Aladin a kúzelná lampa

Kde bolo, tam bolo, žil raz v ďalekom východnom meste chlapec menom Aladin. Otca už nemal, býval len s matkou a vodilo sa im zle. Jedného dňa zrána vyšiel Aladin z domu, aby si zohnal nejakú príležitostnú prácu, pozametať obchod alebo vyklepať koberce, a tu ho zastavil neznámy muž, začal ho objímať a volať:
„Že si ty Aladin, syn môjho brata? Chvála bohu, že som ťa našiel, už mám po starosti o dediča!“
Nechal sa Aladinom odviesť k matke a rozprával jej také podrobnosti z mladosti jej nebohého muža, že vdove neostávalo nič iné, než uveriť, že onen cudzí muž je naozaj Aladinovým strýkom, ktorý pred dávnymi rokmi odišiel do sveta a ktorého už mali za mŕtveho.
Vdova ponúkla hosťovi hrsť splesnivených datlí, jediné jedlo, čo mali doma. On však odmietol a vtlačil jej do ruky zlatú mincu, aby vraj Aladinovi zaobstarala slušné šaty, že si po neho večer príde a dobre sa oň postará.
Matka sa zarazila, keď počula, že sa má tak skoro s Aladinom rozlúčiť. Ale cudzinec ju uistil, že z Aladina urobí boháča, a tak pustila všetky strachy z hlavy. Rýchlo bežala rozmeniť zlatú mincu a nakúpiť najnutnejšie veci, ktoré už dávno v domácnosti chýbali, a trochu slušné šaty pre Aladina, aby strýkovi nerobil hanbu.
Podvečer muž naozaj prišiel a hneď, aby Aladin nemeškal a vybral sa s ním na cestu. Matka verila na slovo všetkému, čo im sľuboval, a tak sa s Aladinom rozlúčila bez sĺz a príbuznému ešte božie požehnanie na hlavu privolávala.
Cudzinec išiel s Aladinom za mesto a tam ho vodil krásnymi záhradami. Aladin mohol oči nechať na záhonoch voňavých hyacintov a narcisov, na stromoch obalených lákavými plodmi a na fontánach, z ktorých ružové a zelenkavé prúdy osviežovali vzduch. Kým sa nazdal, bola tu noc. Kvety sa ešte väčšmi rozvoňali a v jazmínových krovinách sa rozospievali slávikovia. Aladina premáhal spánok. Prosil strýka, aby si smel odpočinúť.
„Poď ešte kúsok,“ povedal muž, „a nebudeš ľutovať. Ak ma poslúchneš vo všetkom, budeš raz pánom ešte krajších záhrad.“
A tak išli ďalej, stromy naokolo redli, až sa ocitli na holej pláni, na ktorej sa dvíhal kopec. Vyliezli hore a muž rozkázal Aladinovi, aby v krovinách nalámal drevo a zložil ho na kopu. Potom muž zakúril oheň, hodil do plameňov pár zrniek kadidla, a keď sa zdvihol dym, začal robiť rukami čudné pohyby a mrmlať ešte čudnejšie slová. Aladinovi z toho behal mráz po chrbte. A bol by v tú chvíľu iste od strachu umrel, keby bol vedel, že ten muž je kúzelník z africkej krajiny, že sa za Aladinovho strýka len vydáva a má za lubom čosi nekalé. Kúzelník sem totiž prišiel po poklad a podľa čarodejných kníh mu v tom nemohol pomôcť nikto iný než Aladin.
Kúzelník zrazu zdvihol ruky do výšky. Zablyslo sa, zem sa od hromu otriasla a veľká diera sa mu otvorila práve pri nohách. Aladin padol na zem a rukami si zakryl uši. Kúzelník ho chytil za krk, zdvihol ho a zvolal nahnevane:
„Čo sa bojíš, hlupák? To všetko sa deje pre tvoje dobro.“
Aladin sa chvel hrôzou a zadržiaval plač, aby strýka (stále veril, že ten muž je jeho strýko) ešte viac nenahneval.
