Smolíček

Smolíček bol malý pacholíček a býval u jedného jeleňa, ktorý mal zlaté parohy. Jeleň chodieval na pašu a vždy, keď odchádzal, prikazoval Smolíčkovi, aby zavrel a nikoho nepúšťal. Smolíček mal vždy zatvorené a dlho nikto na dvere nezaklopal. Jedného dňa však ktosi na dvere zaklopal, a keď sa Smolíček spýtal, kto je to, ozvali sa zvonku milé hlásky:

„Smolíčku, pacholíčku,

otvor nám tvoju izbičku,

len dva prstíky tam strčíme,

len čo sa ohrejeme, hneď zasa odídeme.“

Smolíček otvoriť nechcel; hlásky vonku ešte milšie prosili. Smolíček by im bol rád otvoril, ale bál sa jeleňa. Že im neotvorí, nie a nie, a neotvoril. Keď prišiel jeleň, rozprával mu Smolíček, že niekto klopal na dvere, že milé hlásky prosili, aby im otvoril; on však že neotvoril. —

„Dobre si urobil, Smolíček, že si neotvoril, to boli jaskyňky. Keby si bol otvoril, boli by ťa odniesli.“ —

Smolíček sa potešil. Na druhý deň išiel jeleň zasa na pašu a Smolíček zavrel. — Tu čoskoro ozvú sa pred dverami ešte milšie hlásky ako deň predtým:

„Smolíčku, pacholíčku, otvor nám tvoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa odídeme.“ Smolíček že neotvorí, hoci by bol rád otvoril a na jaskyňky sa pozrel. Tu začali jaskyňky pred dverami od zimy sa triasť a plakať, až to Smolíčka mrzelo. I pootvoril im maličičko dvierka, aby mohli dva prstíky strčiť. I ďakovali mu jaskyňky a hneď strčili medzi dvere dva bielučké prstíky, potom celú ruku, a hup, boli v izbičke, Smolíčka schytili a hybaj s ním utekali. Tu sa pustil Smolíček do volania:

„Za dolinami, za horami, moje zlaté parohy, kde sa pasú!

Smolíčka,

pacholíčka

jaskyňky nesú.“ Jeleň sa pásol neďaleko, a len čo začul Smolíčkov hlas, pribehol a jaskyňkám ho vzal. — Doma dostal vraj Smolíček výprask na pamiatku, aby nikomu viac neotváral. Smolíček si umienil, že neotvorí, aj keby jaskyňky ešte milšie prosili. Koľko dní neprišiel nikto, až zasa jedného dňa ozvali sa pred dverami hlásky:

„Smolíčku, pacholíčku,

otvor nám tvoju izbičku,

len dva prstíky tam strčíme,

len čo sa ohrejeme,

hneď zasa odídeme.“ Smolíček však akoby ich nepočul, až keď sa od zimy chveli (triasli) a tak veľmi prosili, aby ich len trošku nechal ohriať, povedal, že im preto neotvorí, že by ho zasa odniesli. „Nie, my ťa neodnesieme, a keby aj, nemáš sa čoho báť, u nás by si sa mal lepšie ako tu, všetkého by si mal hojnosť a my by sme sa s tebou neustále hrali.“

Smolíček sa zasa nechal prehovoriť a pootvoril, ale jaskyňky sa v okamihu ocitli v izbičke, Smolíčka schytili a hybaj s ním utekali, pričom mu hrozili, že ho zabijú. Smolíček volal zasa:

„Za dolinami, za horami,

moje zlaté parohy,

kde sa pasú!

Smolíčka,

pacholíčka

jaskyňky nesú.“

Ale tentoraz to bolo márne, jeleň sa pásol ďaleko, nepočul ho, a jaskyňky ho doniesli až domov. Úbohý Smolíček sa mal dobre — to je pravda, samými maškrtami ho kŕmili, ale len preto, aby pretučnel, a potom si ho chceli zabiť. Zavreli ho a žiadna sa s ním nehrala. Keď už mnoho dní u nich býval a mnoho dobrôt a maškŕt zjedol, prišli jaskyňky k nemu, a že aby im ukázal malíčok; keď im malíčok ukázal, rezli doň, či by bol dosť tučný. Zdal sa im dosť tučný; vzali ho teda, vyzliekli ho, položili do koryta a niesli do pece. Smolíček bol v strašnej úzkosti, prosil ich, aby sa zľutovali, ale ony nič— i pustil sa milý Smolíček do plaču a volania:

„Za dolinami, za horami,

moje zlaté parohy,

kde sa pasú!

Smolíčka,

pacholíčka

jaskyňky preč nesú!“ Tu sa ozvú rýchle skoky, jeleň zlatoparohatý pribehne, Smolíčka pacholíčka naberie na parohy a hybaj s ním domov. — Doma však Smolíček dostal, čo mu patrilo, a plakal a sľúbil, že už bude vždy poslúchať a že nikdy viac jaskyňkám neotvorí; a naozaj neotvoril.