Anjelik

Nad čerešňovým sadom zašumel mohutný vtáčí húf.

„Škorce!“ vykríkol Daniel varovne.

„Všetko nám zožerú,“ zabedákal Daniel.

„Vymysli niečo!“ povedala Veronika a otočila sa k Maxovi.

„Čo chceš vymýšľať?“ ozval sa Kroupa. „Poviem otcovi a ten ich postrieľa z brokovnice.“

„Nechcem žiadne násilie,“ vyhlásila Veronika.

„Škodná sa musí hubiť, inak napácha nepredstaviteľné straty,“ trval na svojom Kroupa.

„Postavíme strašiaka,“ navrhol Maxmilián.

„Strašiakov sa škorce už dávno nebojá,“ odpovedal Daniel.

„Azda by sa báli dravých vtákov,“ usúdil Maxmilián a pozrel na Veroniku. „Vy máte husaciu farmu!“

„Naše husi nie sú dravé,“ upozornila Maxa zmätená Veronika.

„Nepotrebujem husi, potrebujem ich brká!“ povedal Max.

„Načo?“ spýtal sa Daniel.

„Vyrobíme dravčie napodobeniny. Škorce sa ich budú báť,“ navrhol Max.

„Ideme! Rýchlo!“ povedala Veronika a vykročila smerom k rybníčku za Loučejou, kde jej otec choval hydinu.

Max s Danielom a Veronikou pozbierali na farme husacie perá. V Maxovej kôlni ich zbehlo napichali do kúskov penového polystyrénu. Plašidlá pripomínali dravé vtáky len mohutnými zobákmi.

Max ich zavesil na špagátiky na bidlá, ktoré vysunul nad koruny čerešní. Belostné operené kúsky polystyrénu sa vo vetre prudko kolísali. Škorčí húf rozpačito zakrúžil nad sadom. Po dvoch prieskumných zákrutách sa vtáky vydali nad druhý koniec dediny.

„Ušetrili sme na brokoch,“ povedala Veronika Kroupovi.

„Ale nezabavili sme sa,“ ohradil sa Kroupa.

Max si ho nevšímal. „Zohnala by si mi veľa peria?“ spýtal sa Veroniky prosebne.

„Načo?“

„Na pokusy,“ povedal Max. V prstoch ohýbal a rôzne krútil husacie brko.

„Aké pokusy?“ vyzvedal Daniel.

„Aeronautické...,“ povedal Max nesmelo. „Vtáčie perie je úžasný materiál. Pružné, pevné a ľahké.“

„Prinesiem ti ho, koľko len budeš chcieť! Zachránil si čerešne aj škorce,“ sľúbila Veronika.

Každé nasledujúce prázdninové dopoludnie doniesla Veronika Maxovi zväzok husacích brkových pier, niekedy aj dva. Nikomu neprezradila, do čoho sa Max vo svojej búde pustil. Maxmilián z kôlne ani nevychádzal. Bolo zrejmé, že sa zahĺbil do práce a nestará sa o nič iné.

Daniel vydržal muky zvedavosti týždeň. Potom zaklopal na dvere kôlne.

Max sedel pri svojom pracovnom stole a skláňal sa nad obrovským krídlom zlepeným z husacích pier.

„Vyrábaš kondora?“ spýtal sa vyjavene Daniel.

„Nie!“ zabručal Max.

„Alebo anjela...?“ pokúsil sa hádať Daniel. Nič väčšie si vo vzduchu predstaviť nevedel.

„Prihrieva sa,“ ušklbol sa Max potutelne.

„Škorce sa boja anjelov?“

„Na škorce kašlem,“ povedal Max hrubo.

„Tak prečo sa trápiš s tými perutami?“

„Nechcem, aby sa vzduchom preháňali len vtáky,“ odpovedal Maxmilián.

