O uplakanom traktoríku

Bol raz jeden traktorík a ten bol strašne smutný. Stál sám opustený v starej stodole a nikto si ho nevšímal. Len občas nejaká sliepka na ňom vysedela vajíčko alebo na ňom urobila bobok. Bolo mu veľmi ľúto, že s ním nikto nechce jazdiť, a tak len fňukal a fňukal.

Raz išiel okolo stodoly chlapec. Bol to Ája, syn miestneho farmára. Začul zo stodoly akési čudné kňučanie, a tak sa išiel pozrieť, čo sa tam deje. S prekvapením zistil, že je tam zaparkovaný krásny traktorík, ale že nejako divno kvíli. Prišiel k traktoríku bližšie, poklepal na neho a opýtal sa: „Čo tu to robíš? Prečo nejazdíš po lúkach a nekosíš trávu?“

„Ále,“ vzdychol si traktorík, „so mnou nechce nikto jazdiť. Vraj stále len plačem a nikto nechce ten plač počúvať.“

„Tak to sme na tom podobne,“ vraví Ája smutne. „So mnou sa tiež deti veľmi nechcú hrať, že vraj stále revem.“

„Vieš čo?“ napadlo Áju, „čo keby sme sa spolu hrali! Ale už bez kňučania.“

„Tak jasné, to bude skvelé!“ zvolal traktorík. „A nechcel by si ma najprv umyť, aby bolo vidieť, akú mám krásnu zelenú farbu?“

Ája začal trochu naťahovať, ale traktorík na Áju mrkol a sľúbil mu, že ho potom povozí.

Ája teda doniesol hadicu a začal na traktorík striekať vodu.

„Uuááááá!“ zakričal traktorík.

„Prečo teraz zase plačeš?“ opýtal sa Ája.

„To bolo zo srandy, aby sme nezabudli, čo sme si sľúbili! Tá voda je síce studená, ale mne to neprekáža. Som veľmi rád, že sa o mňa staráš a že mám kamaráta,“ usmial sa traktorík.

Keď Ája traktorík umyl, vyšiel s ním na dvor. Tam práve stál jeho otec a vraví: „Tebe sa chce jazdiť na tom uplakanom traktoríku?“

„Ale on už vôbec nie je uplakaný. A je to môj kamarát!“ odpovedal Ája.

„A nechcel by si s ním pokosiť trávu pred domom?“ opýtal sa otec.

„Chcel.“ A tak Ája vyšiel s traktorík pred dom a začal tam kosiť trávu.

Ako tak Ája kosil, išli okolo deti a vraveli si: „Pozrite sa, to je ten ufňukaný chlapec. A aký má pekný traktorík. Aj my by sme sa na ňom chceli povoziť, ale on nás naň určite nepustí!“

Ája všetko počul a bolo mu ľúto, že o ňom deti takto hovoria. Už-už sa chcel rozplakať, keď sa vtom rozmyslel a zavolal na deti:

„Ahóóój, deti, nechcete sa so mnou povoziť na mojom traktoríku?“ A deti pribehli a začali sa s Ájom a traktoríkom hrať.

A od tej doby už ani Ája, ani traktorík neplakali ani nekňučali, keď na to nemali nejaký vážny dôvod. Keď im niečo prekážalo, tak si to jednoducho povedali a snažili sa pomôcť si.