Odpoveď na každú otázku

Žil raz jeden chytrák, Nasredin Hodža. Stalo sa mu za horúceho dňa, že dostal chuť na tekvicu. Kde ju však vziať, keď na záhrade nič také nepestoval. A peniaze! Kdeže, jedno vrecko mal prázdne a druhé vysypané. Chuť aj smäd ho trápili o to viac, čím dlhšie pozeral do susedovej záhrady, ako sa tam vo vädnúcom lístí váľajú krásne tekvice, celkom malé aj tie najväčšie.
Nasredin to už nemohol dlhšie vydržať. Pozbieral vrece, našiel dieru v plote a šup! Už mizli sladké plody vo vreci. Uvidel ho však majiteľ záhrady a hneď s palicou k nemu. Počkaj, zlodej, ja ti ich osladím! Priplížil sa zozadu a vykríkol:
„Čo tu robíš, darebák?“
Nasredin sa však zľakol až o chvíľu. Vystrel sa, dýchal ako po veľkej námahe a potom hovorí:
„Počkaj, nech si chvíľu vydýchnem.“
Sused však nechcel čakať, a tak sa obaja začali dohadovať.
„Ako si sa dostal do mojej záhrady?“
„Išiel som pásť ovce.“
„Ovce, neovce, ako si sa dostal do mojej záhrady?“
„Bol som s nimi tamto na kopci.“
„Ja chcem vedieť, ako si prišiel do mojej záhrady!“
„No, pásli sa tam, kde sa dalo.“
„Mňa nezaujímajú tvoje ovce, ja chcem vedieť, ako si sa dostal do mojej záhrady!“
„Lenže on začal fúkať vietor.“
„Čo je mi do vetra? Ako si sa dostal do mojej záhrady?“
„Fúkal, fúkal a zrazu z neho bola obrovská víchrica.“
„Čo je mi po víchrici, ja chcem vedieť, ako si sa pripletol do mojej záhrady!“
„To by si musel vidieť, ako lámala stromy, tá víchrica. Skala praskala, kamene sa rojili vo vetre sem a tam.“
„Nech praskalo čokoľvek, ako si sa votrel do mojej záhrady?“
„Veď vieš, hľadal som, kam by som sa schoval, kde by ma to nevzalo. Napríklad do nejakej jaskyne.“
„Tu nie je žiadna jaskyňa, tu je moja záhrada. A ja chcem vedieť, ako si sem prišiel.“
„Kdeže bola jaskyňa! Kým som ju mohol nájsť, už ma víchrica schmatla ako nejaký kus dreva a už som letel.“
„Letel, letel, ako si letel, že máš v ruke moju tekvicu?“
„Taká víchrica a ty sa pýtaš? Čo keby ma niekam hodila? Veď tam mohla byť napríklad priepasť!“
„Napríklad dve priepasti, to ma nezaujíma. Ale ako to, že si v mojej záhrade a máš v rukách moju tekvicu?“
„Ako som tak uháňal vzduchom, chytal som sa, čoho sa dalo.“
„Uháňal si vzduchom, ale ako sa ti dostala do rúk moja tekvica z mojej záhrady?“
„Snažil som sa, ako to išlo. Chytal som sa komínov, stromov, plotov, slnečníc, kríkov, petržlenu a aj tekvíc, keď boli po ruke. Veď to stále hovorím.“
„Pozrime sa, komínov sa chytal, plota sa držal, dokonca aj petržlen lapal. V rukách máš moju tekvicu. A kto asi naplnil mojimi tekvicami toto vrece? Kde sa tu vzalo?“
„Toto vrece? S tekvicami? Aha, vrece s tekvicami! To by som aj ja veľmi rád vedel. Celý čas tu o tom premýšľam, rozmýšľam a rozjímam, lámem si hlavu, ako sa sem to vrece mohlo dostať a tekvice do neho. A ty sa zrazu pritrepeš, stále mi hovoríš páté cez deviate a nenecháš ma myslieť. Takto na to asi ťažko prídem, to tu vôbec nemusím byť!“
Po týchto slovách Nasredin položil tekvicu a kým sa sused spamätal, vytratil sa zo záhrady a bol fuč.
A sused? Ten tam asi ešte dodnes stojí s otvorenými ústami.