Tri zelené ratolesti

Bol raz jeden pustovník, ktorý žil v lese na úpätí hory a svoj čas trávil modlitbou a dobrými skutkami, a ten každého večera na česť božiu nosil na vrchol tej hory dva krčahy vody. Mnohá zver sa tou vodou napájala, mnohý kvet sa ňou občerstvoval, lebo tam hore neprestajne vial silný vietor, ktorý vzduch i zem vysúšal, a aj divé vtáky, ktoré sa ľudí stránia, krúžili vo výške a márne svojím ostrým zrakom hľadali vodu. A keďže ten pustovník bol nadmieru zbožný, sprevádzal ho hore anjel boží, jeho očiam viditeľný, počítal jeho kroky, a keď svoju prácu pustovník dokončil, tu mu ten anjel dal pokrm z milosti božej, jemu pridelený. Každý večer mu na rozlúčku zase zamával a privykol si na túto vec ako na každodennú samozrejmosť.
Keď sa takto zbožný pustovník dožil vysokého veku, stalo sa raz, že v diaľke zazrel, ako vedú úbohého hriešnika na šibenicu, a tu si pre seba pomyslel, že zločincovi sa to deje po práve.
Večer, keď zase vodu nosil, anjela, ktorý ho vždy sprevádzal, nezazrel a ani mu nikto jeho pokrm nepriniesol. Tu sa veľmi preľakol, skúmal svoje srdce a rozmýšľal, čím mohol tak zhrešiť, že sa boh na neho hnevá, ale nič mu na myseľ neprišlo. Nič nepil ani nejedol, vrhol sa na zem a vo dne v noci sa usilovne modlil. A keď raz zase v tom lese horko nariekal, tu započul vtáčika, ako spieva tak krásne a veľkolepo, že sa pustovník ešte zarmútenejším stal a zvolal, akože on môže tak krásne spievať. Že na neho sa boh iste nehnevá, však keby mu ten vtáčik dokázal povedať, čím sa on previnil, že on by vykonal pokánie a jeho srdce by bolo zase šťastné.
A tu zrazu ten vtáčik naozaj prehovoril a povedal, že pustovník zle urobil, keď toho dňa hriešnika zatratil, keď ho viedli na šibenicu, pretože len boh sám má právo súdiť. A on musí vykonať pokánie a bude mu odpustené. Tu sa namiesto vtáčika zjavil onen anjel boží a na dlani držal suchú vetvu a povedal, že on musí s tou vetvičkou tak dlho putovať, kým na nej tri zelené ratolesti nevyrazia, a večer, keď sa bude ukladať na spánok, musí si ju dať pod hlavu, svoj chlieb si musí pri dverách vyprosiť a v jednom dome nesmie zostať dlhšie ako jednu noc, to že je pokánie, bohom jemu uložené.
Tak vzal pustovník ten kúsok dreva a vydal sa do sveta, ktorý už tak dlho nevidel. Nejedol a nepil nič viac než to, čo pri dverách dostal, ale mnohé jeho prosby zostali nevypočuté, mnohé dvere pred ním zostali zatvorené a niektoré dni nedostal ani kúsok chleba. Jedného dňa od rána do večera chodil od dverí k dverám, nikto mu však nič nedaroval, nikto ho nechcel nechať prenocovať, až prišiel do jedného lesa a našiel obývanú jaskyňu, pred ktorou sedela stará žena.
Tú ženu teda požiadal o nocľah, no ona povedala, že by ho rada nechala prenocovať, no jej traja synovia sú zbojníci ukrutní a keby ho tu našli, zle by sa im obom viedlo. No pustovník tú dobrú ženu uprosil a uložil sa pod schody, keď si prv pod hlavu to drevo dal. Tu keď to uvidela tá žena, podivila sa a požiadala ho, nech jej svoj osud porozpráva. A pustovník jej svoje previnenie objasnil, ako zle skrze slovko zatratenie zhrešil a musí konať takéto pokánie. Žena, keď ho vyslúchla, začala horko plakať a volala, čo že boh s jej synmi urobí, keď jediné slovko tak zle trestá.
O polnoci zbojníci s veľkým hlukom a lomozom domov prišli, zapálili oheň, ktorý celú jaskyňu osvetlil, a tu zazreli starca ležať pod schodmi a zle sa na svoju matku osopili, kto že je ten muž, keď oni jej prísne nakázali nikoho dovnútra nepúšťať. Ona však povedala, nech úbohého hriešnika, ktorý pokánie koná, ušetria. A zbojníci chceli počuť, čo zlé urobil, že je trestaný. Starec im teda rozprával, ako skrze jedno slovo sa boh naňho hnevá, a zbojníci boli jeho rozprávaním tak pohnutí, že sa svojho doterajšieho života zle zhrozili a začali sa úprimne kajať. A pustovník, skrze ktorého hriešnici osvietení boli, ľahol si opäť pod schody a zaspal.
A ráno ho našli mŕtveho, a na dreve, ktoré mal pod hlavou, cez noc vyrazili tri zelené ratolesti. Tak bol ten muž opäť prijatý do milosti božej.