Psia rozprávka

Bol raz jeden psík malého vzrastu, ale zubiská mal, to sa musí nechať! A biely bol ako práve napadaný sneh. Okrem zakopávania kostičiek a naháňania vlastného chvostíka ho trápilo ešte niečo... aké by to asi bolo, keby nebol psom, ale celkom iným zvieratkom? Čo napríklad taký ľadový medveď? Za jeho belostnú farbu kožucha by sa nemusel hanbiť hociktorý ľadový medveď, o tom žiadna reč! Alebo taká žirafa? Vďaka dlhému krku musí vidieť až do Austrálie! A tak náš psík nahodil smutný pohľad a bedákal po opustených uliciach.

„Čo tak smutne?“, ozvalo sa za jeho chrbtom. Psík od ľaku nadskočil... pozerá doprava, doľava a potom ho zbadal. Smiešne vyzerajúceho muža, ktorý mal na sebe fialový habit a na hlave klobúk tej istej farby. Predstavil sa ako čarodejník Hubert, ktorý raz za čas zavíta do ľudského sveta, aby sa dozvedel, čo je nové. A mimochodom spomenul, že má dnes narodeniny. Nie je mu o nič viac a ani o psí chlp menej ako šesťtisíc päťdesiattri rokov. Skôr než mu psík s úžasom stihol zablahoželať, posťažoval sa čarodejník, že na svoje narodeniny ešte nikdy nevidel smutnejšieho tvora, než je práve psík, a že ho chce rozveseliť. K tomu však potrebuje vedieť, čo psíkovi chýba. „Je to zakopaná kostička alebo nejaká psia slečna?“, pýtal sa. Ale psík krútil hlavou, že nie, a začal mu rozprávať o ľadovom medveďovi, o žirafách a o hocijakých známych aj neznámych druhoch zvierat, až z toho bol čarodejník Hubert celý popletený.

Potom sa zamyslel a povedal, že s tým sa predsa dá niečo robiť. Vytiahol čarovný prútik a spustil:

„Abraka, dabraka a psí chlp,
nech ťa nikdy nebolí zub,
abraka, dabraka – žirafa,
nech vyskúšaš, čo ťa tak láka!
Čáry, máry, nech je tak, ako chcem,
lebo smútok k mojej oslave nepatrí!“

A hneď z malého psíka vyrástol najprv dlhočizný krk, potom dlhé nohy, za ktorých dĺžku by sa nemusela hanbiť hociktorá modelka, a namiesto psíka stála pred čarodejníkom vysoká žirafa. „To by šlo“, povedala a odkráčala preč. Koľko vecí z tej výšky zazrela! Až na malé závraty sa psík cítil báječne! Akoby sa so žirafou bol narodil. A tak psík užíval žirafí život, kým nepocítil obrovskú chuť vyhrabať si pred časom dobre ukrytú kostičku. Ale ako na to s takým dlhým krkom? A hoci sa v žirafom tele mal ako-tak dobre, predsa sa len necítil celkom vo svojej koži, a preto vyhľadal čarodejníka.

„Nie, nie, nie je to ono“, hovoril mu psík skľúčene. A čarodejník hneď, že veľa vecí sa na prvý raz nepodarí a že skúsi niečo iné. Vytiahol svoj čarovný prútik a spustil:

„Abraka, dabraka a psí chlp,
nech ťa nikdy nebolí zub,
abraka, dabraka – slon,
nech si veľký ako on!
Čáry, máry, nech je tak, ako chcem,
lebo smútok k mojej oslave nepatrí!“

A hneď sa zo žirafy vykľul obrovský slon, s chobotom a ušami, skrátka so všetkým, čo má taký poriadny slon mať. A tak psík, celý šťastný v slonej koži, rozbehol sa uličkami, div že chodníky pod jeho váhou nepopraskali. Chobotom naberal vodu z fontány a striekal ju, presne tak, ako to chcel vždy urobiť. Potom však dostal chuť poriadne si zabehať za chvostíkom. Pre svoj veľký sloní zadok však svoj chvost ani nezazrel, nieto ešte za ním behať. A tak zase skľúčene prišiel za čarodejníkom, že sa nejako necíti vo svojej koži. „To nič, to nič“, poskakoval okolo psíka čarodejník. „Všetko napravíme“... vytiahol čarovný prútik a spustil:

• „Abraka, dabraka a psí chlp,
• nech ťa nikdy nebolí zub,
• abraka, dabraka – veľryba,
• nevyskúšať by bola chyba!
• Čáry, máry, nech je tak, ako chcem,
• lebo smútok k mojej oslave nepatrí!“

A hneď sa na zemi plácala obrovská veľryba, ktorá lapala po dychu. Preto čarodejník mávol prútikom ešte raz a pričaroval veľkú kaď. Ale to nebolo nič pre psa. On vodu nemá rád, a preto sebou divoko hádzal a vodu pľuskal na všetky strany. „Ja som ale nemotora“, poskakoval čarodejník. „Pes a voda!“, ako som na to mohol nepomyslieť. A hneď namiesto veľryby plával v kadi pes. Celý mokrý, skľúčene civel na čarodejníka.

Ale čarodejník stále radostne poskakoval a že vraj skúsi niečo, čo by sa mohlo psíkovi páčiť, vytiahol prútik a spustil:

„Abraka, dabraka a psí chlp,
nech ťa nikdy nebolí zub,
abraka, dabraka – mačka,
psia búda ťa počká!
Čáry, máry, nech je tak, ako chcem,
lebo smútok k mojej oslave nepatrí!“

„Mňááau“, pred čarodejníkom stála belostná mačka! Hneď sa však objavilo staré psisko s dychom horším ako skazené vajce. A namieril si to rovno k bielej mačke! Tá peláchala, kým jej nohy stačili, vyšplhala sa na najbližší strom, kde musela čakať azda celú noc, kým psisko neodišlo. Ani v mačacej koži sa psík necítil dobre, to rozhodne nie! Pri ceste k čarodejníkovi prisahal, že až bude opäť psom, prestane prenasledovať tie úbohé mačky.

„Tak čo, trafil som klinec po hlavičke?“, pýtal sa zvedavo čarodejník, keď sa biela mačka objavila. „Nie, nie, kdeže“, pozerala smutne. A keď už čarodejník znovu vyťahoval prútik, aby ju premenil na niečo iné, povedala, že si naozaj praje byť zase psom.

A tak čarodejník naposledy mávol prútikom a z bielej mačky bol opäť náš belostný psík. Mohol si vyhrabať kostičku a znovu naháňať svoj chvostík. Bolo tááák krásne byť opäť sám sebou!