Všetky zlaťáky za krajec chleba

Za horami, za dolami,
kde je mach a suchá tráva,
žil, bol jeden starý pán,
čo zlatákov mal plný džbán.
Nič ho viac nezaujímalo,
než čo sa v minciach ligotalo.

Jedného slnečného dňa si všetci obyvatelia malého mestečka užívali slnečný svit. Aj starý, vychudnutý pán si užíval oslnivú žiaru. Nie však žiaru zo slnka, ale z blyštiacich sa zlatákov. Sedel v tmavej komore a prehrabával sa v drobných minciach a každý dotyk zlaťáka mu rozlieval blaho po duši. Staral sa oňho jedna dobrá pani, len ona totiž zniesla jeho viac než mizerný plat. Ten starý pán vlastnil v meste hneď niekoľko domov. Tie domy prenajímal a vďaka tomu sa jeho zlaťáčiky množili.

Deň po dni však spal čoraz horšie a na obchodné cesty sa vydával čoraz menej. Mal totiž chorobný strach opustiť svoje zlaťáčiky. Komoru mal zamknutú na sedem kľúčov, ktoré nosil neustále pri sebe. Minimálne trikrát ho v noci budila nočná mora, že jeho komôrka je prázdna. To potom letel celý spotený s rinčiacimi kľúčmi vo vrecku svoje penízky skontrolovať. Nakoniec usúdil, že úplne najlepšie bude v komôrke prespávať. Odvtedy namiesto do mäkučkej postele líhal na hromadu tvrdých mincí a spalo sa mu blažene.

Jedného dňa pri obede k nemu prišla tá dobrá pani a vraví, že kedy jej račí vyplatiť jej výplatu. „Už odo mňa zase chcete peniaze,“ zazeral na ňu zlostne. „Veď som vás vyplatil minulý mesiac,“ vraví. Potom jej do nastavenej dlane vysypal hrsť múky. Že vraj s múkou urobí viac ako s peniazmi, že mince by jej akurát zaťažovali vrecko a že to s ňou myslí naozaj dobre. To si však slúžka nenechala páčiť a tresla mu dverami pred nosom. A tak zostal starý pán sám so svojimi zlaťákmi. Hlad zaháňal prepočítavaním mincí a smäd zas ich leštením. Raz sa rozhodol, že si pôjde do obchodíka kúpiť chlieb. Keď však mal predavačovi zaplatiť a vzdať sa tak svojho vylešteného zlaťáka, pustil chlieb na zem a utekal z obchodíka von. V komôrke dal zlaťák k ostatným minciam a zhlboka oddychoval. „Nikomu vás nedám, nikomu,“ opakoval.

Uplynulo niekoľko dní a dlhých týždňov. Starý pán bol slabý ako mucha. Taký slabý, že aj zdvihnutie zlaťáka ho vyčerpalo. Zrazu ho blyštiace sa mince už toľko nezaujímali. Zo škáročky v komôrke sa k nemu doniesla vôňa upečeného chleba. Ako rád by sa do krajca zahryzol! „Otravné zlaťáky!“ pomyslel si a vrhol na ne zlostný pohľad. „Studia a ťažia,“ pokračoval. „Mohol by som ich všetky vziať a vymeniť za krajček voňavého chleba,“ uvažoval. Lenže na to bol príliš slabý. Už, už si myslel, že v komôrke zahynie od smädu a hladu, keď sa vtom dvere komôrky otvorili a stála tam slúžka. Na podnose niesla vodu a krajec chleba. Aj napriek všetkej krivde, ktorej sa na nej dopustil, mala oňho starosť a šla sa naňho pozrieť. Keby nebolo jej dobroty, všetko by iste dopadlo zle.

Za horami, za dolami,
kde je mach a suchá tráva,
žil, bol jeden starý pán,
čo vody mal plný džbán.
Už ho nikdy viac nezaujímalo,
čo sa v minciach ligotalo.