„Ty si sa zbláznil!“ vyľakane vykríkol Daniel. „Človek nikdy nemôže lietať. Rozbiješ si papuľu!“

„Dám si pozor,“ odsekol Max.

„Si blázon!“ vykríkol Daniel. Otočil sa a buchol za sebou dverami od kôlne. S krídlami z husacích brkových pier nechcel mať nič spoločné.

Max pracoval usilovne ďalších štrnásť dní. Až potom mohol perute vyskúšať na voľnom priestranstve. Vyniesol obe krídla na záhradu. Okamžite vzbudil nebývalý záujem. Pribehli Daniel, Vejsada a Kroupa. Za chvíľu prišla aj Veronika s mladším bratom a Kateřinou.

„Sú nádherné,“ nadšene vykríkla Veronika a zľahka hladila Maxove perute. „Požičiaš mi ich tiež?“

„Najprv ich musím dôkladne vyskúšať,“ povedal Max.

„Krídla z peria sú nezmysel,“ varoval ho Kroupa.

„Načo je tu tá váha?“ povedala prekvapene Kateřina. Na betónovej dlaždici v tráve mal Max položenú obyčajnú osobnú váhu.

„Najprv musím zistiť, aký vztlak som schopný pomocou krídel vyvinúť,“ povedal Max a namieril si to k váhe. Vyzeral ako dosť nemotorný tučniak, pretože jeho krídla na rozdiel od vtáčích nešlo zložiť. Max sa postavil na váhu a nesmelo začal mávať krídlami.

Kroupa sa vrhol k váhe a dychtivo hľadel na čísla, ktoré sa objavovali na ukazovateli hmotnosti.

Maxmilián pridal na sile a rýchlosti.

„Pchááá,“ radoval sa zlomyseľne Kroupa. „Viac než desať kíl z tých svojich krídel nevytiahneš!“

„Desať kíl je dobrý výsledok,“ povedal Max.

„Vážiš najmenej päťdesiatpäť kíl. Nikdy sa od zeme neodlepíš,“ škodoradostne vyhlásil Vejsada.

„Nechajte Maxa na pokoji!“ pustila sa do posmeškárov Veronika. „Radšej by ste poradili, ako sa dostať do vzduchu!“

„Som si vedomý toho, že človek nie je vybavený na let dostatočnou silou svalov a má príliš ťažké telo. Môže však kombinovať aerodynamické a aerostatické princípy letu!“ vyhlásil Max

„Aké princípy?“ spýtal sa Kroupa.

„Chýbajúci výkon svalov nahradím nosnou silou malého balóna,“ povedal Max.

„Balóna?“ zopakoval Kroupa.

„Áno,“ povedal Maxmilián. „Len balónik s priemerom štyroch metrov naplnený héliom má nosnú silu asi 33 kilogramov. Potom stačí len mávnuť a človek sa vznesie k oblakom.“

„Kde zoženieš hélium?“ spýtal sa Vejsada.

„Použijem vodík,“ povedal Max. „Ten je ľahší a unesie väčšiu záťaž.“

„Aj tak nikam nedoletíš,“ povedal mrzuto Vejsada.

„Prízemný škarohlíd!“ vyprskla na Vejsadu Veronika. „Ľudia musia konečne odhaliť tajomstvo vtáčieho letu. Stíhačky sú na nič.“

Maxmilián sa prívetivo pozrel na Veroniku. Nečakal, že pre svoje vzduchoplavecké zámery získa takého rozhodného spojenca.

„Náš Michael ti pomôže tiež,“ povedala Veronika a veliteľsky upriamila zrak na svojho deväťročného brata.

„Prvé skúšky musíme robiť za úplného bezvetria. Teraz v lete panujú najvhodnejšie podmienky okolo piatej hodiny ráno,“ povedal Max.

Povetrie pred východom slnka bolo úplne pokojné. Max vyniesol z kôlne krídla. Potom sa s pomocou Veroniky navliekol do postroja, ku ktorému pripútali tri balóny naplnené nosným plynom.

