Tri kráľovské deti

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna, ktorý bol už v rokoch na ženenie, ale nechcel žiadnu z ponúkaných princezien, ale želal si ženu podľa svojho srdca, a preto putoval krajinou sem a tam a dal si predviesť všetky dievčatá. Spomedzi všetkých sa mu najviac páčila jedna sedliacka dcéra, ale keď sa o ňu u jej rodičov uchádzal, jej otec mu bez okolkov povedal, že dcéru nedostane, lebo ona je ich jedinou oporou na starobu. Vtedy kráľovský syn povedal, že ak nie je iná prekážka, rád sa o nich postará a dá im toľko peňazí, aby mohli žiť v dostatku. To urobil a tým bola celá vec vybavená. Potom dievča posadil do koča a viezol ju do penzionátu pre šľachtičné, kde sa mala naučiť všetko, čo princezné potrebujú, a keď všetko vedela, znova si ju vyzdvihol a oženil sa s ňou. Ale kráľovnej matke nebola nevesta po vôli, snažila sa jej všetkými spôsobmi ublížiť a znížiť ju v očiach jej muža, čo sa jej ale dlhý čas nedarilo.
Po nejakom čase mladá kráľovná porodila krásne dievčatko práve vtedy, keď bol kráľ na love, stará kráľovná podplatila pôrodnú babu a dievčatko odniesla, synovi však povedala, že to bol taký ohavný netvor, že naň nemohol žiadny človek pozrieť bez odporu, a preto ho dala ihneď zahrabať. Úbohé dievčatko tie zlé ženy položili do košíka a hodili do potoka a ono plávalo preč a stále ďalej a ďalej, kým nepriplávalo do blízkosti jedného mlyna. Mlynárka stála pri okne, uvidela košík a zavolala svojho muža, aby ho vytiahol z vody a pozrel sa, čo v ňom je. To urobil a zo srdca sa zaradoval, keď vo vnútri našiel krásne dievčatko, a pretože sami žiadne deti nemali, povedal mlynár svojej žene:
„Aké by to asi bolo, keby sme si to dievčatko vzali za svoje?“
„Práve som na to myslela,“ odvetila žena, a tak to urobili a o dievčatko sa starali, akoby to bolo ich vlastné dieťa. Mladá kráľovná sa nad svojím nešťastím veľmi trápila a aj kráľ bol veľmi smutný, ale čoskoro sa ich smútok zmenil na veľkú radosť, keď jedného dňa zistila, že ju Boh požehnal ďalším dieťaťom. Keď to zlá svokra počula, veľmi sa nahnevala a každý deň posielala kráľa na lov. Tak sa stalo, že keď nebol opäť doma, doniesol bocian dieťatko a stará žena kráľa ľahko oklamala a oznámila mu, že žena znova porodila netvora, ktorý vyzeral ešte hrozivejšie ako ten prvý. Ale to dieťa bolo opäť dievčatko a ona s ním urobila to, čo s tým prvým, položila ho do košíka a hodila do potoka. A ono plávalo až k mlynu a tými dobrými ľuďmi bolo privítané rovnako srdečne ako sestrička. Bolesť, ktorú kráľ a kráľovná cítili, sa nedá slovami opísať. Plakali dňom i nocou, až si takmer oči vyplakali. A nemali žiadnu radosť, keď sa objavila nová nádej, že by im mohlo byť dopriate ďalšie dieťa. A to bolo aj dobre, že sa naň ani netešili, lebo tá zlá kráľovná matka bola ako už dvakrát rýchlo po ruke a krásneho chlapčeka, ktorého dievča porodilo, vymenila za netvora, ktorý práve vtedy naozaj prišiel na svet dolu v meste. Keď kráľ dieťa uvidel, strašne sa nahneval a povedal, že už viac nechce o svojej žene nič počuť ani ju vidieť. Vtedy zlá kráľovná matka triumfovala a skákala od radosti, až sa jej staré kosti triasli. Ale ten chlapec sa uberal tou istou cestou ako jeho dve sestričky, doplával k mlynu a bol prijatý rovnako radostne ako ony. Vyrastal so sestričkami a bol z neho krásny chlapec a zostal v mlyne, kým mu nebolo pätnásť rokov.