„Teraz urobíš, čo ti prikážem,“ povedal kúzelník. Strčil Aladina k tej diere v zemi, ukázal mu tam kamennú dosku so železným kruhom uprostred a prikazoval:
„Chyť ten kruh a zdvihni kameň!“
Aladin poslúchol a v duchu sa čudoval, že takým veľkým kameňom dokáže pohnúť. Zdvihol kameň a pod ním zbadal schody vedúce hlboko do zeme.
„Dávaj pozor,“ povedal kúzelník. „Zostúpiš po tých schodoch dolu, pôjdeš chodbou a prídeš do komory, kde uvidíš stáť strieborné vázy. Ničoho si nevšimneš, vojdeš do druhej komory, na zlaté vázy tam ani nepozrieš a dostaneš sa do tretej komory. Tam privrieš oči, aby ti ich neoslepili vázy vykladané diamantmi, a zastavíš sa až v tej štvrtej komore. Tam visí zo stropu lampa. Zvesíš ju a prinesieš mi ju.“
Potom kúzelník navliekol Aladinovi na prst hrubý prsteň a povedal:
„Keby sa ti stalo niečo zlé, otoč ním a zo všetkého sa dostaneš.“
Aladinovi neostávalo nič iné než poslúchnuť a ísť. Po schodoch sa dostal do chodby, z chodby do prvej komory, z prvej komory do druhej, potom do tretej, na nič sa pritom nepozrel, až vo štvrtej sa zastavil a odvážil sa obzrieť naokolo. Nebolo tam nič, len zo stropu visela obyčajná medená lampa na olej. Aladin ju zvesil, strčil si ju za košeľu a obrátil sa, že pôjde. Kým vkročil do vedľajšej komory, privrel oči, bolo v nej naozaj toľko žiary, že by ho bola iste oslepila. Ale že bol zvedavý, neodolal a poslepiačky kráčal do kúta, z ktorého sa lial najoslnivejší jas. Nahmatal tam vázu, vykladanú hladkými kameňmi, väčšími než holubie vajce. Ako po nich Aladin jazdil prstami, jeden sa odlúpol a zostal mu v ruke. Aladin sa zľakol, ale kameň si nechal; schoval ho k lampe. Potom rýchlo prešiel ďalšími komorami a chodbou a už stúpal po schodoch, ktoré viedli hore na zem.
„Kde si bol tak dlho?“ skríkol nahnevane kúzelník. Oči sa mu tak zlostne zablysli, že sa Aladin zľakol a zostal stáť na schodoch.
„Vylez von a daj mi lampu!“ prikazoval kúzelník. Ale Aladin sa od strachu nemohol ani pohnúť. Tu sa naňho kúzelník začal sápať, dolu za Aladinom však nemohol, v tom bol práve ten háčik. Keby si bol mohol ísť po lampu sám, nebol by na to hľadal Aladina. Kúzelník nadával a prosil, vyhrážal sa a sľuboval, ale Aladinom nepohlo nič. Tu kúzelníkovi došla trpezlivosť, vyslovil mocné zaklínadlo a nad Aladinom sa vzápätí zavrela zem.
Teraz padol na Aladina až poriadny strach. Dlho plakal a volal a zaprisahával strýka, aby ho pustil z podzemia, ale nadarmo. Falošný strýko ho už tak či tak nepočul, už bol na ceste do africkej krajiny a lampu oželel, aj keď to nebola lampa obyčajná, ale kúzelná: kto tú lampu mal, bol mocnejší nad všetkých kúzelníkov.
Ako tak Aladin nariekal a ruky spínal, nechtiac pritom otočil prsteňom, ktorý mu kúzelník požičal, keď ho po tú lampu posielal. A tu pred Aladinom stane obrovský duch a strašným hlasom zvolá:
„Som otrok pána prsteňa. Rozkazuj, ja urobím.“
Aladin sa spočiatku zľakol, ale keď si spomenul na prsteň, už sa tak nebál a rozkázal duchovi, aby ho vyniesol hore na zem. Ešte ani nedopovedal, a už sedel vonku na kopci. Nikde nebolo ani stopy, že sa zemou hýbalo, a len pri nohách mu tlel ohníček, nad ktorým predtým kúzelník čaroval. Aladin sa dlho nerozmýšľal, zdvihol sa a bežal rovno domov.
