O neposlušných kozliatkach

V chalúpke na kraji lesa bývala koza so svojimi siedmimi kozliatkami. Mali sa radi a žili spolu spokojne ako v rozprávke. Mama koza odchádzala každé ráno na pašu a kozliatkam prikazovala, aby sa potichu hrali a nikomu neotvárali. V lese býva zlý vlk, ktorý by si na nich rád pochutil.

Kozliatka sľúbili, že budú poslušné, ale len čo koza odišla zbierať lístie, začali sa biť a hluk bolo počuť na míle ďaleko. Počul ho aj hladný vlk.

„Koza je preč a kozľatá doma vyvádzajú. Sú ešte hlúpe, ľahko ich oklamem,“ pomyslel si, keď zabúchal labou na dvere. „Kozliatka, kozliatka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“

Kozľatá stíchli a zmätene začali pobehovať sem a tam. Hrubý hlas však vlka prezradil. Najstarší bratček povedal: „Ty nie si naša mamička, mamička má jemný hlások!“ Vlk musel odísť s nepochodenou.

Zamieril ku kováčovi a dal si spíliť jazyk z oboch strán, aby mal hlas tenký a vysoký. Tentoraz na dvere chalúpky jemne zaklopal. „Kozliatka, kozliatka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“ vábil neposlušníkov hlasom, ktorý sám nespoznával.

Kozľatá sa nahrnuli do chodby, aby otvorili, ale najstarší bratček ich zastavil: „Ak si naša mamička, ukáž kúsok nožičky oknom!“

Vonku zamával vlk labou. Pri pohľade z okna skamenali kozliatka od hrôzy. „Ty nie si naša mamička. Ty máš laby čierne! Mamička má kožu bielu ako sneh,“ mečali kozliatka rozčúlene a vlkovi neotvorili.

Vlk, ktorý od hladu takmer škúlil, sa odplazil do lesa a premýšľal, ako zohnať kožu bielu ako sneh. Vliekol sa popri lese, až prišiel k pastierovej chalupe. Tam sa sušili ovčie kože. Vlk sa potešil, jednu schmatol a uháňal k chalúpke kozliatok. Ovčiu kožu si prehodil cez chrbát a už stál opäť pred dverami. „Kozliatka, kozliatka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“

„Naša mamička prišla, otvoríme!“ volali capkovia. „Nie je to naša mamička, neotvoríme!“ bránili im opatrnejšie kozičky. No to už capkovia otvárali dvierka a vlk skočil dovnútra! Odhodil ovčie kože a hrozivo vyceril tesáky. Kozliatka s krikom začali utekať, bolo ich toľko, že vlk nevedel, kam skočiť skôr. Všade sa mihali kopytká, rožky, brušteky.

Už-už sa chystal skočiť medzi ne! Ale našťastie sa práve vracala mama koza. Trkla tam, trkla sem, nabrala vlka na rohy a odhodila do krovia. Ten na viac nečakal. Na slabých si trúfal, ale s rozzúrenou kozou by sa do krížku nepustil. Utiekol a v lese sa už nikdy neukázal.