Zlá Katarína

Ako svojim poddaným i manželovi tvrdo vládla, aby z veľkého majetku nič neprišlo nazmar, a ako sa zapáčila diablovi

Na svahu Jizerských hor stojí pri starej zemskej ceste na vysokej skale frýdlantský zámok s hradom. Po stáročia sa páni uspokojili s opevneným hradným palácom, ale za poľného maršala pána Melichara z Rederu a jeho pani Kataríny sa na Frýdlante mnohé zmenilo. Pani Katarína chcela postaviť nový zámok, ale nebolo dosť peňazí, preto prehovorila manžela, aby vyhlásil nové roboty.
„Inak to ani byť nemôže, keď chceme naše sídlo prestavať. Ty si celý čas vo svete, ale ja tu musím ostať so synom. Pozvem staviteľa a ostatné urobia robotníci.“
„Ako chceš, Katarína! Nerád sa stále handrkujem s richtármi, ja mám iné starosti. Neviem, kedy ma cisár zasa zavolá a potiahnem s vojskom do boja.“ Pani Katarína prikázala purkrabiemu, aby sa postaral o kameň a tehly, že nový zámok predsa len bude stavať. Dom viedla prísnou rukou a každý sa jej bál. Čo sa kde šustlo, o všetkom vedela a hneď súdila. A pre jej prísnosť jej začali ľudia hovoriť „zlá Katarína“.
Na Frýdlante bolo panstvo vždy bohaté a veľké, ale pánovi maršalovi sa tu nedarilo. Stále si žaloval na chorobu a často polihoval. Zato pani Katarína bola ako zo železa a starala sa o všetko.
„Nerob si, pán manžel, zbytočné starosti. V novom zámockom paláci nechám postaviť aj kaplnku, aby nám boli odpustené všetky hriechy. A iste sa Ti tam povedie lepšie než tu v tom starom kamennom hniezde.“
„Len aby to naozaj tak bolo,“ posťažoval si maršal. Od rána chodil od okna k oknu a vyzeral, aké bude počasie.
Vietor náhle nahnal do údolia hustú hmlu a nebolo nikam vidieť. Dolu sa znesli čierne mraky a začal sa sypať sneh, hoci pastieri už dávno vyhnali dobytok na pašu. „To je hrozné nečasie. Dnes by ani psa nevyhnal,“ ozval sa pán, ale pani sa do neho hneď pustila:
„Ty len stále vzdycháš a ja aby som sa starala o všetko. Už sa teším, kedy náš syn raz dorastie a sám bude hospodáriť. Mal by si urobiť riadny závet, aby z toho potom neboli súdy.“
Pán maršal si s nariekaním sadol za stôl a ťažko pokýval hlavou.
„Akoby si už čakala na moju smrť. Ja Ti tu všade len prekážam, ale dlho to trvať nebude a pochováš ma. Vojna mi ubrala pol života a Ty ma aj tak čo najskôr umoríš.“
Než sa pani Katarína zmohla na odpoveď, hlásili stráže akéhosi hosťa a pani sa čudovala, kto to k nim prišiel v takom nečase.
„Menom sa neprezradil, ale na úbožiaka nevyzerá,“ hlásil zbrojnoš. „Má panský plášť a veľký klobúk, že mu nie je vidieť ani do tváre.“ Keď to pani počula, zle sa naňho osopila.
„Prečo si teda nepustil psov? Kto vie, aký tulák a darmožráč sa tu potuluje a zadarmo by sa chcel u nás najesť.“ Vtom sa do veci vložil sám pán. „Spýtaj sa ho, či vie hrať v kocky. Ak áno, tak ho vpusť dnu, aspoň mi skráti dlhú chvíľu.“
„Čo Ťa to napadlo, pán manžel? Chlapa ani nepoznáš a pozývaš ho k stolu,“ vyštekla pani Katarína. Ale potom mávla rukou a prikázala, aby hosťa priviedli. Čoskoro vstúpil do panskej izby neznámy pocestný. Nebol mladý ani starý, ťažko mu bolo hádať vek. Hlboko sa uklonil a švihol klobúkom až k zemi. Keď sa narovnal, oči mu žiarili ako dva uhlíky. Pani zovrelo srdce, ale hneď sa spamätala.