Matka sa nenazdala, že sa tak skoro so synom stretne. Keď rozprával, čo všetko sa mu stalo, dobre uhádla, že cudzí muž je nejaký čarodejník a že sa za príbuzného len vydával. Keď Aladin vybral zo záňadria diamant, museli privrieť oči, taká žiara z neho šla. Hneď sa dohadovali, že ho predajú a do smrti z neho budú žiť. Lampu, pre ktorú by bol takmer prišiel o život, hodil Aladin do kúta. Ale šetrná matka ju zdvihla a pustila sa cípom sukne čistiť jej zašlý, špinavý povrch. Sotva ju trikrát pretrela, steny sa otriasli a v izbe stanul duch ako obor, strašnej tváre a planúcich očí, a zvolal hromovým hlasom:
„Som otrok toho, kto má v ruke lampu. Rozkazuj, ja urobím.“
Žena od ľaku stratila reč, ale Aladin, ktorý sa už s jedným duchom stretol, bol hneď pohotový. Vytrhol matke lampu z ruky a skríkol na ducha:
„Priprav nám dobrú večeru.“
Kým sa nazdali, bol tu duch späť. Postavil uprostred izby stôl z ryzieho striebra, na stole bolo dvanásť mís s najrozmanitejšími pokrmami, s vyprážaným ryžovým nákypom s broskyňami a pomarančmi, s chlebom bielym ako sneh a sladkým cukrovím, a dve kanvice najlepšieho vína.
Aladin s matkou si umyli ruky v ružovej vode a zasadli k večeri: Jedli dlho, za života tak dobre nejedli, také vzácne a chutné jedlá ochutnali prvý raz v živote.
Ešte aj na druhý deň mali čo jesť, a ešte aj tretieho dňa. Štvrtý deň, keď im už nezostala ani omrvinka, chcel Aladin znova zavolať ducha. Ale matka ho prosila, aby sa s čarami už nezačínal a lampu nechal na pokoji, že by zle skončil, a poradila mu, aby predal jednu z tých mís. Aladin vzal misu na trh a dostal za ňu zlatý dinár. Zasa mali nejaký čas o seba postarané. Potom Aladin predal druhú misu, po nej tretiu, a tak odniesol časom na trh všetkých dvanásť mís, a nakoniec došlo aj na vzácny stôl.
Vodilo sa im dobre. Aladin však nezaháľal. Chodil pekne oblečený po meste, tu posedel medzi kupcami, tu sa zasa zoznámil s pisármi, počúval rozprávačov a prednášateľov básní, a tak vyspel na bystrého mladíka, so všetkým dobre oboznámeného.
Raz sa na takej potulke dostal ku kráľovskému palácu. Z brány vyšiel hlásateľ a volal na všetky strany:
„Nech každý zloží svoj krám a zatvorí sa v dome! Kráľovská princezná pôjde do kúpeľov; kto sa na ňu pozrie, bude synom smrti!“
Aladina premohla zvedavosť uvidieť princeznú, o ktorej sa hovorilo jedným hlasom, že je na svete najkrajšia. I bežal rýchlo do kúpeľov a ukryl sa za dvere, nedbajúc, že dáva hlavu do stávky. Onedlho tu bola princezná so sprievodom. Vo dverách odhrnula závoj z tváre a Aladin zazrel tvár nevídanej krásy, akoby sa ruža a jazmín spolu zasnúbili.
Hneď akoby o rozum prišiel, všetok pokoj v tú chvíľu stratil. Omámený si neprial nič iné, než stať sa manželom spanilej princeznej.
„Choď,“ povedal matke, keď prišiel domov, „a vyrid kráľovi, aby mi dal svoju dcéru za ženu.“
Matka si v prvej chvíli myslela, že sa syn zbláznil. Keď ju však stále prehováral, videla, že najlepšie urobí, keď pôjde. Ako dar pre princeznú jej dal Aladin so sebou onen nádherný diamant, ktorý si priniesol z podzemia. Matka ho zabalila do šatky a išla.
Došla do kráľovského paláca, zmiešala sa v zástupe prosebníkov a čakala, kým na ňu príde rad a kráľ jej dá slovo. Prosebníkov však bolo toľko, že sa na ňu nedostalo.
