Monoauga

Pršalo. Veľké kvapky dažďa dopadali na zem ako kamene a nemilosrdne so sebou brali každého, kto sa im postavil do cesty. K nebu stúpala biela para. Monoauga bola motýlia tanečnica. V slnečných dňoch jej krídla hrali všetkými farbami a keď sa točila okolo divozelu, pestrofarebné volániky jej viali do strán ako tisíc malých vrtuliek. Tento deň však netancovala. Išla ako vo sne pod mokrými listami a opatrne našľapovala do vlhkej hliny. Takáto vlhkosť robí motýľom veľmi zle, a preto sa pred ňou musia dobre chrániť. Monoauga sa schúlila pod list mochny husacej a začala spomínať na to, ako bola ešte malá húsenica s farebnými očkami a ako sa krútila na listoch timotejky a hrýzla a hrýzla. Potom sa zakuklila. Jééé! To bola paráda! Teplúčko a suchúčko všade naokolo. A zrazu? Svetlo! Svetlo! Svetlo! „Vstávame!“ volalo to naokolo. „Už je čas žiť!“ volalo to stále dokola. Inak sa nedá, musím vstať. Hladím si krídla, aby boli farby pekne živé; načechrávam si aj volániky, aby pri všetkých mojich piruetách, obratoch, otočkách a špirálach pekne viali na všetky strany, a vyletávam do sveta.
Je krásne slniečkové počasie. Chrobáčiky sa hrajú v tráve a ja letím tancovať nad kvety púpav a sedmokrások. Všetci sa pozerajú, mávajú, tlieskajú. Majú radosť, keď sa mi podarí obzvlášť odvážna vlnka alebo vzdušný skok. Raz sa na mňa prilietal pozrieť aj trblietavý Drahokámek. Vo slnečnom svite vyzeral ako obrovská lietajúca kvapka rosy. Vyletávala z neho farebná dúha a za večerného šera fialovo svetielkoval. Veľmi som sa mu páčila ..... a on mne tiež ..... Keď sme k sebe priletely celkom blízučko, odrážala som sa v ňom ako v zrkadle. Moje farby boli v tej chvíli vždy sýtejšie a žiarivejšie, aj keď už bola noc. Tykadlá sa nám preplietali, krídla šuchotali v tichej tme a my sme spolu lietavali vysoko, vysoko ..... Až do dňa, keď prišiel prudký lejak. Všetci sa bežali rýchlo schovať pod listy a kamene. Potkýnala som sa medzi stonkami trávy, aby som našla suché miesto, keď tu zrazu počujem akési slabé syčanie. Obzerám sa za tým zvukom a vo výške nado mnou vidím Drahokámka. Uteká pred dažďom, preto letí prudko dole. „Tu, tu som!“ volám a roztváram doširoka krídla, aby ma lepšie videl. Strmhlav sa približuje. Letí priamo na mňa a ..... Bola to dažďová kvapka. Dopadla ťažko ako kameň. Malátne našľapujem do vlhkej hliny a sadám si pod list mochny husacej .....
„Drahokámku?“
„Áno?“
„Kam to letíme?“
„K slniečku, kde už budeme stále spolu a kde je teplo a sucho a žiadny dážď.“
„To je zvláštne ..... nemávame krídlami a predsa sa pohybujeme ..... Prečo tam letíme?“
„Pretože musíme. Je to ako s riekou. Aj ona musí niekam tiecť. Potom sa vyparí, ale vznikne znova, niekde inde. Tak aj my. Z lúky letíme k slniečku a o čas sa zase vrátime späť, na inú lúku. Je to stále dokola. Tak poď. ..... Vidíš to svetlo ..... ?“
Medzitým z lúky stúpala biela para. To sa stane vždy, keď motýle opúšťajú zem a letia k slniečku za teplom a suchom.