„Prečo sú tri?“ spýtal sa Michael.

„Keby jeden praskol, zvyšné dva zabránia voľnému pádu na zem,“ vysvetlil Max.

Max uchopil krídla a podišiel na okraj lúky, ktorá sa pozvoľna zvažovala k potoku.

Veronika od napätia zvierala obe päste.

Maxmilián roztiahol krídla a rozbehol sa dolu. Pokúsil sa mávnuť perutami a nadskočiť. Preletel len asi tri metre.

„Skús to znova,“ povzbudzovala ho Veronika.

Max márne pobehoval po lúke pol hodiny. Potom mu došli sily.

„Varovali sme ťa,“ povedal Vejsada. „Človek nikdy vlastnou silou lietať nemôže.“

„Môže!!“ zajakavo vykríkol Max. „Len som zle vypočítal nosnú silu nadľahčovacích balónov.“

Vejsada zostal prekvapene stáť. Tak rozzúreného Maxa azda ešte nikdy nevidel.

„Poletíš ty,“ povedal Maxmilián Michaelovi.

„Ja?“

„Si podstatne ľahší.“

„Ja lietať neviem,“ zapochyboval Michael.

„Naučíš sa,“ povedal Max a pohľadom naznačil Veronike, aby mu pomohla zložiť krídla.

„Ako pristanem?“ spýtal sa neisto Michael.

„Prestaneš mávať krídlami a začneš klesať,“ povedal Max Michaelovi.

„To stačí?“ spýtal sa Michael nedôverčivo.

„Jasné,“ povedal Max. „Balóny ťa budú len nadnášať.“

Max napchal Michaela do postroja, pripol mu nosné balóny a pomohol mu správne uchopiť krídla.

„Pripravený?“ spýtal sa Max.

„Kam mám letieť?“ povedal neisto Michael.

„Ak sa vznesieš, tak vystúp len niekoľko metrov a pristaň! - Leť rovno!“

„Buď opatrný,“ povedala Veronika.

Práve vyšlo slnko a ružovozlato ožiarilo Míšove krídla. Keby sa nad Michaelom nevznášali balóny, vyzeral by ako trochu vyplašený anjelik chystajúci sa na let do neba.

„Štartuj!“ pokynul mu Maxmilián.

Michael sa oprel krídlami do vzduchu. Nepocítil žiadnu zmenu. Stále stál na zemi. Trochu sa rozbehol a snažil sa využiť všetku silu, ktorú mal v pažiach.

„Mávaj! Mávaj!“ povzbudzoval ho Max.

Michael mával, ale stále bežal po zemi. Zrazu stúpil pravou nohou do prázdna. Zotrvačnosťou ešte urobil krok druhou nohou, ale trávy sa ani nedotkol. Vzniesol sa nad lúku.

„Letí!!“ zapišťala Veronika nadšene.

Max sa spokojne usmieval. Kroupa s Vejsadom sledovali Míšu s otvorenými ústami.

Michael mával krídlami a pomaličky stúpal nahor. Ani sa nenazdal a bol päť metrov vysoko. Dostal strach.

„Pristaň! Zostúp dolu!“ skríkol na Michaela Max.

Míša poslušne prestal pohybovať krídlami. Stúpavý smer letu sa zmenil na mierne klesanie, ale dva metre nad zemou sa do balónov aj do Míšu oprel ľahký vánok a rýchlosťou pomalej chôdze ho unášal nad lúkou.

„Tak pristaň!“ prikázala mu Veronika.

„Nejde to!“ zúfalo zakňučal Michael z výšky. Nohy k zemi nedokázal natiahnuť.

„Nepozerajte a stiahnite ho dolu!“ skríkla Veronika na chlapcov, ktorí bezradne stáli na medzi.