Keď sa vrátila domov a povedala, že nepochodila, Aladin, inokedy taký rozumný mladík, vyvádzal ako pomätenec, tak mu princezná svojou krásou učarovala. A matka nepochodila ani druhý, ani tretí deň, až štvrtého dňa si ju kráľ všimol.
„O čo si prišla prosiť?“ spýtal sa.
„Môj syn chce za ženu kráľovskú princeznú,“ povedala žena rovno.
Kráľ nebol práve zlý; domnievajúc sa, že má pred sebou pomätenú osobu, dal sa do smiechu. Ale prestal sa smiať, keď tá žena vybrala zo šatky veľký diamant nevídanej krásy a takého lesku, že si museli všetci, čo stáli naokolo, zakryť oči.
„To je dar môjho syna pre princeznú,“ povedala žena, podávajúc diamant kráľovi.
Kráľ sa nestačil čudovať vzácnemu drahokamu a ešte viac ho udivilo, ako sa ten diamant mohol ocitnúť v rukách prostej ženy. Bolo mu to podozrivé, a tak sa naklonil k najvyššiemu vezírovi, chvíľu si šepkali, a potom kráľ povedal:
„Choď a vyrid svojmu synovi, že mu dám odpoveď do troch mesiacov.“ Žena bola rada, že sa z toho tak ľahko dostala, lebo neverila, že sa ešte niekedy domov vráti, poklonila sa kráľovi a rýchlo odišla z paláca.
Aladin div z toho nezomrel, že mu kráľ princeznú rovno nedal, ale čo naplat, proti kráľovmu rozhodnutiu ťažko sa stavať. Dni sa vliekli ako lenivé ovce, konečne však uplynul tretí mesiac a Aladinovej matke neostávalo nič iné než ísť do kráľovského paláca znova.
Kráľ už na ňu zabudol; keď ju však uvidel stáť medzi prosebníkmi, spomenul si na ňu, zachmúril sa a dlho si niečo hovoril s najvyšším vezírom. Potom na ňu kývol, aby predstúpila, a povedal:
„Slovo je slovo. Kým ti však dám odpoveď, chcem tu mať štyridsať zlatých mís plných diamantov, práve takých, ako bol ten, ktorý si mi priniesla darom.“
Kráľ veril, že sa tým podivnej ženy navždy zbaví; kdeže by dal niekto také bohatstvo dokopy. Keď sa matka vrátila domov a odovzdala Aladinovi, čo si kráľ praje, Aladin vybral z kúta kúzelnú lampu a začal ju trieť. Hneď pred ním stál duch ako obor, s hroznou tvárou, s očami ako plamene, a zvolal mocným hlasom:
„Som otrok toho, kto má lampu. Rozkazuj, ja urobím!“
Aladin prikázal štyridsať otrokýň, a každá aby niesla zlatú misu a v každej mise aby bolo vrchovato diamantov, ešte väčších a krajších než ten z podzemia.
Kým dopovedal posledné slovo, mal, čo chcel. Štyridsať nádherne odetých otrokýň tu stálo, každá držala na hlave misu plnú diamantov. Matka Aladinova sa im postavila na čelo a viedla ich do kráľovského paláca. Ľudia sa pred skvelým sprievodom rozostupovali a zakrývali si oči, aby z tej žiary neoslepli; zdalo sa, akoby tie otrokyne niesli na hlave štyridsať sĺnc.
Keď prišli do kráľovského paláca, rozhučalo sa to tam ako v úli. Nestačili sa čudovať nádhernému odevu otrokýň, nieto ešte pokladu, čo niesli. Kráľ bol oslnený a bez rozmýšľania povedal Aladinovej matke:
„Rád dám tvojmu synovi princeznú; vyrid mu, nech sa nám hneď príde ukázať.“
Kráľ mal teraz len starosť, aby sa nápadník páčil princeznej; nerád by bol o takého bohatého zaťa prišiel.
