O troch grošoch

Kopal raz jeden chudobný človek pri hradskej ceste priekopy. A neviem, ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, že sám kráľ náhodou šiel po tej ceste a opýtal sa chudobného človeka:

„Povedz mi, akú máš mzdu na deň za túto ťažkú robotu?“

„No, ja mám na deň tri groše,“ odvetil mu chudobný človek.

Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže na tých troch grošoch vyžiť.

„Jaj, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko; ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a len na tom treťom sám žijem.“

Ale tomu kráľ vôbec nerozumel, čo to znamená; trel si rukou čelo, že si rozhúta, čo by to, ako by to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne – krásne priznal, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, z troch grošov i vracať i požičiavať i vyžiť.

„Nuž,“ povie chudobný človek, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam; bo on ma vychoval. Ale chovám i jedného malého syna; tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ja zostarnem. A na tom treťom groši aj sám potrebujem žiť.“

„No dobre, keď je tak,“ zaradoval sa kráľ. „Vidíš! Ja mám dvanástich radcov a čím väčšiu mzdu im dávam, tým väčšmi ponosujú sa mi, že nemajú z čoho žiť. Dám im ako hádanku tvoje tajomstvo. Ale ak by prišli k tebe moji radcovia, nepovedz im, čo to znamená, pokým len môj obraz neuvidíš.“ Ako to dopovedal, daroval ešte chudobnému človeku za hrsť dukátov a odišiel na svoj hrad. Len čo došiel, dal zavolať tých dvanástich radcov pred seba: „Počúvajte ma, radcovia! Vy, čo na toľkých peniazoch nemôžete vyžiť; v našej krajine žije jeden človek, ktorý má na deň mzdu len tri groše a ešte aj z tých jeden vracia, druhý požičiava a iba na tom treťom sám žije – predsa statočne vyžije. Teraz, keď ste múdri, vysvetlite mi, ako je to možné; lebo ak mi do troch dní nepoviete, dám vás všetkých vyhnať z krajiny, aby ste mi aspoň darmo chlieb nejedli.“

Pobrali sa slávni radcovia s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady, čo ako by to bolo. Každý chcel byť múdrejší, ale pochopiť podstatu prostého človeka žiaden z nich nevedel. Minul sa deň, míňal sa i druhý; na tretie ráno sa rozhodli vyhľadať toho človeka, čo tú hádanku rozpovedal kráľovi. Voľakto im pošepol, kde by mohli vyhľadať takého človeka. I vyhľadali ho a dostavili sa všetci radcovia k nemu. Prosbou, hrozbou, zle, nedobre dotierali doň, aby im povedal, ako je to s tými troma grošmi. Ale on veru nezľakol sa ich. Rozpovedal kráľovský rozkaz. Ibaže… ak by mu kráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži múka.

„Kdeže ti my hriešni ľudia kráľov obraz ukážeme,“ nariekali radcovia, „veď kráľ na naše slovo k tebe nepríde a ty ani tak nesmieš pred neho?! Len daj nám odpoveď aj za niečo iné.“

„A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme!“

Pokúsili sa aj o to ostatné: nasľubovali mu hory, doly; navláčili mu veľa peňazí, že veď už aj bez kráľovej milosti má na čom žiť, aby im tú hádanku rozpovedal. Ale on nič! Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili a on už dosť nasmial sa na ich hlúposti, že takí múdri páni nevedia si poradiť, vtedy vytiahol z vrecka jeden z tých dukátov, čo mu kráľ podaroval, a riekol:

„No, vidíte, tuná je kráľov obraz, sám mi ho podaroval, vidím ho dobre; nemám čo obávať sa, že by som porušil kráľov rozkaz. A tak vám čo chcem, vyjaviť môžem.“ A vyjavil im hádanku!

Tu potom na tretí deň radcovia ľahko rozprávali s kráľom, keď im chudobný človek svojho rozumu požičal. Ale aj kráľ hneď zavoňal, čo je vo veci; lebo dal zavolať toho chudobného človeka a opýtal sa ho:

„Povedz mi, ako je to, že si ty ináč statočný človek, a teraz predsa previnil si sa proti môjmu kráľovskému rozkazu?“

„Neprevinil som sa, lebo som mlčal ako kameň, kým som neuvidel váš obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sám ste mi ho daroval,“ a vytiahol dukát s vyobrazením kráľa na dukáte. Rozpovedal kráľovi tú príhodu s radcami, i ako sa mu vyhrážali, prosili i nadúvali sa mu, i ako on nasmial sa nad nimi.

„No,“ povedal na to kráľ, „keď si ty taký múdry, že ty viac rozumu máš ako moji dvanásti radcovia, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš ako veľký pán na mojom hrade prebývať a vedľa mňa v rade zasadať.“

„A vy?“ – To zas k tým radcom prehovoril. „Či sa vy nehanbíte? Čože, akože teraz s vami? Vám nielenže platy nepovýšim, ale vám ešte aj z toho utiahnem, čo máte!“

Neprišli tí viacej kráľa o zvýšenie mzdy unúvať.