O Zuzke, ovocí a zelenine

Bol krásny deň a počasie priam vyzývalo na hry vonku. Nikoho by ste nenašli v slnkom rozpálených domoch a panelákoch. Počkajte! Niekoho predsa áno! Zuzku! Tá namiesto dovádzania s kamarátmi ležala v posteli, pila horký čaj a potila sa. Pes Pluto, jej verný kamarát, ležal pri nohách jej postele, takmer zasypaný použitými papierovými vreckovkami. Bolo to už po štvrtýkrát vo veľmi krátkom čase, čo bola Zuzka chorá.

Zuzka sa prevaľovala sem a tam. Nudou by zomrela! Lenže čo narobíš, keď je človek chorý, tak musí ležať a potiť sa, či sa mu to páči, alebo nie. Pluta rozčuľovala vŕzgajúca posteľ, to, ako sa Zuzka stále prevaľovala. Zakňučal a bežal do kuchyne. Za chvíľu sa opäť vrátil s farebnou knižkou v papuli. „Jůůů“, vypísla Zuzka, „úplne by som na ňu zabudla“, krútila hlavou a začala v knihe listovať. Bol to darček od pána doktora Zubíka. Ráno u neho bola s maminou na kontrole. Jemu sa vôbec nepáčilo, že je dievčatko opäť choré. Tiež jej odporučil, že musí jesť viac ovocia a zeleniny. Mamina si naň totiž sťažovala, že práve potrebnú zeleninu vždy nechá na tanieri nedotknutú. Koľkokrát Pluto našiel vo svojej psej miske hrášok alebo mrkvu. To potom vždy dlho rozmýšľal, či si z neho náhodou nerobia blázna. Kdeže pes a zelenina! Ale Zuzka to videla inak, a tak vždy, keď sa mamina nepozerala, šup so zeleninou rovno do psej misky!
Zuzka otáčala jednu stranu za druhou. Kniha bola plná obrázkov ovocia a zeleniny. Zrazu, bolo to takmer nemožné, no napriek tomu sa to stalo. Citrón v knihe na ňu žmurkol. Zuzka zbystrila pozornosť, možno sa jej to len zdalo. „Ale bolo to také pravdivé“, zamrmlala. Keď chcela otočiť stránku, ozval sa pískavý hlások: „Ahoj, nechcela by si sa s nami hrať?“ Zase ten citrón! Nielenže vedel žmurkať, ale zdalo sa, že na obyčajný citrón má veľmi bohatú slovnú zásobu. Bez toho, aby čakal na odpoveď, natiahol ruku a Zuzku vtiahol dovnútra knihy. Zrazu už to nebol len citrón, kto sa na dievčatko pozeral. Ale bolo tam veľké množstvo iného ovocia a zeleniny. Mrkva, jablko, brokolica…. Títo všetci sa zhlukli okolo malej Zuzky a obzerali si ju, akoby bola nejaké malé zvieratko v klietke niekde v zoo a ostatní sa na ňu chodili pozerať.
Zuzka vôbec nechápala situáciu, do ktorej sa proti svojej vôli dostala. Navyše z toho mala husiu kožu na chrbte. Ako je to len možné, že mrkva je vyššia než ona? A odkedy má zelenina oči, nos a ústa? Kto ju naučil chodiť, smiať sa, rozprávať? Všetky tieto otázky a ešte mnoho ďalších sa teraz Zuzke preháňalo hlavou. Možno vyzeralo dievčatko ustrašene, možno len zo slušnosti sa všetci uklonili a začali spievať.

„Sme ovocie a zelenina,
jesť nás nie je žiadna drina.
Každý deň si kúsok daj
a chorobu zlú tak odháňaj!
Neboj sa nás, naša malá,
len chceme, aby si sa s nami hrala.
Vraj nás vôbec rada nemáš
a teraz márne odpovede hľadáš.
Odkedy oči, nos a ústa máme,
a odkiaľ ťa vlastne poznáme?
U doktora takmer ako doma si,
angína, nádcha a kašeľ ťa večne trápi.
Všetko ti pekne po poriadku vysvetlíme,
najprv sa ti však riadne predstavíme.
Sme ovocie a zelenina,
jesť nás nie je žiadna drina.
Každý deň si kúsok daj
a chorobu zlú tak odháňaj!“

Títo všetci tam nielen spievali, ale aj tancovali a skákali. Na konci pesničky sa všetci postavili do radu pred Zuzku. Mrkva stála ako prvá, uklonila sa a spustila.