Aladinova matka sa ponáhľala domov s tou radostnou správou. Aladin sa od šťastia div nepominul, skákal a tancoval, a keď sa trochu spamätal, znova privolal ducha lampy. Prikázal mu, aby mu ihneď zaobstaral šaty, aké žiadny princ na svete nemá, krásneho koňa, štyridsať jazdcov v zlatej zbroji a tridsať otrokýň pre jeho matku.
Duch splnil Aladinovo želanie hneď. Pred domom sa vzpínalo štyridsať ohnivých žrebcov s jazdcami v žiarivých prilbách a pancieroch a dvaja obri stáli pri zlatých nosidlách, obklopených tridsiatimi otrokyňami v závojoch posiatych diamantmi a perlami. Aladin sa vyhupol na vraníka, aký v celej širokej zemi nie je, obri zdvihli nosidlá s Aladinovou matkou a sprievod sa vydal na cestu. Celé mesto bolo na nohách, takú podívanú, odkedy mesto stojí, nezažilo, a v paláci sa všetci tlačili k oknám, aby uzreli tú nádheru.
Aladin vstúpil so sprievodom do paláca, kráľ mu vyšiel oproti, poklonil sa mu a hneď poslal po princeznú. Aladin bol pekný mladík a princeznej sa zapáčil, takže nič nestálo v ceste a svadba bola dohovorená hneď na druhý deň. Aladin sa pyšne nadúval ako páv, keď videl, ako sa princeznej páči a akú mu kráľ a celý dvor preukazujú úctu. Keď ho kráľ prosil, aby sa usadil v jeho paláci, povedal:
„Princezná je hodná krajšieho paláca. Zajtra ju privítam vo svojom.“
Rozlúčil sa s princeznou a s kráľom a odobral sa domov. V noci privolal ducha lampy a prikázal mu, aby do rána postavil palác, akému niet vo svete páru.
Ráno nastalo v meste nové vzrušenie. Na pahorku za mestom, práve oproti kráľovskému palácu, týčilo sa také skvelé sídlo, že kráľovský palác vyzeral proti nemu ako úbohý stánok. Okolo zámku sa zelenali veľké záhrady, plné zvláštnych kvetov, na stromoch bolo plno zlatých jabĺk, pomarančov a sliviek, cestičky boli posypané zlatým pieskom a pravými rubínmi, vo fontánach bublala a šumela ružová voda. Vône a čarovná hudba z tých záhrad napĺňali celé mesto.
Kráľ ani nedýchal, keď videl ten div. Ihneď sa s princeznou vybrali k ženíchovmu palácu a ešte ten deň sa slávila svadba s bohatou hostinou, na ktorej bolo jedál a lahôdok viac, než je obrázkov na najbohatšom koberci.
Aladin bol na vrchole blaha. Denne sa prechádzal so svojou spanilou ženou záhradami, pod bukmi, topoľmi a cyprusmi, napoludnie si odpočívali v zlatom pavilóne, za červánkov v ružovom a pri mesiačiku v striebornom, a on veril, že to tak pôjde večne. Mesto nevychádzalo z radovánok. Duch lampy obstarával Aladinovi peniaze, koľko chcel, a Aladin strojil denne slávnosti. A že vyrástol medzi chudobnými ľuďmi, začal sa o svojich poddaných starať. Kráľ ho nechal o všetkom rozhodovať, netrúfal si takému bohatému zaťovi rozkazovať. Aladin s pomocou ducha lampy zbúral staré mesto a na jeho mieste postavil nové a krajšie, kde aj ten posledný človek dobre býval. Jazdil po celej ríši a bdel nad tým, aby veľmoži neutláčali poddaných. Ľud ho za to miloval a neprestal ho velebiť.
Zatiaľ čo Aladin rozmnožoval šťastie svoje i svojich poddaných, kúzelníka v africkej krajine zasa posadla túžba mať kúzelnú lampu. I pustil sa do čarovania, aby sa dozvedel, čo sa s Aladinom v podzemí deje. Čmáral kúzelným prútikom v piesku, a tu sa mu zjavil živý obrázok a na ňom Aladin v nádherných šatách, ako sa prechádza v záhrade s princeznou. Kúzelník neveril svojim očiam, a keď sa z ďalšieho čarovania dozvedel, čo všetko Aladin pomocou kúzelnej lampy získal, schvátil ho hnev a hneď sa vydal na cestu, že Aladina o lampu pripraví a hrozne sa mu pomstí.