Prvý sa spamätal Maxmilián. Pokúsil sa Michaela dobehnúť a vo výskoku chytiť za nohavicu. Nepodarilo sa mu vyskočiť dostatočne vysoko.

Michael krídlami vôbec nehýbal a napriek tomu veľmi pomaly stúpal nahor.

„Prečo letí hore!“ skríkla Veronika na Maxa. „Vravel si, že balóny ho neuniesú!“

„Môže za to slnko,“ povedal zdrvene Maxmilián.

„Slnko?“

„Zohrialo plyn v balónoch.“

„Chytíme ho do lasa a stiahneme k zemi!“ povedal Vejsada.

„Ty máš laso?“ spýtala sa Veronika.

„Doma v garáži,“ prikyvoval Vejsada.

Veronika beznádejne mávla rukou nad jeho neuskutočniteľným nápadom.

Michael sa bezmocne vznášal nad lúkou. „Čo mám robiť?!“ skríkol.

„Leť k lesu!“ zavolal nahor Maxmilián. „Chyť sa stromu a my ťa z neho už nejako zložíme.“

Michael začal znova veslovať krídlami. V jeho úsilí mu pomáhal slabunký vánok.

„Nenechajte ho uletieť,“ prosila ich Veronika.

„Robíme, čo môžeme,“ vyhlásil Max.

Veronika sa začala chystať na plač.

„Na bicykle! Pešo ho nedobehneme,“ prikázal Max.

„Tak rýchlo. Hýbte sa!“ pobádala ich Veronika.

Max, Veronika, Daniel, Vejsada a Kroupa dobehli k Brožovcom na dvorček, kde pred východom slnka pohodili bicykle.

„Prečo plačeš?“ spýtala sa Veroniky Maxmiliánova mama. „Čo ti urobili?“

„Míša ... nám ... uletel,“ povedala Veronika zajakavo.

„Vy ste mali papagája?“ začudovala sa pani Brožová.

„Ona myslí brata,“ vysvetľoval Max. Nemal rád, keď jeho mama hľadela nechápavo.

„Maxmilián mu nasadil krídla,“ povedal Kroupa a zamával rukami, akoby perutami.

„Hovor vážne!“ osopila sa na Kroupu pani Brožová. Nemohla sa zmieriť s myšlienkou, že by deväťročný chlapec mohol lietať vzduchom.

„Tamto letí,“ ohradil sa Kroupa a ukázal rukou nad lúku. Pani Brožová zazrela nízko nad obzorom balóny a pod nimi postavičku s krídlami.

„Max!“ skríkla na skoprnetého syna. „Akú hlúposť si zasa vymyslel?“

„Trochu som sa prepočítal....,“ neisto vyhlásil Max.

„Prečo nepristane!“

„Nemôže, pretože ho balóny nadnášajú nepredpokladane veľkou silou.“

„Ako ho chceš dostať dolu?!“

Max pokrčil plecami.

„Si nezodpovedný lump!“

„Ale mami....,“ bránil sa Max.

Pani Brožová zastavila syna prudkým posunkom ruky. Na reči nebol čas. Vbehla do domu po kľúčiky od auta.

Chlapci a Veronika naskákali do vozidla. Pani Brožová vyšla na cestu a na prvej odbočke zišla doprava na poľnú cestu k lesu.

Míšu videli nad smrekmi. Došli až k závore, ktorá zatarasovala cestu vedúcu lesným porastom.

„Do bažantnice sa nesmie chodiť!“ vykríkol zo zadného sedadla Kroupa.

„Kašlem na bažanty,“ zavrčala pani Brožová a zabrzdila. Sotva sa vozidlo šmykom zastavilo, vyskočila a vrhla sa k závore.

„Vylomíme ju!“ prikázala pani Brožová. Začala lomcovať s červenobielou tyčou.

„To je pytliactvo!“ protestoval Kroupa.

„Ntáraj a poď nám pomôcť!“ osopila sa naňho Veronika.