„Vítam Ťa, nech si ktokoľvek. Ak vieš hrať v kocky, dostaneš jesť i piť a budeš pánovi robiť spoločníka.“
Pocestný sa jej zapáčil a bola zvedavá, kto je. Sadol si k stolu a z vrecka vytiahol kocky. Skôr než ich hodil na stôl, usmial sa na maršala.
„Rád si s tebou, pane, zahrám. Neviem však, či budeš so mnou spokojný. Nemám so sebou veľa peňazí.“
„Na tom predsa nezáleží,“ odbil ho maršal. „Tie mám zase ja. Prines mi, pani Katarína, vrecúško dukátov!“
Ale tá sa k tomu nemala a radšej poslala slúžku do kuchyne, aby priniesla hosťovi niečo na jedenie. Ten akoby to tušil, obrátil sa veselo na pani Katarínu. „Netreba peňazí, môžeme hrať s pánom o niečo iné.“
Keď to maršal počul, na všetky svoje bolesti hneď zabudol. A netrpezlivo čakal, kým sa hosť naje. Pani mu ponúkla kúsok tvarohu a chlieb, slúžka postavila na stôl dva mázy piva. Jeden pre pána a druhý pre hosťa.
„Iste máš hlad, vezmi teda zavďak našou stravou. My nemáme na rozhadzovanie, preto veľa nevaríme.“ Hosť poďakoval a s chuťou sa pustil do jedla. Veľa rečí nenarobil, až sa pani čudovala a mrzelo ju, že sa od neho nič nedozvie. Začala teda vyzvedať:
„Odkiaľže ideš a kam v takom nečase? Čudovali sme sa, že si sa zastavil práve u nás.“
„Každý sa niekam ponáhľame, urodzená pani! Jeden ide za mamonom, druhý chce uchmatnúť kúsok šťastia a tretí sa chystá do hrobu. Vyber si z toho, čo chceš.“
Keď to maršal počul, mávol rukou nad tými rečami.
„Nechajme toho a dajme sa do hry! Už som si dlho nezahral v kocky.“
Hodil ich rýchlo do pohára a chvíľu pretrepával, potom kocky vyhodil na stôl. Keď spočítal čísla, mal radosť, že vyhral. Hosť dal, čo bol povinný, a hralo sa ďalej. Šťastie sa pána maršala na chvíľu držalo, ale potom sa posadilo na druhú stranu a jemu padali tie najhoršie čísla.
„V tom akoby bol sám čert,“ hneval sa pán a druhému hráčovi sa zablyslo v očiach. „Azda nechceš povedať, urodzený pane, že švindľujem a hrám s Tebou nepoctivú hru? To by si ma urazil.“
„Nič také som nepovedal,“ bránil sa pán, „ale keby si Ty bol na mojom mieste, tiež by si sa netešil.“
„To máš pravdu, pane! Nechcel by som byť v Tvojej koži, mám radšej svoju.“ Keď pani Katarína počula tie reči, pristúpila k stolu. „Hráte nejakú čudnú hru a Ty sa maj, cudzinče, na pozore! Nie je dobré takto hovoriť s pánom, mohol by si do rána sedieť v hradnom väzení.“
Neznámy sa jej slovám zasmial, ale nebolo vidieť, že by dostal strach. Znovu rozhodil kocky po stole a zhrabol ďalšiu výhru.
„Veď nemusíme hrať o peniaze, keď sa Ti nechce. Zahráme si napríklad o dušu.“ Ako to povedal, pani Katarína sa zľakla. V tej chvíli sa jej hosť vôbec nepáčil. Skôr než im však mohla skočiť do reči, pán Melichar mu podal cez stôl ruku.