Dorazil do Aladinovho mesta, tam sa prezliekol za kupca a dal si urobiť tucet krásnych lámp. Chodil s nimi po meste a vyvolával:
„Vymeňte starú lampu za novú. Vymeňte starú lampu za novú!“
Ľudia sa tomu bláznivému kupcovi posmievali, ale ten si ich nevšímal, ďalej chodil a vyvolával, až sa dostal k Aladinovmu palácu.
„Vymeňte starú lampu za novú!“ volal.
Princezná sa práve pozerala z okna a dala sa kupcovi do smiechu. Tu jednu jej otrokyňu napadlo, aby kupca vyskúšali, či to myslí naozaj. Otrokyňa povedala, že vie o jednej starej lampe, leží vraj pohodená v kúte pánovej komnaty. Princezná ju hneď po tú lampu poslala; netušila, aká moc sa v nej skrýva. Otrokyňa potom išla s lampou za kupcom a za chvíľku sa vrátila s krásnou novou lampou. Tú starú si už odnášal kúzelník.
Ponáhľal sa rýchlo za mesto, skryl sa tam v kroví a čakal na noc. K ránu začal lampu trieť. Zjavil sa mu duch ako obor, s hroznou tvárou, a zvolal mocným hlasom:
„Som otrok toho, kto má lampu. Rozkazuj, ja urobím!“
„Ihneď zanes mňa a Aladinov palác so všetkým, čo je v ňom, do africkej krajiny!“ rozkázal kúzelník. Vzápätí sa to stalo.
Ráno kráľa zobudil veľký hluk. Vyhliadne z okna a vidí, že sa ľudia zbiehajú k pahorku, na ktorom ešte včera stál Aladinov palác. Pahorok je holý, ani kúska kameňa na ňom nie je. Kráľ od hrôzy stratil reč, a keď sa trochu spamätal, dal sa do nárekov nad stratenou dcérou. Aladin bol od noci na love, i ponáhľali sa po neho. Keď videl, čo sa stalo, trhal si fúzy, nariekal, nič to však nebolo platné, nariekaním sa nič nezmení. Princezná bola preč a kúzelná lampa s ňou.
Kráľ obvinil Aladina z čarodejníctva a dal ho uvrhnúť do žalára, že zajtra bude sťatý. Ľud sa však milovaného Aladina zastal, začal sa zhŕňať pred kráľovským palácom a hrozil, že palác dobyje a Aladina vyslobodí. Kráľ sa hnevu poddaných zľakol a Aladina z väzenia prepustil.
Aladin vyšiel z paláca ako žobrák a zo všetkého mu zostalo len to, čo mal na sebe. Smutný sa bral z mesta, že odíde na púšť a tam zo zúfalstva zahynie. Čo tak išiel a ruky zúfalo spínal, otočil prsteňom. Hneď pred ním stál duch a zvolal:
„Som služobník toho, kto má prsteň. Rozkazuj, ja urobím!“
Aladin na prsteň pre lampu už dávno zabudol, i zaradoval sa, že sa mu núka nečakaná pomoc. Rýchlo prikázal duchovi, aby mu priniesol späť palác s princeznou, s lampou a so všetkým, čo je v paláci.
„To nie je v mojej moci,“ povedal duch. „Som len duch prsteňa, a čo urobí duch lampy, to ja nesmiem mariť.“
„Aspoň ma teda zanes do môjho paláca!“ želal si Aladin, a v okamihu sa ocitol v ďalekej africkej krajine, vo svojom paláci, a práve v tej komnate, kde princezná ležala tvárou vo vankúšoch a za svojím miláčikom slzy prelievala. Keď na ňu Aladin prehovoril, myslela si v prvej chvíli, že sa stala obeťou nového kúzla. Aladin ju však uistil, že je to naozaj on, z mäsa a kostí, rozprával jej od začiatku všetko, čo nevedela, o kúzelníkovi, o prsteni i o tej lampe. Princezná zasa Aladinovi porozprávala o škaredom mužovi, ktorý chce, aby sa stala jeho ženou, a keď ho vykreslila, Aladin v ňom spoznal kúzelníka a hneď vedel, na čom sú. I začali sa medzi objímaním zo šťastného stretnutia radiť, ako na kúzelníka vyzrieť a dostať sa šťastne domov.