Kroupových síl nebolo treba. Chatrnú závoru premohli sami.

Pokračovali v ceste. Lesná cesta sa kľukatila lesom. Vošli na čistinu. Pani Brožová sa snažila pri nízkej rýchlosti pozorovať oblohu cez predné sklo.

Zrazu pred auto vyskočil z húštiny bruchatý poľovník s puškou namierenou priamo na sedadlo vodiča.

„Ani krok ďalej!“ zareval poľovník červený od zlosti.

Pani Brožová dupla na brzdu. Auto zastavilo.

„Vy?!“ začudoval sa starý Kroupa, keď spoznal susedu. „Vystúpte si! Všetci.“

Prvý sa z vozidla vysúkal jeho syn.

„Zradca!“

„Uniesli ma!“

Starému Kroupovi sa zdalo, že je ako vo sne. Nič nechápal. Najradšej by synovi vylepil poriadne zaucho.

„Míša,“ hlesla Veronika radostne a ukázala hore. Nad korunami borovíc na okraji lesnej čistiny sa nečujne objavil nedobrovoľný letec.

„Ha!“ vykríkol poľovník. Hlaveň Kroupovej brokovnice sa zdvihla k oblohe.

„Na Míšu nestrieľajte!“ vypískla Veronika.

„V bažantnici nemám so žiadnym dravcom zľutovanie,“ zasopil rozvášnený poľovník.

„Pozrite sa láskavo, na čo mierite!“ povedala pani Brožová a nebojácne stlačila Kroupovu ostro nabitú pušku k zemi.

Kroupa si nasadil na nos okuliare.

„Darebák! Takmer by som prišiel o povolenie! - Kto tomu chlapcovi dovolil lietať nad bažantnicou?“ rozčuľoval sa.

„Ten chlapec sa hlavne nemôže dostať na zem,“ povedala pani Brožová.

„Jednoduchá pomoc,“ povedal pán Kroupa a opäť začal dvíhať hlaveň pušky.

„Ste nezodpovedný bouchač,“ osopila sa naňho Maxmiliánova mama. „Na deti sa nestrieľa, ani keď nemôžu pristáť.“

„Tak si naňho zavolajte letectvo,“ urazene odsekol pán Kroupa. „Chcel som mu len trochu vypustiť plyn.“

Pani Brožová si znova sadla za volant. Max, Veronika, Daniel a Vejsada nastúpili tiež. Míša im zasa zmizol z dohľadu.

„Môže vôbec nejako pristáť?“ spýtala sa pani Brožová.

Max mlčal.

„Hovor. Nikto iný tu vzduchoplavbe nerozumie ako ty!“

„Neexistuje žiadny fyzikálny dôvod, ktorý by teleso ľahšie ako vzduch donútil klesnúť k zemi,“ povedal Maxmilián.

„Veď nám nechceš nahovoriť, že bude lietať stále,“ spýtala sa jeho mama.

„Musíme Míšovi pomôcť!“ zakňučala Veronika nešťastne.

„Ak bude Michael stúpať, plyn v balónoch sa vplyvom nižšieho tlaku vzduchu vo výške roztiahne a unikne.“

„Potom pristane?“ spýtala sa s nádejou v hlase Veronika.

Max nepresvedčivo pokýval hlavou. Dobre vedel, že Míšov let môže dopadnúť veľmi zle.

Les skončil. Cesta vyviedla auto na horný koniec svahovitej pasienky.

Míšu zazreli okamžite. Ako nádherný belostný vták usilovne veslal krídlami. Bol dosť vysoko.

„Bratovi už pomôže len Pánboh,“ prosebne zadrmolila Veronika a po lícach sa jej začali kotúľať veľké slzy.

Max vzápätí postrehol zmenu. Michaelove žiarivo biele krídla zosivli. Maxmilián sa prudko otočil k východu. Nad obzorom sa ťahal sivočervený zlatom lemovaný mrak. Slnko sa za neho skrylo.

