Čert a Káča

V jednej dedine býval Káča. Bola slobodná, a to už mala takmer štyridsať, ale nikto ju stále nechcel. V dedine bola každú nedeľu muzika. Káča tam chodila vždy a dúfala, že ju niekto vyzve do tanca, ale nikto to neurobil. Prečo? Káča bola protivná a každý sa jej radšej vyhýbal.

Prišla ďalšia nedeľa a Káča šla znova na zábavu. Ako vždy si sadla ku kachliam a sledovala, kto s kým tancuje. Dúfala, že aj po ňu už konečne niekto príde.

Zrazu sa v sále objavil poľovník, ktorého nikto nepoznal. Objednal si pitie a zamieril si to priamo ku Káči. „Napi sa, krásna dievka,“ oslovil ju a podal jej krčah. Káča bola polichotená, že si ju konečne niekto všimol. Napila sa. Potom ju tajomný poľovník vyzval do tanca. Konečne bola aj Káča v kruhu. Bola šťastná! Celú noc s poľovníkom pretancovala. Ten ju potom išiel odprevadiť domov.

„Kto vlastne si, tajomný cudzinec?“ spýtala sa ho zvedavo cestou domov Káča. „Ja som čert a bývam v pekle,“ prezradil sa prezlečený poľovník. „Ak chceš, ukážem ti svoj domov.“ Káča bola rada, že oňu niekto javí záujem, a s takým jedincom by išla aj do pekla. Preto súhlasila, sadla si čertovi na chrbát a v tom okamihu sa ocitli v pekle.

„Tak sme tu, Káčo, teraz zo mňa zlez,“ povedal jej čert v pekle. Ale kdeže Káča! Tá bola rada, že ju niekto chcel, a rozhodla sa držať sa čerta ako kliešť.

Čert bol zúfalý, nevedel, ako sa Káče zbaviť. Navyše ho Lucifer poslal späť na zem. „Vráť sa späť, až keď nebudeš mať túto ženštinu na chrbte,“ prikázal mu, a tak chudák čert musel späť na zem. Chodil po zemi a nevedel, ako sa Káče zbaviť.

Raz pri svojej ceste stretol pastierika oviec, a pretože už bol naozaj veľmi zúfalý, hneď sa mu posťažoval.

„Pokúsim sa ti pomôcť,“ ponúkol sa pastierik, „len mi tu na chvíľku postrež ovce.“ „Poď a chyť sa ma,“ oslovil pastierik Káču. Tej bolo jedno, koho bude mať, hlavne keď sa bude môcť niekoho držať, a tak hneď preskočila na pastierika.

Ten s ňou chvíľu chodil a rozmýšľal, ako sa jej zbaviť. Vtom ho niečo napadlo! „Zhodím Káču do rieky aj so svojím kožuchom,“ umienil si.

Pomaly sa blížil k rieke a rozopínal si gombík za gombíkom. Samozrejme nenápadne, aby Káča nezačala mať ani najmenšie podozrenie. Potom sa opatrne vyzliekol z jedného rukáva, z druhého… a hop, už bola Káča aj s kožuchom v rieke. Pastierik sa hneď otočil a utekal späť k čertovi.

Čert bol šťastný, že sa konečne zbavil Káče. „Ďakujem ti, pastierik. Zložil si zo mňa veľké bremeno. Aby si vedel, ja som čert a jedného dňa sa ti bohato odmením,“ povedal a zmizol pastierikovi pred očami. Ten z toho bol zmätený, ale nevenoval tomu väčšiu pozornosť.

V tom čase v kráľovstve, kde žil pastierik, vládol knieža, ktorý myslel len na seba. So svojimi radcami prehýril všetky peniaze na zámku a ešte navyše obieral ľudí. Ľud pod takýmto konaním samozrejme veľmi trpel a svojho panovníka aj jeho radcov nenávidel.

Jedného dňa chcel knieža, aby mu hvezdár veštil z hviezd jeho budúcnosť. Ten sa zahľadel do hviezd a povedal: „Milý knieža, vašu budúcnosť nevidím ružovo. Za svoje činy, ktorých sa dopúšťate, vám hrozí peklo.“ Panovník sa veľmi rozzúril a vyhnal hvezdára preč. Avšak v duchu o tom stále rozmýšľal a začal sa báť.

V tom čase sa čert vrátil na zem, aby vyhľadal pastierika. Potom mu povedal: „Prišiel čas, keď sa ti bohato odmením. Musím vziať kniežacích radcov do pekla, ale nie sú až takí zlí a verím, že by sa mohli napraviť. Preto, keď ich budem chcieť vziať do kráľovstva pekelného, tak prídeš, odoženieš ma a ja utečiem. Radcovia ti budú vďační. Od každého z nich vezmi za túto službu 2 vrecia zlatých. Ale pozor: Keď si prídem po samotného kniežaťa, tak sa neopováž zabrániť mi v tom. Ten jediný do pekla skutočne patrí!“

Keď nastal ten pravý čas, išiel pastierik do kráľovstva. Práve odvádzal čert jedného z kniežacích radcov. Pastierik k nemu pristúpil so slovami: „Čerte, nechaj radcu na pokoji, lebo bude zle.“ Po týchto slovách čert skutočne odišiel.

Radca, ktorý sa už videl v pekle, bol šťastím bez seba. Ďakoval pastierikovi a sľúbil mu, že mu dá, čo si spomenie. Pastierik si vypýtal dve vrecia zlata. Dostal ich. To isté sa opakovalo aj pri druhom radcovi.

Krátko predtým, než mal čert prísť po kniežaťa, knieža prišiel za pastierikom a prosil ho, aby aj jeho zachránil. Sľuboval, že sa polepší a že bude dobrý na ľudí. A skutočne ho odvtedy ľudia mali radi. Stal sa spravodlivým a poctivým. Pastierika mrzelo, že ho čert vezme do pekla teraz, keď sa skutočne polepšil. Začal rozmýšľať, ako by sa tomu dalo zabrániť.

Jedného krásneho dňa si skutočne prišiel čert po kniežaťa. V tej chvíli vystúpil pastierik a vraví: „Čerte, choď odtiaľto preč.“ Čert mu šeptom odpovedal: „Ako sa opovažuješ porušovať našu dohodu?“ Lenže pastierik sa k nemu tiež naklonil a vraví: „To vôbec nie je kvôli kniežaťu, je tu Káča a hľadá ťa, tak radšej rýchlo zmizni, než ťa objaví.“

Toho sa čert zľakol a hneď utiekol do pekla. Knieža samou radosťou urobil z pastierika svojho radcu a odvtedy sa celému kráľovstvu darí dobre.

A čert? Ten radšej nevystrčí päty z pekla. To aby náhodou niekde nestretol Káču…