Ako som sa strašlivo bál

Tak, zase sme boli na našom obľúbenom Jívovskom mieste a tešili sa na báječne strávený čas. Vrhli sme sa do práce ako diví. Cez dopoludnie sme sa vybalili, postavili stany, po obede sme zriadili ohnisko, voňavú búdku latrínu, vztýčili totem, hurá na drevo a do večera stihli všetko, čo bolo treba. Bol to taký prvotriedny deň, až mi to bolo divné. V takej chvíli má totiž tendenciu odniekiaľ sa vynoriť pohroma alebo katastrofa a skočiť na vás. Sotva sme zasadli k večeri, vidíme, ako to k nám štrádža strýko. „Mm, chlapci,“ vraví: „dnes v noci strážite vy.“ Prásk, a bolo to tu! Len sme sa na seba pozreli a nasucho prehltli „Čo? V noci a strážiť? Prečo? A načo? A kedy budeme spať? Po takej drine celú noc hore?!? Veď široko-ďaleko ani myš, kto by tu aj čo kradol?“ vymýšľali sme nápadité teórie, ako sa vyhnúť nemilej povinnosti. Strýko však bol nekompromisný. Ostatní táborníci sa od ohňa postupne vytrácali, až sme tam zostali úplne sami. „Ešte chvíľku počkáme,“ prehovoril som: „až bude istota, že všetci vrátane strýka už spia, a potom… … potom si sem pritiahneme spacáky a zachrápeme si tiež! Dobrý nápad, pochvaľovali si chlapci, ako sme na to vyzreli. Teraz si predstavte tú tmu, obrovskú únavu, oči sa vám zatvárajú, zív... „Haf!“ Všetci sme sebou mykli. Čo, čo to bolo? P-p-pes? Tu v lese? „Haf!“ To bolo blízko! Veľmi blízko! Ak je v lese pes, tak to je určite zdivený pes! A asi má besnotu alebo čo ja viem! Ale šelmy sa predsa boja ohňa, nie? „Haf!“ Pozrel som sa do plameňov… zrazu sa zdali nejaké malé. Oheň svietil len kúsok do tmy. Taký oheň by besnému psovi asi nezastavil, zatrnulo mi. „Haf!“ Toto znelo trochu inak… A čo ak je to celá svorka zdivených psov? Alebo vlkov! Veď v Beskydách sú predsa tiež! Musíme urobiť väčší oheň! Michala napadlo očividne to isté, len to vyjadril diplomatickejšie: „Ehm, čo keby sme urobili väčší oheň, nech svieti aj na ten svah?“ opýtal sa trasúcim hlasom, ale ja s Tomášom sme ani nečakali, kým otázku dopovie, a už sme hádzali do ohňa konáre jeden za druhým. „Haf!“ Zo stráne sa zosypalo do potoka niekoľko kameňov. „Haf!“ Svorne sme zovreli palice, vreckové nože, sekerku, kamene a všetky ďalšie improvizované zbrane, ktoré sa v okolí vyskytovali, a Tomáš poslal do tmy lúč z baterky. Nič. Svah pustý. „Haf!“ ozvalo sa tentoraz z lesíka za chatou! Pomóóc, vlci prešli potok, teraz idú po nás!“ Hrôzou som si ani neuvedomil, že mi nejako čudne dymí z topánok. Oheň, vydatne prikŕmený konármi, mohutnel a hučal a plamene vyskakovali do výšky troch metrov, až sme museli ustúpiť. „Haf!“ „Chlapci, máme šťastie, pri takom ohni by si na nás netrúfol ani ľudožravý tiger,“ prehovoril som múdro v snahe povzbudiť morálku družstva. Jéé, cccco som to vyslovil? Ľudožravý tiger? Začal som sa báť ešte viac než predtým! „Haf!“ Znovu sme blysli baterkou v smere zvuku. Zase len pustý breh potoka… „Mm, kamaráti, máme problém,“ prehovoril stiesnene Michal a ukázal na prázdne miesto na zemi. Pozeral som sprava zľava a nevidel nič. Potom mi to došlo. Ani halúzka! Miesto, na ktorom ešte pred chvíľou stála kopa dreva, bolo prázdne… Otočil som sa späť k ohnisku. Plamene sa asi unavili, a tak sa zmenšovali, zmenšovali a boli menšie a ešte menšie. „Haf!“ Bolo mi jasné, ako tento večer skončím. Zožratý v hlbokom jívovskom lese. A ja som si robil také skvelé plány do života… Z odstrašujúcej hranice zostal už len obyčajný malý ohníček. „Haf!“ zaštekalo niečo celkom blízko. Okamžite som tým smerom poslal lúče z baterky. V tme svietili dve ukrutné zelené oči a mrkli. Hrôzou som skamenel. V tej chvíli sa rozsvietila aj Tomášova a Michalova baterka a spojené sily troch svietidiel zvýraznili kontúru krvilačnej šelmy, ktorá na nás striehla. V svetle baterák stál – ohromený srnec a vyľakane žmurkal do nečakaného svetla. Tentoraz z neho len nesmelo vypadlo „Ňaf?“ Ak si myslíte, že som sa kvôli tomu prestal báť potme, tak to sa veľmi mýlite. Neprestal. Ale poučil som sa, že porekadlo, že strach má veľké oči, je pravdivé, a že predtým, než vyslovím nejaké tvrdenie, napríklad: „svorka zdivených psov a iné“, by som sa mal zamyslieť a overiť si, či to, čo hovorím, je pravda