekom.“
„To sa mi páči!“ vyhlásila princezná.
Zamierila k učencovi, stojacemu pri dverách, a hovorila s ním o slnku a o mesiaci, o ľuďoch, akí sú na povrchu aj vo vnútri; odpovedal jej veľmi múdro a správne.
„Aký to musí byť človek, keď má taký múdry tieň!“ pomyslela si princezná. „Iste by bolo požehnaním pre môj ľud aj ríšu, keby som si ho zvolila za manžela. Urobím to!“
Čoskoro sa dohodli, kráľovská princezná s Tieňom, ale nikto sa o tom nemal dozvedieť skôr, než sa princezná vráti domov do svojej ríše.
„Nikto, ani môj tieň!“ uisťoval Tieň a pomyslel si pri tom svoje.
Odišli potom do krajiny, kde princezná vládla, keď bola doma.
„Počúvaj, priateľu,“ povedal Tieň učencovi. „Som teraz taký šťastný a mocný, ako je vôbec možné. Chcem preto aj pre Teba niečo urobiť. Budeš bývať stále u mňa v zámku, jazdiť so mnou v mojej kráľovskej ekvipáži a budeš dostávať ročne sto tisíc ríšskych toliarov. Ale musíš za to dovoliť, aby Ti všetci hovorili tieň. Nesmieš povedať, že si bol kedysi človekom, a raz za rok, keď sa ukážem v slnečnej žiare na balkóne, musíš mi ležať pri nohách, ako sa na tieň patrí. Môžem Ti totiž oznámiť, že si vezmem princeznú. Dnes večer budeme mať svadbu.“
„Ale to je predsa len príliš zvrátené!“ vyhlásil učenec. „To nechcem, a neurobím to! Znamenalo by to podvádzať celú krajinu aj s princeznou. Poviem teraz všetko: že som človek, a Ty že si tieň ..... že si za človeka iba vystrojený!“
„Nikto tomu neuverí!“ povedal Tieň. „Buď rozumný, alebo zavolám stráž!“
„Pôjdem priamo k princeznej!“ vyhlásil učenec.
„Pôjdem tam pred Tebou!“ povedal Tieň. „A Ty pôjdeš do väzenia!“ A tak sa aj stalo, pretože stráž poslúchla toho, o ktorom vedela, že si ho chce princezná vziať za muža.
„Chveješ sa!“ povedala princezná, keď k nej Tieň vošiel. „Stalo sa niečo? Nesmieš predsa ochorieť, keď máme mať dnes večer svadbu.“
„Zažil som najstrašnejšie, čo je možné prežiť!“ povedal Tieň. „Predstav si ..... inu, taký tieňový mozog samozrejme veľa nevydrží. Predstav si len, môj tieň sa zbláznil: myslí si, že je človek a ja ..... pomysli ..... ja že som jeho tieň!“
„To je hrozné!“ zvolala princezná. „Ale zavreli ste ho predsa niekde?“
„Iste. Obávam sa, že sa už nikdy nespamätá.“
„Úbohý tieň!“ ľutovala ho princezná. „Aký je nešťastný! Bolo by pre neho vlastne dobrodením, keby bol oslobodený od tej štipky života, ktorú má a keď o tom teraz dôkladnejšie premýšľam, myslím, že bude nutné odstrániť ho v úplnej tichosti vôbec!“
„Je to naozaj kruté!“ povedal Tieň. „Bol to verný sluha!“ A akoby mu pri tom unikol povzdych.
„Máte šľachetnú povahu!“ povedala princezná.
Večer bolo celé mesto slávnostne osvetlené a delá hrmeli „bum! bum!“ a vojaci vzdávali zbraniam česť. Bola to slávna svadba! Princezná vyšla s Tieňom na balkón, aby sa ukázali ľudu a ešte raz si vypočuli jeho „Nech žije!“
Ale učenec z toho všetkého nepočul nič, pretože ho života zbavili. .