Konečne princezná dostala nápad. Aladinovi sa zapáčil a rozhodli sa, že ho uskutočnia. Aladin otočil prsteňom, a keď sa mu zjavil duch, prikázal mu, aby ho odniesol do húštin na brehu rieky, tečúcej pod palácom.
Kúzelník bol večer prekvapený, keď princezná súhlasila, že s ním povečeria, a myslel si, že už má vyhraté. Zasadli ku stolu, na ktorom bolo plno lahodných jedál, ale princezná sa ničoho ani nedotkla. Keď sa jej kúzelník pýtal, prečo neje, povedala, že by rada zjedla kúsok z toho jedla, čo má práve teraz k večeri kráľ, jej otec.
„To ti môžem ľahko splniť,“ usmial sa kúzelník. Siahol pod plášť, vybral kúzelnú lampu a začal ju trieť. Zjavil sa duch, taký hrozný, že princezná vykríkla a zakryla si oči. Kúzelník dal duchovi rozkaz, a kým sa princezná spamätala, duch tu bol späť a položil pred ňu kúsok zaváraného hrozna.
„Je vidieť, že sa otcovi cnie,“ povedala princezná, „keď má k večeri len toto.“
A ďalej smutne sedela a ničoho z jedla sa nedotkla.
„Želaj si, čo chceš,“ povedal kúzelník, „všetko ti splním, len tak smutná nebuď.“
Princezná na to povedala:
„Zavolaj teda ducha a ja si sama o niečo poviem.“
Kúzelník bol do princeznej až po uši zaľúbený, a tak hneď začal lampu trieť. Duch sa zjavil a zvolal:
„Som otrok toho, kto má lampu. Rozkazuj, ja urobím!“
Toho, čo sa teraz stalo, sa kúzelník nenazdal. Princezná mu vytrhla lampu z ruky a zvolala:
„Odnes toho muža do najhlbšieho podzemia a zasyp ho horou kamenia!“
Kým dopovedala, duch s kúzelníkom zmizol. Princezná znova pretrela lampu a rozkázala duchovi, aby tu hneď bol jej Aladin. Stalo sa, ako si priala, i objímali sa, od radosti tancovali a jasali nad svojím vyslobodením.
A potom trel lampu Aladin a duch na jeho rozkaz odniesol palác so všetkým, čo v ňom bolo, na pahorok pri ich rodnom meste.
Kráľ práve vstal po bezsennej noci a očami od plaču zarudnutými sa pozrel z okna na pahorok, kde stával Aladinov palác. A hľa, palác tam stojí zase, naokolo sa zelenajú krásne záhrady, jazmín a ruže z nich voňajú. Kráľ si pretiera oči, myslí si, že ho oklamal sen.
A vtom z brány paláca vychádza Aladin, za ruku vedie princeznú, obaja sa usmievajú a kývajú na kráľa. Kráľ im beží oproti, objíma ich a ospravedlňuje sa Aladinovi za to, že mu neveril a tak zle s ním naložil.
Aladin mu všetko vyrozprával, ako to bolo s tou kúzelnou lampou, i vzal ju kráľ od Aladina a hodil ju do najhlbšej studne na nádvorí paláca a za ňou tam hodil Aladin aj prsteň, aby sa niekto zlý tých vecí nezmocnil a ľuďom neškodil. A tá studňa bola hlboká: keď si sa do nej pozeral, akoby si hľadel do oka hlbiny. Keď tam tá lampa zletela, tu sa zdalo, akoby to oko z veľkej diaľky zažmurkalo.
Už lampu ani prsteň nepotrebovali, na blažený život im stačila láska a pokoj v krajine. Aladin ďalej šťastne panoval a o svoj ľud sa neprestal starať. Dlho a dlho žili, na kúzelnú lampu zabudli, a ich vnuci a deti ich vnukov o nej už ani nevedeli.