„Máš pravdu, škoda peňazí! Ale čo Ty dáš do stávky? Ja dám svoju dušu rád, aj tak ma nič na tomto svete nepoteší.“
„Ja Ti za to môžem sľúbiť,“ povedal pohotovo hosť, „že ešte dnes v noci poorám pluhom skalu pod hradom, aby si na mňa mal nejakú pamiatku.“
„To nie je zlý nápad,“ zasmial sa maršal. „Keď sa Ti to nepodarí, dám Ťa zavrieť do najspodnejšieho väzenia, aby som urobil pani Kataríne niečo po vôli.“ Potom si podali ruky a pustili sa do hry. Pán trikrát vyhral a trikrát prehral, potom už nemal chuť.
„Nejako sa ma šťastie nedrží. Prehral som dušu a vyhral nad tebou. Musíme sa teda dohodnúť. Čo si však počneš, to naozaj neviem.“
„Neboj sa, urodzený pane! Ja svojmu slovu dostojím a pôjdem Ti poorať skalu. Poď sa s pani Katarínou pozrieť,“ povedal neznámy hosť a bral si klobúk. Pani sa ísť nechcelo, ale pán nedal inak, než aby šla s nimi. Keď vyšli na nádvorie, vietor kvílil ako pominutý a strhával im šaty z tela. Neznámy vytiahol spod plášťa brašnu, vybral z nej pluh a dva čierne vraníky. Len čo dopadli na zem, boli takí veľkí ako tí panskí, čo stáli v konyušnici. Pani Katarína sa začala triasť strachom a nemohla sa z miesta ani pohnúť. Maršal sa díval v úžase na to nečakané divadlo. „Pán manžel, to je sám diabol a Ty si s ním hral o dušu!“ nariekala potichu pani. „Vidím, že to nie je obyčajný hosť, ale chcem vedieť, či ten svoj kúsok dotiahne až do konca.“
Diabol zapriahol vraníky do pluhu. Švihol potom bičom a oni vykročili na skalu. Pluh vyrýval jednu brázdu za druhou, akoby ťahali poľom. Nebo bolo plné bleskov, ale ani nekvapkalo, len vietor naokolo vyvádzal svoje kúsky. Pán s paňou sa dívali na toho pekelného oráča ako v tranze.
Keď diabol poorál celú skalu, vstrčil vraníky aj s pluhom späť do brašne, potom pristúpil k pánovi a usmial sa.
„Tak čo, pane maršal, si so mnou spokojný? Sám si videl, že mi nie je nič nemožné. Až bude čas, prídem si po Tvoju dušu.“
Zahalil sa do plášťa, v tej chvíli sa pod ním rozostúpila zem a on sa prepadol rovno do pekla. Búrka sa rýchlo utíšila a nebo bolo plné hviezd, nikde ani jediný mráčik. Pán s paňou sa vracali bez slova do paláca. Každý zašiel do svojej komnaty a zavrel za sebou dvere.
Od tých čias sa pán maršal o nič nestaral. Chodil na lov a pozýval na hrad priateľov, ale kociek sa už nikdy nedotkol. Svoje starosti zaháňal radšej vínom a potom zaspával ťažkým spánkom. O to horlivejšie sa pričiňovala pani Katarína, aby zámok bol čoskoro dostavaný. Prvá musela byť hotová zámocká kaplnka, kde denne kľačala na modlitbách. Peniazmi nešetrila ani na iné kostoly a kaplnky, všade bola známa svojou zbožnosťou.
„Modli sa aj za mňa, pani Katarína,“ povedal jej jedného dňa pán. „Svoju dušu som prehral a späť ju už nedostanem. Každý raz dôjde svojej odplaty.“ Potom skočil do studne a všetci si na Frýdlante hovorili, že ho tam stiahol sám diabol. Pani Katarína preplakala mnoho nocí, a keď jej syn dorástol, dala mu frýdlantské panstvo a sťahovala sa inam. Ale po svojej smrti sa začala vracať späť na Frýdlant, kde narobila medzi ľuďmi toľko zla. Za búrlivých nocí vraj straší, narieka a plače pod rozrytou skalou, kým ju vietor neodveje inam.