„Karotka, to meno moje,
že je vašim ušiam protivné?
Tak mrkvou ma volať smiete,
veľa vitamínov mám, to dúfam viete.
Vďaka mne ostrý zrak mať budete
a uvidíte, aké krásne je na svete.“

Potom sa mrkva usmiala, znova sa uklonila a postavila sa vedľa Zuzky, ktorá teraz obrátila zrak na banán, ktorý sa pripravoval na prednes. „Ehm, ehm“, odkašľal si a spustil.

„No, mňa iste poznáte,
k zdravej desiate si ma dáte.
Banán, ehm, to meno moje, a bolo by iste nevhodné
nezmieniť sa o sladkej chuti mojej.
Však o zuby sa báť nemusíte,
namiesto čokolády si bez obáv pochutiť smiete.“

Po vzore mrkvy sa aj banán uklonil a postavil sa k Zuzke z druhej strany. Tá ani nežmurkla a pozerala na ďalšieho prednášajúceho. Tentoraz bola na rade brokolica, ktorá vyzerala trochu zvädnuto. Len čo však začala spievať, vyzerala o niečo priateľskejšie.

„I ja, brokolica, ťa tu vítam,
narážky na seba často počúvam.
Čím to je, to naozaj neviem,
azda tvarom, chuťou či sfarbením?
Pravdou je, že veľa vitamínov mám
a o tvoje zdravie sa rada postarám.
Však ochutnaj a uvidíš!
Kto vie? Možno, možno si ma obľúbiš.“

Brokolica sa ani nestihla pokloniť a už ju vystriedal ďalší.

„I ja ťa tu rado vítam,
kade chodím, úspech zbieram.
Ľudia ma tu radi majú,
k desiate si ma dajú,
do štrúdle sa tiež hodím,
s škoricou sa pekne snúbim.
Som červené jablčko,
čo zafarbí tvoje bledé líčko.“

Jablčko sa nadýchlo a chcelo asi pokračovať, to ho však už červená jahoda odstrkovala preč, aby sa mohla aj ona predstaviť. Zažmurkala, našpúlila pery, rozhliadla sa okolo seba a spustila:

„Dobrý deň, som červená jahoda,
že si tu, nie je náhoda.
O tvojej nechuti k nám som počula,
že to musíme zmeniť, hneď som vedela.
Ale dúfam, že v afére som nevinne,
veď kto by odolal sladkej chuti mojej?
To, že vitamíny mám, to lož nie je,
v zmrzline poslúžim ako letné osvieženie.
No azda som ťa maličko presvedčila,
aby si svoj hlúpy názor na nás zmenila.“

A tak to išlo ďalej a ďalej, rad nebral konca, nastúpil veľký baklažán, potom uhorka, paprika, zelené kiwi, pomaranč až z ďalekého Španielska alebo karfiol. Úplne posledný prišiel na rad citrón. Vyzeral trochu kyslo. Ťažko však povedať, či to bolo tým, že bol posledný a tak dlho čakal, alebo tým, že je citrón a že je jednoducho kyslý.

„Ja žltý citrón sa ti klaniam,
že som kyslý, tomu sa vzdorne bránim!
Dobre teda, priznávam, kyslý som dosť,
ľudia sa na mňa škľabia a to je na zlosť!
Avšak zaženiem nádchu, angínu aj kašeľ,
preto privítam, keby niekto pre mňa pochopenie našiel.“

Potom všetci len vyskakovali a dovádzali a Zuzka s nimi. Už sa vôbec nebála. Aj ona spievala časť pesničky, ktorú sa dovtedy naučila. „Sme ovocie a zelenina, jesť nás nie je žiadna drina! Každý deň si kúsok daj a chorobu zlú tak odháňaj! Sme ovocie a zelenina, jesť nás nie je žiadna drina!“ Potom sa náhle a nečakane ovocie a zelenina Zuzke začali rozplývať pred očami. Zmizla mrkva, brokolica, dokonca aj banán, s ktorým Zuzka ešte pred sekundou tancovala. Aj pesnička sa pomaly stíšila a stíšila, až nakoniec utíchla úplne. Namiesto toho Zuzka počula len „hav, hav, hav“. To bol Pluto, ktorý od radosti štekal a vítal Zuzkinu maminu, ktorá pred chvíľou dorazila z práce. Kniha o ovocí a zelenine ležala na zemi, asi ako Zuzke vypadla z rúk, keď zaspala. Pravdou je, že odvtedy sa Zuzka s pánom doktorom Zubíkom videla o poznanie menej často, pretože začala jesť ovocie a zeleninu a tým do seba dostala množstvo cenných vitamínov. A tú pesničku, tú si spieva dodnes.