„Začne klesať!“ vykríkol presvedčivo Max. „V tieni sa plyn v balónoch ochladí.“

Mal pravdu. Už po pár sekundách bolo zjavné, že Míša zostupuje.

„Klesne až k zemi?“ spýtala sa Maxmiliánova mama.

„Musíme ho včas chytiť, aby nám opäť neuletel!“ zavolala Veronika.

Pani Brožová zaklela. Cesta mierila po okraji lesa úplne iným smerom, než ktorým letel Michael. Zastavila.

„Ďalej pôjdeme pešo,“ prikázala spolucestujúcim.

Nemusela ich pobádať. Vyskákali z vozidla a rozbehli sa dolu pasienkou.

Michaelova malá postavička s krídlami sa črtala nízko nad štíhlou vežou kostola v Kuklove.

„Pristane v kláštore!“ vykríkla radostne Veronika a zastavila sa, aby so zatajeným dychom sledovala Michaelov let.

Míša si zapamätal Maxove pokyny a usilovne mával perutami, aby zmiernil rýchlosť klesania. Krídla fungovali. Michael ako obrovská labuť plavne zostupoval do kláštornej záhrady.

„Pristaň! Tak už pristaň!“ rozrušene šepkala Veronika. Nesmiernym napätím zvierala obe päste.

Michael mieril priamo na trávnik medzi mohutné lipy. V poslednom okamihu ním však vzdušné víry šmykli ku korune košatého stromu. Balóny sa zapletli do konárov a potrhali sa. Našťastie Míša bol už len meter nad zemou. Dopadol bezpečne na obe nohy. Urobil dva kroky a unavene sa zvalil do trávy. Úplne vyčerpaný ležal s krídlami do šírky roztiahnutými.

„Čo sa mu stalo?“ vykríkla znepokojene Veronika.

„Vyčerpal sa,“ usúdil Maxmilián a rozbehol sa k plotu, ktorý obtáčal kláštornú záhradu.

Veronika s Vejsadom a Danielom mu pádili v pätách. Bežali po svahu dolu. Stratili Michaela z dohľadu. Zastavil ich múr.

„Čo teraz?“

„Preliezeme na druhú stranu!“ povedal Max. Ani v najmenšom nepovažoval kláštornú ohradu za prekážku, ktorá by im mohla uzavrieť cestu k Michaelovi.

Daniel vyhliadol miesto, kde v múre chýbal kameň a bleskovo sa pomocou plytkého výklenku vyšvihol na múr. Max za ním. Spoločne zoskočili na druhú stranu. Počas pár okamihov prekonala plot aj Veronika s Vejsadom. Míšu nevideli.

„Kam zmizol?“ zdesene vyhrkla Veronika.

Max rozpačito pokrčil plecami.

Sto krokov k lipám prebehli za niekoľko okamihov.

Max ukázal na husacie brko, ktoré ležalo na trávniku.

„Nepochybne tu pristál!“ dôrazne vyhlásil Daniel.

„Kde je teraz?“ spýtala sa Veronika. „Prečo išiel preč?“

Max posunkom zarazil Veroniku. Čosi začul. Za blízkymi tújami chrupal piesok pod topánkami. Max vyrazil za zvukom.

Za krovím štyria mladí mnísi v kutnách mlčky niesli Michaela. Jeho bezvládne roztiahnuté krídla plandala nad piesočnatou parkovou cestou.

„Predbehneme ich!“ potichu povedal Max a bezostyšne namieril záhonom ruží k mníchom. Skočili im do cesty.

„Pustite ho!“ vykríkla Veronika a vrhla sa k bratovi.

„Boží posol patrí cirkvi,“ povedal najmladší mních.

„Aký boží posol?“ opýtala sa Veronika.

„Priletel k nám anjel!“ povedal druhý mních.

