Rozprávka: Hrnčeku, var!

V jednej dedine...

V jednej dedine bola chudobná vdova a tá mala dcéru. Žili v starej chalupe s rozbitou slamenou strechou a mali na povale niekoľko sliepok. Vdova chodila v zime do lesa po drevo, v lete na jahody a na jeseň na pole zbierať slamu, dcéra nosila do mesta na predaj vajcia, čo im sliepky znášali. Tak sa spolu živili.

Raz v lete vdova ochorela a dcéra musela sama do lesa na
jahody, aby mali čo jesť; varili si z nich kašu. Vzala hrniec a kus čierneho chleba a išla. Keď mala hrniec plný jahôd, prišla v lese k jednej studničke; k tej studničke si sadla, vybrala si zo zástery chlieb a začala obedovať. Bolo práve poludnie.

Zrazu sa odniekiaľ zjavila stará žena, vyzerala ako žobráčka, a v ruke držala hrnček. „Ach, moja zlatá panenka,“ vraví tá žobráčka, „to by som jedla! Od včerajška od rána som nemala ani kúsok chleba v ústach. Nedala by si mi kúsok toho chleba?“

„Ale prečo nie,“ povedalo to dievča, „ak chcete, aj celý; veď ja domov dôjdem. Len či vám nebude príliš tvrdý?“ A dala jej celý svoj obed.

„Pán Boh zaplať, moja zlatá panenka, Pán Boh zaplať! Ale keď si, panenka, taká dobrá, musím ti tiež niečo dať. Tuto ti dám ten hrnček. Keď ho doma postavíš na stôl a povieš: Hrnčeku, var! navarí ti toľko kaše, koľko budeš chcieť. A keď budeš myslieť, že už máš kaše dosť, povedz: Hrnčeku, dosť! a hneď prestane variť. Len nezabudni, čo máš povedať.“ Hrnček jej podala a zrazu zmizla, dievča ani nevedelo kam.

Keď prišla domov, rozpráva matke, čo sa jej v lese prihodilo, a hneď postavila hrnček na stôl a povedala: „Hrnčeku, var!“ Chcela vedieť, či ju tá žobráčka neoklamala. Ale v hrnčeku sa hneď začala odo dna kaša variť, a stále jej bolo viac a viac, a kým by ste napočítali do desiatich, bol hrnček plný. „Hrnčeku, dosť!“ a hrnček prestal variť.

Hneď si obe sadli a s chuťou jedli; kaša bola ako mandľa. Keď sa najedli, vzala dcéra do košíčka niekoľko vajec a niesla ich do mesta. Ale musela tam s nimi dlho na trhu sedieť, dávali jej za ne málo, až kým ich neskoro večer predala.

Stará matka sama doma

Matka doma sa jej nemohla dočkať, už sa jej chcelo jesť, a mala zase chuť na kašu. Vzala teda hrnček, postavila ho na stôl a sama povedala: „Hrnčeku, var!“ Tu sa v hrnčeku začala hneď kaša variť, a sotva sa matka otočila, bol už plný.

„Musím si tiež pre misku a pre lyžicu zájsť,“ vraví si matka a ide po to do komory. Ale keď sa vrátila, zostala od ľaku ako omráčená: kaša sa valila plným hrdlom z hrnčeka na stôl, zo stola na lavicu a z lavice na zem. Ona od úľaku zabudla, čo má povedať, aby hrnček prestal variť. Pristúpila a prikryla hrnček misou; myslela, že tým kašu zastaví. Ale misa spadla na zem a rozbila sa, a kaša sa valila neustále dolu ako povodeň. Už jej bolo v izbe toľko, že matka odtiaľ musela utiecť do predsiene; tu lomila rukami a nariekala: „Ach, tá nešťastná dievka, čo to priniesla; ja som si hneď pomyslela, že to nebude nič dobré!“

Za chvíľku už tiekla kaša z izbičky cez prah do predsiene; čím jej bolo viac, tým jej viac pribúdalo. Matka už nevedela, kam sa vrtnúť, a vyliezla v tej úzkosti na povalu a stále nariekala, čo to tá nešťastná dievka domov priniesla. Zatiaľ bolo kaše stále viac a viac, a netrvalo dlho, valila sa už ako mračná dverami aj oknom na náves, na cestu, a kto vie, aký by to bolo vzalo koniec, keby sa bola práve našťastie dcéra nevrátila a nezakričala: „Hrnčeku, dosť!“

Ale na návsi bol už taký kopec kaše, že sedliaci, keď tadiaľ večer išli z poľa domov, nijako nemohli prejsť a museli sa cez tú kašu na druhú stranu prehrýzť.