Jež, krt a líščí súd

Raz išiel jež po lúke. Cestou uvidel, ako sa pred ním začína dvíhať kopček hliny. Bol to čerstvý krtinec. Išiel bližšie a započul zvláštnu bručavú reč:
„Ryjem, ryjem čiernu hlinu,
ryjem, ryjem čiernu zem,
ponravy a červy hryziem,
čo mi zbude, vyhrabem.“ Bol to krt. Ježovi sa páčilo, ako vie krt rýchlo hrabať. Zavolal naňho:
„Krte, krtíku! Vylez na chvíľu von!“
Krt prestal hrabať a ozval sa z podzemia:
„Rebarbora červami prelezená, kto ma tu ruší v hrabaní ponráv?“
„Ja, jež. Chcel by som sa s Tebou o niečom porozprávať.“
Krt teda vystrčil z krtinca rypáčik a čakal, čo mu jež povie. Jež začal:
„Vieš, krte, páči sa mi, ako vieš pekne a rýchlo hrabať. Ja by som to nedokázal ani za svet. Nechceš si so mnou urobiť políčko?“
„Hrom do toho, ja a pole?“ odpovedal krt. „Veď ja viem len hrabať.“
„To práve potrebujeme. Ty budeš orať, ja budem vláčiť a siať. Zasejeme si pšenicu, bude jej pre oboch dosť,“ presviedčal jež.
„No dobre, máš pravdu. A ako sa podelíme?“ pýtal sa ešte krt.
„Len sa neboj, krtík, však sa nejako podelíme,“ uistil ho jež.
Dohodli sa, vymerali pole a krt sa dal prvý do práce. Hlina len lietala, ako políčko oral. Aj jeho bručanie bolo počuť:
„Ryjem, ryjem čiernu hlinu,
ryjem, ryjem čiernu zem,
ponravy a červy hryziem,
čo mi zbude, vyhrabem.“ Čoskoro, čoskoro zoral krt políčko. Potom prišiel jež a hneď oranisko vláčil. Bodliny mu pri tom praskali, jež však na nič nedbal. Potom zasial pšenicu a celé pole znova vláčil.
Teraz im už nezostávalo nič iné, ako chodiť sa pozerať, kedy sa pole zazelená. A naozaj, po prvom dažďíku sa ukázali zelené lístky. Siatina rástla a rástla, slniečko s dažďom ju vyťahovali do výšky. Potom sa ukázali klasy, začalo sa nalievať zrno. Obilie žltlo a dozrievalo. Už videli, že ich práca bude na niečo dobrá.
V neďalekom lese žila líška chytráčka a tá im úrodu závidela. Robiť na poli sa jej však nechcelo. Slídila len okolo poľa a pozerala sa, ako jež kosí obilie, viaže ho do snopov a snopy stavia do panákov. Keď zrno v panákoch preschlo, išiel jež mlátiť. Zo zrna potom vyfúkal plevy a slamu usporiadal do stohu. Líška však nevidela prácu, videla iba hromadu zozbieranej pšenice, teraz už vymlátenej a vyfúkanej, len z nej v mlyne namlieť najjemnejšiu múku. Mmmmm, to by boli koláčiky! Len sa pri tej predstave oblizovala a oči jej svietili. Schovala sa za stoh a čakala.
Jež a krt sa posadili pri hromade zrna a začali sa deliť. Bolo to nerovné delenie. Jež vidí, kým krt je slepý. A tak si jež sypal vždy plnú mierku, krtovi polovičnú. A stále rovnako: sebe plnú, krtovi polovicu. Krt počúva, počúva ..... na jeho hromádku to šuští vždy oveľa menej. Nechcel sa dať oklamať, a tak sa ozval:
„Rebarbora červami prelezená, ako to, že ma okrádaš? Sebe vždy dáš celú, a mne iba pol mierky zrna!“
„Ja som sa viac narobil, krte. Vláčil som, kosil, bodliny som si polámal,“ bránil sa jež.
Krt sa nechcel dať:
„Keby som ja nebol pole zoral, bola by tu tráva, a nie zrno!“
„A keby som ja nekosil a nemlátil a zrno nečistil …,“ prel sa jež. Ani však nestihol dopovedať.
Toto bola totiž pravá chvíľa pre prefíkanú líšku. Keď sa dvaja bijú, býva z toho najväčší osoh pre tretieho. A líška vždy vybehne, keď ju najmenej čakáš. Prilichotila sa hneď ku krtovi a ježovi, že ich vraj spravodlivo rozsúdi.
Jež s krtom boli takí rozhádaní, že úplne zabudli na líščiu vychytralosť. Veď je predsa známe, že s líškou sú vždy zlé rady! Rýchlo obaja všetko líške vysvetľovali a hovorili o svojich zásluhách. Líška počúvala, ako by vôbec nič nevidela ani nepočula. Len jedného proti druhému popichovala, div sa jež s krtom nepustili do bitky. Po chvíli hádania vraví líška:
„Vidím, že ste obaja pracovali, ako ste mohli. Preto chcem teraz vyniesť spravodlivý rozsudok. Ale pozor: ako to rozsúdim, tak to bude bezpodmienečne platiť. Súhlasíte?“
„Súhlasíme,“ volali jež i krt. Každému sa zdalo, že bude líška priať jemu a že odsúdi toho druhého. Líška však mala svoj súd dobre premyslený.
„Ty, jež, ty si si pri práci polámal bodliny a nemôžeš teraz od bolesti spať. Dostaneš teda všetku slamu zo stohu, aby sa Ti mäkko ležalo. A ty, krt, Ty si oral a pri tom si zožral mnoho ponráv a červov. Svoju odmenu si si teda vlastne už vzal. Aby si však mal tiež niečo z úrody, dám Ti malú mierku zrna. Tu máš svoju pšenicu.“
Líška odpočítala niekoľko zrniečok a dala ich krtovi. Všetko ostatné zrno zhrabla do vreca a vyhlásila prísnym hlasom:
„Ten zvyšok pšenice bude pre sudkyňu ako odmena za námahu pri súdnom konaní. Súd je skončený!“
A kým sa jež a krt stihli spamätať, schmatla líška vrece so zrnom a tá bola preč!
Krt s ježom až teraz pochopili, akú sudkyňu si vybrali. Začali sa hádať, kto to zavinil, a rozišli sa nakoniec v zlom. Jež si asi niekde lieči polámané bodliny a krt zrejme zase loví červy a ponravy a bručí si pri tom:

„Ryjem, ryjem čiernu hlinu,
ryjem, ryjem čiernu zem,
ponravy a červy hryziem,
čo mi zbude, vyhrabem.“

No veru, keď sa dvaja spolu hádajú a bijú, má z toho osoh tretí.