Vtedy sa stalo, že jedného dňa šla kráľovná matka okolo mlyna, a keď videla deti, prišlo jej to dosť čudné. Vystúpila zo svojho koča, vošla do mlyna a vypytovala sa mlynára, či sú to jeho deti.
„Nie,“ povedal mlynár, „Boh mi ich poslal po vode.“ A potom jej rozprával celý ten príbeh, ukázal jej aj tie košíky, ktoré vtedy z vody opatrne vylovil. Vtedy stará kráľovná zistila, že tie deti sú kráľovské, a povedala mlynárovi, že tie tri deti musí zabiť, ak nie, zomrie on sám. Mlynár slúbil, že to urobí, ale neurobil, len všetko deťom povedal a dal im svojho jediného osla, aby na ňom mohli ujsť. Tak sa deti nasledujúceho dňa s plačom rozlúčili, chlapec si sadol na osla a sestričky sa posadili do dvoch košov, ktoré mal osol priviazané po bokoch. Tak kráľovské deti vyrazili do sveta.

Keď boli už pár dní na ceste, prišli do jedného lesa, kde uvideli na ceste ležať knižku. Chlapec ju zdvihol a prečítal si prvú stranu. Vtedy sa pred ním zdvihla veľká čierna hmla a keď zmizla, stál tu nejaký duch, ktorý sa pýtal:
„Čo prikazuje môj pán a vládca?“ Spočiatku sa súrodenci nemálo zľakli, ale čoskoro sa z úľaku spamätali a chlapec povedal:
„Postav nám krásny zámok a dovnútra znes všetko, čo do takého zámku patrí.“ Vtedy sa znova zdvihla hmla a keď zmizla, stál tam prekrásny zámok s nádhernými záhradami, sluhovia sa náhlili von, aby ich pozdravili ako svojich nových pánov. Vstúpili dovnútra a tam im bolo všetko také krásne, nič krajšie si ani nemohli priať. Keď stará kráľovná počula o zámku troch súrodencov, prezliekla sa a plížila sa tam, aby si ich prezrela. Hneď deti spoznala a dala si predviesť mlynára. Ten však zotrval pri svojej lži, ale nič mu to nepomohlo, nakoniec sa musel priznať a od toho okamihu nemala kráľovná matka žiadneho pokoja. Myslela dňom i nocou na úkladnú lesť, ktorou by tie deti mohla priviesť do nešťastia, lebo sa bála, že by jej zrada na synovi mohla po ten čas, po ktorý budú nažive, vyjsť na svetlo Božie. Jedného dňa si natiahla šaty žobráčky a vydala sa na zámok. Keď jej súrodenci dali bohatú almužnu, povedala, že majú síce všetko, čo si len človek môže priať, ale ešte im chýba jediné a je naozaj veľká škoda, že to nemajú. A oni sa pýtali, čo by to malo byť? Vtedy stará žena povedala:
„Halúzka zo stromu so zlatým ovocím. Keď ju vo vašej záhrade zasadíte, vyrastie z nej rýchlo strom a bude rovnako niesť zlaté ovocie.“
Vtedy sa súrodenci uradili, že by tú halúzku mohli získať, a tak bolo rozhodnuté, že sa mládenec vydá do sveta, aby ju priniesol.
Dlho predlho putoval z krajiny do krajiny, kým neprišiel k záhrade, v ktorej rástol zlatý strom. Vtedy k nemu prišiel nejaký starček a opýtal sa, čo si praje.
„Chcem len jednu halúzku zo stromu so zlatým ovocím,“ odvetil.
„Radím ti, aby si to nerobil,“ povedal mužíček, „lebo je to veľmi nebezpečné. Budú sa na teba vrhať a pokúšať ťa rozmanité prízraky, ak sa len raz obzrieš, premeníš sa na soľný stĺp.“
„To neurobím, dám si predsa pozor,“ povedal mládenec a vošiel do záhrady.