„To je môj brat!“ nenechala sa pomýliť Veronika.

„Všetci sme bratia a sestry,“ povedal tretí mních rozhodne.

Michael, ktorý sa dosiaľ nechal bez odporu niesť, pohol nohou. „Pôjdem po vlastných!“ povedal slabým hlasom.

Mnísi opatrne postavili Michaela na vlastné nohy.

„Bál si sa?“ povedala Veronika súcitne bratčekovi.

„Anjeli nemajú strach,“ odpovedal za Míšu sebaisto najstarší mních.

„Bola to hrôza,“ povedal Michael. „Keby som vedel, ako dopadnem, tak som si tie idiotské krídla nikdy nenavliekol.“

„Oh!“ pohoršene vzdychol prostredný mních.

„Prichádza vôbec z neba?“ zapochyboval najmladší mních a skúmavo sa pozrel na Michaela.

„Nám neprináleží, aby sme hľadali odpoveď na túto otázku,“ povedal najstarší z mladých mníchov. „Je právom cirkevných autorít, aby rozhodli. Brat opát nám pomôže.“

„Žiadny opát o ničom rozhodovať nebude!“ povedala prudko Veronika.

„Na území kláštora nie je nikoho povolanejšieho, ktorého slovo by malo väčšiu váhu,“ povedal mních.

„Míša pôjde domov. A hneď!“ nedala sa Veronika.

„Nie,“ povedal mních. „Anjel priletel k nám a nie k vám.“

„Michael pristál v kláštore náhodou po nevydarenom aeronautickom pokuse,“ vložil sa do rozhovoru Maxmilián.

„Jednoducho nám uletel,“ doplnil Vejsada Maxovo vysvetlenie.

„Anjeli navštevujú pozemský svet výlučne z vôle Ducha Svätého,“ povedal mních. „Prílet nebeského anjelika je zvestovaním Božej milosti, s akou pozerá na našu službu Najvyššiemu.“

Veronika zlostne dupla. Mníšskym rečiam takmer vôbec nerozumela. Pevne chytila Míšu za ruku. „Ideme preč,“ povedala.

„Nikam,“ povedal mních a uchopil Michaela za druhé rameno. „Zostane v kláštore.“

Max s Vejsadom a Danielom pristúpil Veronike na pomoc.

Mnísi sa nedali a vrhli sa na Míšu z druhej strany. Vypukla ťahanica.

„Dosť! Okamžite Michaela pustite!“ ozval sa prísny a dôrazný hlas pani Brožovej.

Nečakané zjavenie rozčúlenej Maxmiliánovej mamy zapôsobilo na obe strany sporu. Míša bol v okamihu voľný.

„Vyzleč mu krídla!“ prikázala pani Brožová Maxmiliánovi. „Nikdy som nečítala, že by anjeli mali krídla na remienky.“

Mnísi znejistili. Odopínacie perute ich prekvapili. Rozpačito mlčali. Michael bez krídel už ako anjelik nevyzeral.

Rozzúrená pani Brožová pristúpila k Maxovi. Hnevlivo sa pozrela na svojho syna a vylepila mu poriadne zaucho.

„Hlupák!“ osopila sa naňho. „Zaslúžil by si výprask na holú. Ak ešte raz vymyslíš nejaký podobný nebezpečný pokus, tak ťa tak zmlátim, že si nesadneš na zadok celý týždeň. A nemysli si, že si vyviazol len tak. Doma si ťa ešte podám.“

Pani Brožová postrčila syna k východu z kláštornej záhrady.

Mnísi ticho a rozpačito stáli na ceste a sledovali odchádzajúcu skupinku.

„Nebeský posol k nám cestu nenašiel, ale diabol nás navštívil nepochybne,“ povedal po chvíli najmladší mních. V nesmiernej bázni hľadel za pani Brožovou. Pre istotu sa radšej prežehnal, aby sa náhodou nevrátila.