Ovečka Bela a jej dobrodružstvá: Ako sa skamarátila s vlkom

Vysoko v horách, kde si líšky hovoria dobrú noc, žila ovečka Bela. Žila tam so svojím početným stádom a strážnym ovčiackym psom Áram. Ten bol na svoje zverenkyne poriadne prísny. To viete, keby im všetko dovolil, hneď by jedna ovečka chcela ísť tamto, druhá zasa tadiaľto... no a jeden aby sa snáď rozpolil! Nie, nie, nie! „Stádo musí byť pekne pokope, HAF!“, utvrdzoval sa Áro.

Lenže Bela nebola celkom obyčajná ovečka. Jedine ona vedela zložiť svoj zvonček. Vďaka tomu sa mohla nepozorovane vydať v ústrety svojim dobrodružstvám. Raz, keď sa znova zbavila svojho zvončeka, uháňala, koľko jej nožičky stačili, dolu z kopcov, hop cez potok, potom cez ostružinie prečesať si vlnu, až sa ocitla na neznámom mieste. Až keď sa vydýchala a svoj dych upokojila, spomenula si, čo im Áro povedal o strašnom vlkovi, chtivom ovčieho mäsiečka.

„Zuby cerí, chrčí, vrčí,
také sú zvyky vlčie,
vlk ten maškrtný jazyk má,
na Čiapočke si pochutná,
kozliatka si dá k večeri,
ešte kým sa zotmie v šeri.
I ty, ovečka, pozor daj,
pred vlkom preč utekaj!“

A akoby ho svojimi myšlienkami privolala! Lístie zašuchotalo a pred Belou stál strašný vlk. Ovečka roztraseným hláskom spustila:

„Ahoj, vlku, čo ty tu,
nevládzem už zo strachu.
Navyše mám husiu kožu,
na teba sa pozrieť nemožu,
tak sa maj, už musím ísť,
chcem-li ešte chvíľu žiť.
Ty si vlk, ja ovca zas,
priateľmi nebudeme z nás!“

Prv než však stačila ovečka vziať nohy na plecia, vlk hrubým hlasom spustil:

„Ho, ho, hóó, ty ovca hlúpa,
prečo si ku mne takto skúpa?
Čiapočku som nezožral,
jej babku tiež som nezhltal.
Z toho by som čoskoro
mal žalúdočný vred, to je to.
Čo takto šancu mi dať,
z iného uhla pohľadu ma brať?“

A tak ovečka Bela prvýkrát hovorila s vlkom. Usúdila, že keby ju chcel vlk zožrať, tak by to už zrejme dávno urobil. A hoci veľmi nervózna, s vlkom pár slovíčok stratila. Zo slovíčok boli vety, z viet celé súvetia a skôr než by sa kto nazdal, začalo sa stmievať. A to už ovečka musela ísť ku stádu, lebo ich Áro pred spaním aspoň trikrát prepočítaval.

Na druhý deň, v rovnaký čas, ovečka s vlkom sa stretli zas. A znova si dobre pohovorili. A tak sa schádzali každý deň a ovečka zistila, že všetkých vlkov nemôže hádzať do jedného vreca. A trochu ju mrzelo, že vlka odsúdila skôr, než ho spoznala. Kto by to bol však povedal, že bude vlk taký dobrák od kosti. Samozrejme bude chcieť Bela predstaviť vlka aj ostatným ovečkám, ale to už je iný príbeh.

A vy, deti, kým pôjdete spať,
skúste ovečky počítať.