Šiel rovno k stromu so zlatým ovocím a odlomil jednu halúzku. Bol takmer von zo záhrady, keď za ním niekto zavolal a chytil ho za kabát. Obzrel sa, kto by to tak mohol byť, ale v tom okamihu z neho bol soľný stĺp.
Keď bol chlapec už nejaký čas preč, prišla opäť kráľovná matka v podobe žobráčky a dievčatám povedala:
„Tomu krásnemu zámku nechýba nič okrem hovoriaceho vtáka a je to naozaj škoda, že ho nemáte.“
„A kdeže by sme ho našli?“ opýtali sa sestry.
„V záhrade, kde rastie strom so zlatým ovocím,“ povedala stará žena. Vtedy povedala tá staršia sestra:
„Ja toho vtáka prinesiem a hneď sa aj pozriem, kde je náš brat.“ Vydala sa na cestu a prišla takisto k tej záhrade. Vtedy sa objavil ten sivý mužíček a pýtal sa jej, čo si praje.
„Chcem si odtiaľto odniesť hovoriaceho vtáka,“ odvetila, „a aj sa pozrieť, čo robí môj brat.“
„Nepokúšaj sa o to,“ povedal mužíček, „a zostaň radšej tu vonku, je to veľmi nebezpečné, lebo ak sa na spiatočnej ceste len jediný raz obzrieš, bude z teba ako z tvojho brata soľný stĺp.“
„Ja si na seba dám pozor,“ povedalo dievča a vošlo do záhrady. Tam odlomilo halúzku zo zlatého stromu a vzalo hovoriaceho vtáka, ktorý visel vedľa v klietke. Ale keď bola takmer pri bráničke, niekto na ňu zavolal, celkom akoby to bol jej brat, a ona na niečo zabudla. Obzrela sa a hneď z nej bol soľný stĺp, ktorý stál vedľa brata.
To vám bolo radosti, keď kráľovná matka zvedela, že sa brat ani sestra nevrátili. Šla k najmladšej sestre prezlečená za žobráčku, obdivovala zámok a potom povedala:
„Nechýba tu naozaj nič, len krištáľová voda, ktorá prýšti z naozaj priezračného prameňa.“
„Kde človek tú vodu nájde?“ opýtalo sa dievča a tá zlomyseľná žena jej odvetila:
„V záhrade, kde rastie strom so zlatým ovocím a býva hovoriaci vták.“ Vtedy si dievča pomyslelo, že krištáľovú vodu musí mať a aj sa môže zbaviť starostí, lebo by sa mohla dozvedieť, kde zostávajú jej brat a sestra. A vydalo sa rýchlo na cestu a po dlhom putovaní došlo k záhrade. Tam našlo mužíčka, ktorý ju zaprisahal a varoval, aby nechodila dovnútra, lebo už nevyjde von, a povedie sa jej tak, ako sa viedlo bratovi a sestre. Ale keď si stála na svojom, mužíček povedal, že sa nesmie dať zviesť a obzrieť sa. Ak však bude mať krištáľovú vodu, potom ňou musí oba tie soľné stĺpy, ktoré stoja pri východe zo záhrady, pokropiť, lebo sú to jej súrodenci.
Dievča vošlo do záhrady a našlo prameň, z ktorého prýštila voda, a ono si naplnilo dve fľaše a nedalo sa zastrašiť, keď to okolo nej kričalo, výlo a brblalo, akoby sa čerti v pekle ženili. Šlo pokojne a statočne späť a vylialo jednu fľašu vody na soľné stĺpy a tie sa v okamihu premenili na jej súrodencov; a potom spolu bežali von zo záhrady. Teraz bola radosť veľká! Kráľovské deti boli opäť spolu a k tomu mali všetko, čo si priali, halúzku zo stromu so zlatým ovocím, hovoriaceho vtáka aj krištáľovú vodu. Halúzka vyrástla počas noci na prekrásny strom, vo vetvách sedel hovoriaci vták a pri jeho nohách prýštila krištáľová voda, človek nič krajšie nevidel. Povesť o tom nádhernom zámku troch súrodencov sa niesla krajom, až konečne dospela k ušiam samotného kráľa, ktorý začul o tých troch zázrakoch, ktoré princezné priniesli z ďalekej cudziny, a bol veľmi zvedavý, takže nasadol na koňa a išiel rovno na zámok.
