Lenivá žaba

Na kraji jedného malého mestečka pri maličkom lesíku bola tôňa, vlastne tônka.

V tom rybníčku žilo množstvo zvieratiek: tritóny, mloky, žaby. A tie sa od rána do večera hrali alebo pretekali. Až na jednu žabku, volala sa Kvakulka. Tá jediná celý deň nerobila nič, len si každé slnečné ráno vyliezla na to najväčšie lekno a celý deň len spala a jedla, všetko bola nuda, nič ju nebavilo. Bratia ju lákali na preteky v chytaní múch: „Kvakulka, poď sa s nami zapretekať!“

A sestričky na ňu zasa volali: „Kvakulka, poď sa s nami zahrať na skrývačku pod kameňmi.“

„Nejdem, je veľmi horúco,“ alebo zasa: „Nejdem, muchy lietajú príliš vysoko,“ stále mala nejaké výhovorky. Ale medzi nami, deti, bola jednoducho lenivá.

Sú ale otravní, žabu tu nenechajú ani chvíľku na pokoji, pomyslela si, ale nahlas radšej nepovedala nič, lenošila ďalej. Ako šiel čas, Kvakulka bola čoraz viac ako malý melón a nie ako krásna štíhla žabka. Došlo to tak ďaleko, že sa už takmer nevedela na to svoje lekno vyškriabať, taká bola guľatá.

„Uf, to je drina,“ vzdychala pri tom, akoby to bolo nevedno aká robota.

Keď sa tam konečne dostala, sadla si a mohutne odfukovala. V tej chvíľke letel okolo muší chlapec, prudko zabrzdil a sadol si vedľa Kvakulky. Narodil sa na skládke a žabu nikdy nevidel, možno ju poznal z rozprávania, ale muchy si toho veľa nepamätajú, majú trochu deravú hlavu.

„Čau,“ oslovil prekvapenú žabu, „kde to som, tu to nepoznám a čo si ty za čudné zviera?“

Kvakulke od prekvapenia div nevypadol jazyk z papuľky, keby ju rýchlo nezavrela.

„Ja som žaba, ty sa ma nebojíš?“

„Nie, prečo? Ty azda ješ muchy? Jééé…“ prekvapene sa vzniesol z dosahu Kvakulky. „O tebe mi rozprávala stará mama, teda myslím, že o tebe!“

„Ale vyzeráš inak, stará mama vravela, že ste štíhli, máte vypracované svaly a chytáte muchy. A ty si, no, ako by som to povedal, mierne, teda dosť guľatá. Ty by si ma asi nedobehla.“ Mrkol Kvakulke na bruško.

„Hej, nechaj to tak, mám trochu bruško, ale zasa to nie je také hrozné.“ Postavila sa na lekno a snažila sa vtiahnuť bruško, moc to teda nešlo.

„Nie je,“ zasmial sa Mušiak. „Naschvál, či ma dobehneš!“ Rozletel sa na druhý koniec tôňky.

Kvakulka skočila do vody a plávala za ním. Keď konečne doplávala, Mušiak uznanlivo pokýval hlavou. „No tak hrozné to zasa nie je.“

Kvakulka udychčane: „Tak vidíš, že to zvládnem.“ „A ako ti vravia?“

„No doma mi vraveli Mušiak a ty sa voláš ako?“

„Ja Kvakulka a prečo sedíš tak ďaleko? Takto musíš veľmi kričať, aby som ti rozumela!“

„Jaj, ja si sadnem bližšie a ty ma zožerieš, to poznám, takto mi vrabec slupol brata. Tiež stále, sadni si bližšie a ešte bližšie, potom cvak a bol zjedený.“

„Neboj sa, keby som ťa chcela zjesť, už som to dávno urobila, pozri,“ a vyplazila jazyk, ako len mohla. A naozaj, keby chcela Mušiaka, už by ho slupla.

„Tak dobre, budem ti veriť,“ uznanlivo kývol Mušiak hlavou a opatrne sa o kúsok posunul. „A čo tvoji príbuzní? Vidím, že títo by si na mne pochutili?“ A ukázal nôžkou na tôňku, kde sa práve konali preteky, kto pochytá viac múch.

„Neboj sa, poviem im, že si kamarát, snáď ťa nechajú na pokoji.“

„Len snáď, to si budem musieť dávať poriadny pozor, je to tu nebezpečné, a to sa mi páči!“ Zabzučal Mušiak a pretiahol si krídla.

„Teda ty si ale statočný, keď tu zostaneš,“ obdivne vydýchla Kvakulka.

A tak vzniklo zvláštne priateľstvo medzi muchou a žabou. Lenže to kamarátstvo neprinášalo len pekné chvíľky strávené na lekne, ale znamenalo pre Kvakulku aj veľa práce. Mušiak bol od prírody nepokojný a neustále musel niekde poletovať, niečo ochutnávať a Kvakulka z obavy o jeho život musela za ním. V tôňke sa im síce všetci smiali, ale to im nevadilo, bolo im spolu dobre, mali sa o čom rozprávať.

Kvakulka statočného Mušiaka obdivovala čoraz viac, ako obratne lietal a kľučkoval nad nebezpečnou tôňkou a nič ho pri tom nezožralo. Kvakulka tiež vyzerala každým dňom lepšie a lepšie, veľké bruško sa pomaly strácalo, už sa jej nikto nevysmieval, že je lenivá žaba. Bola z nej celkom kočka, teda žaba, pardon.

Lenže všetko má svoj začiatok aj koniec.

Jedného dňa sa Mušiak prišiel rozlúčiť, zamiloval sa do krásnej mušky a chceli sa vziať, tak ju chcel ukázať doma na skládke. Kvakulke to síce bolo hrozne ľúto, ale sama vedela, že toto kamarátstvo nie je na celý život. Keď sa lúčili, Kvakulka mu sľúbila, že naňho nezabudne a nikdy už nebude chytať muchy, len ostatný hmyz, aby nezomrela od hladu. Nejaký čas bola smutná, chýbal jej kamarát, ale nakoniec smútok prekonala a tiež sa vydala za najkrajšieho žabiaka v tôňke. Mali kopu detí – žabiek, žiadne z nich nejedlo muchy na pamiatku Mušiaka.