O dvanástich mesiačikoch

Bola raz jedna matka a tá mala dve dcéry. Jedna bola vlastná – Holena –, druhá nevlastná – Maruška. Matka mala radšej vlastnú dcéru, a tak ťažko niesla, že Maruška rastie do krásy, zatiaľ čo jej vlastná dcéra Holena krásy veľa nedostala.

A ako to už býva, práve Maruškina krása bola dôvodom, prečo jej nevlastná sestra i matka ubližovali.

Musela doma všetko robiť – starať sa o domácnosť, o domček i o domáce zvieratá. Macocha s nevlastnou sestrou nerobili nič, len stále Marušku trápili. Tá však napriek tomu stále rástla do krásy. Bola krajšia a krajšia a macocha a Holena stále viac zúrili.

Jedného januárového dňa vraví Holena: „Chcem si za opasok dať kytičku fialiek, choď a natrhaj mi ich.“ „Ale, sestrička, kde teraz v zime, keď je všade kopa snehu, mám hľadať fialky?“ namietala Maruška. „Mne odvrávať nebudeš,“ osopila sa na úbohú Marušku Holena, „prines mi fialky, alebo ťa zabijem.“

A tak sa Maruška s plačom vydala na cestu. Šla snehom, mrazilo ju, bola hladná a nikde žiadne fialky nevidela. Zrazu prišla na lúku, kde horela vatra. Okolo vatry bolo dvanásť kameňov a na nich sedelo dvanásť mužov. Každý muž predstavoval jeden mesiac v roku. Na najvyššom kameni v čele sedel Január, ktorý práve vládol.

„Dobrý deň, dobrí muži,“ oslovila ich Maruška, „nemohla by som sa u vás na chvíľočku ohriať?“ „Pokojne sa ohrej,“ súhlasil Január, „len nám povedz, čo tu tak sama a v takej zime robíš?“ „Ale hľadám fialky,“ odvetila Maruška. „Teraz v zime?“ začudoval sa Január. „Ja viem, ale ja ich musím priniesť, inak ma sestra Holena zabije.“

V tej chvíli Január pokynul Marcu, ten kývol, vatra sa rozhorela a zrazu sa všade naokolo začal topiť sneh, lúka sa zazelenala a na nej rástli fialky. „Rýchlo trhaj a utekaj domov,“ poháňali ju muži. Maruška si kľakla, natrhala plné náručie kvetov a utekala späť domov.

Macocha i Holena sa čudovali, že úlohu splnila. Dlho však spokojné neboli. Po čase prišla Holena za Maruškou a vraví jej: „Dostala som chuť na jahody. Choď do lesa a natrhaj mi ich. Ale to ti vravím, ak sa vrátiš bez jahôd, zabijem ťa.“

A tak Maruška zase s plačom išla. Všade, kam len dovidela, bol sneh. Bola jej zima a bola hladná. Zrazu opäť zazrela svetlo a prišla na lúku, kde horela vatra a okolo nej sedelo dvanásť mužov, ktorí predstavovali dvanásť mesiacov.

„Dobrý deň, dobrí muži, môžem sa u vás na chvíľku ohriať?“ Január jej odpovedal: „Môžeš, ale čo v takej zime robíš sama v lese?“ „Idem zbierať jahody,“ odpovedala smutne Maruška. „Teraz?“ začudoval sa Január. „Musím, ak neprinesiem domov jahody, sestra s macochou ma zabijú.“

Január pristúpil k Júnu, niečo mu pošepkal a podal mu žezlo. Vatra sa rozhorela a Jún sa ujal vlády. Všetko začalo najprv kvitnúť a potom dozrievať. Zrazu pred Maruškou začali rásť veľké jahody. Tá nezaváhala ani chvíľu a začala ich zbierať. Potom poďakovala a bežala domov. Sestra Holena i macocha sa čudovali, že aj túto úlohu splnila. Najedli sa jahôd a boli spokojné, ale táto spokojnosť im dlho nevydržala.

O pár dní vraví Holena Marušce: „Choď do lesa a prines mi jablká.“ „Ale sestrička, teraz v zime žiadne jablká nerastú,“ snažila sa Maruška presvedčiť sestru, ale nebolo jej to nič platné, a tak sa s plačom vydala na cestu.

Zase dlho blúdila v snehu, hladná a zúfalá, až opäť prišla na lúku, kde horela vatra a okolo nej sedelo dvanásť mužov – dvanásť mesiačikov.

Maruška sa opäť opýtala, či sa môže ohriať, a povedala mužom, prečo musí domov priniesť jabĺčka. Tým sa Marušky zželelo, a tak Január pokynul Septembru, vatra sa rozhorela a všetko začalo pučať, potom kvitnúť, dozrievať, až boli vysoko na jabloni zrelé a nádherne červené jabĺčka.

„Rýchlo si striasni jabĺčka a utekaj domov,“ povedal jej Január. Maruška teda striasla dve jabĺčka a hneď utekala.

Jabĺčka boli dobré, ale Holene nestačili: „To si všetky jablká musela cestou zjesť?“ hnevala sa na Marušku. „Nie, len som musela rýchlo utekať preč,“ bránila sa Maruška obvineniu, ale Holena jej neverila. Bola rozchutená jabĺčkami a rozhodla sa ísť si po ne sama, a tak sa vydala na cestu.

Dlho sa trmácala lesom, bola jej zima, až zrazu vyšla na lúku, kde uvidela vatru a okolo nej dvanásť mužov. Drzo pristúpila k vatre a bez opýtania sa začala hriať. Potom zase odišla. To mesiačiky urazilo a Január sa naplno chopil svojej vlády. Obloha sa zatiahla a začalo husto snežiť. Nebolo vidieť na krok. Holena blúdila, mrzla a mrzla. Svaly jej slabli, až klesla do snehu.

„Kde je tá Holena? Niekde sa napcháva jablkami a svojej matke nepriniesie nič,“ uvažovala macocha. „Pôjdem ju nájsť,“ rozhodla sa a vydala sa na cestu, ale aj ona zablúdila.

Maruška starostlivo vyzerala macochu so sestrou prvý deň, druhý deň… Ale už ich nikdy nevidela. Odvtedy šťastne hospodári v chalúpke a nikto jej už neubližuje.