Súrodenci ho priateľsky uvítali a chceli ho hneď previesť zámkom, ale kráľ sa nemohol na nich vynadívať. Bolo mu s nimi tak dobre, ako už dlho nie, nemyslel inak, než že ich musí pritisnúť na srdce a pobozkať. Opýtal sa:
„Povedzte mi, odkiaľ ste a kto sú vaši rodičia?“
„My sme doma v mlyne a sme mlynárske deti,“ povedali súrodenci, ale hovoriaci vták zakričal:
„Žiadne mlynárske deti, kráľovské deti!“ a všetko kráľovi po poriadku porozprával.
Človek si vie predstaviť, ako tým boli kráľ aj súrodenci prekvapení a aká z toho vzišla radosť. Na mieste pristavili koč a išli všetci k tým poctivým mlynárskym ľuďom a pýtali sa, odkiaľ tie tri deti pochádzajú. Spočiatku nechcel mlynár s pravdou von a povedal, že sú to jeho deti, ale keď mu kráľ dal na vedomie, že už bol informovaný, vtedy mu mlynár objasnil, ako ich vylovil z vody a ako mu stará kráľovná prikázala, aby ich zabil, menoval aj deň i hodinu, kedy tie tri košíky dorazili do mlyna. S tým nebol kráľ ešte spokojný, a tak dal do mlyna predviesť tú pôrodnú babu, lebo by rád počul, že v tej hre bol niekto iný ako jeho vlastná matka. Ale aj pôrodná baba rozprávala všetko tak, ako už vypovedal hovoriaci vták, a tak kráľ už nemal žiadnu pochybnosť. Zovrel svoje deti ešte raz na srdci a odišiel preč s príkazom, že sa majú na zámku objaviť nasledujúceho dňa. Doma prikázal pripraviť veľkú hostinu, potom sa tajne ponáhľal k úbohej žene, ktorá po celý ten čas žila opustená v malej chalúpke na najvzdialenejšom konci kráľovskej záhrady. V slzách ju prosil o odpustenie za všetko to bezprávie, ktorého sa na nej dopustil, a rozprával jej celý príbeh. Bol to úplný zázrak, že tá dobrá žena od samej radosti nezomrela, keď ju z jej nešťastnej osamelosti zrazu vytrhlo také obrovské šťastie, naraz dostala späť svojho muža aj svoje deti.
Nasledujúceho dňa, keď hostia práve sedeli pri stole, kráľ sa opýtal:
„Čo myslíte, čo si zaslúžia títo traja súrodenci za to, že si na vlastnú päsť a bez môjho súhlasu vystavali taký krásny zámok?“ Vtedy hneď kráľovnú matku napadlo:
„Nech ich hodia do vriaceho oleja!“ Vtedy sa otvorili dvere a dovnútra vstúpila mladá kráľovná, na hlave mala kráľovskú korunu a za ruku viedla svoje krásne deti. Kráľ ich pobozkal a rozprával hosťom, ako sa to všetko stalo. Potom povedal:
„Tú smrť, ktorú pre ne zamýšľala, nech zakúsi tá, ktorá sa ku mne zachovala zradne a s mojimi blízkymi konala tak zle!“
Vtedy vyskočili vojaci a zlú kráľovnú schmatli, ale mladá kráľovná a deti prosili kráľa tak dlho, kým jej daroval život a dal ju len uvrhnúť do žalára, kde mala sedieť až do smrti.
Všetci od tých čias žili v radosti, pokoji a šťastí a celá kráľovská rodina bola jedno srdce a jedna duša.