Otecko

Žil raz jeden kráľ, na celom zámku býval len on a jeho jediná dcéra, princezná Radana. Kráľ vládol dvom kráľovstvám, severnému a južnému. Jedného dňa k nemu prišiel zvláštny mladík a povedal mu, že v jeho krajine sa nachádza kvetina, ktorá ukrýva ďalšie kráľovstvo. Kráľ nečakal a s podivom sa vydal s mladíkom ku kvetine. Keď sa pred ňou ocitli, zrazu sa otvorila a kráľ aj s mladým chlapcom vošiel dnu. Keď uvidel krásu tamojšieho kráľovstva, rozhodol sa, že sa stane jeho kráľom. Pokračoval ďalej až k zámku, ktorý vyzeral ako veľká skriňa s veľkým balkónom. Keď sa kráľ pozeral, myslel si, že vidí zle. Zaklopal a vošiel s chlapcom dnu. Ocitol sa pred kráľom, bol starý a zrejme mu už ubúdalo síl. „Pozdravujem, som kráľ Květoslav,“ povedal kráľ kvetiny. „Ja som kráľ Tvrdohlav,“ povedal kráľ zvonku. „Čo žiadaš, kráľu?“ opýtal sa. „No, rád by som bol kráľom tvojej krajiny,“ povedal rovno. „Ale vieš, že nič nie je za nič. Mám podmienku, máš dieťa?“ opýtal sa Květoslav. „Áno, dcéru mám, je ako ruža, toľko octinu má, že iné dievča to nespozná.“ „No, daj mi dcéru za ženu a ja ťa tu za kráľa vymenujem,“ povedal Květoslav. „Nie si na ňu trochu starý? Veď ako pred hrobom sa zdáš,“ povedal Tvrdohlav. „Nestaraj sa o mňa, zdravý si prišiel a chceš kráľovstvo, ja ti len podmienku dávam, buď ber, alebo zmiz, ako ten pekelný hmyz.“ „No dobre, fajn, ale neviem, čo na to dcéra.“ „Opýtaj sa jej a prídeš na to. O tri dni vás oboch čakám, ak neprídete, zmiznem z vášho sveta,“ povedal Květoslav. A kráľ Tvrdohlav odišiel domov, všetko povedal svojej dcére, tá sa zatvorila od hnevu, nechala si to prejsť hlavou a súhlasila s touto čudnou svadbou. Keď došli na zámok kráľa Květoslava, ani sa naňho nemohla pozrieť. Bol jej odporný a s ním mala celý život žiť. Keď áno, povedali si, otec dostal kráľovstvo. A princezná ani manžela vidieť nechcela. Každý deň, vždy v noci sa jej snívalo, ako utiekla a vzala si iného. Až do jedného krásneho dňa spoznala tajomného muža, až do dňa, keď sa doňho zamilovala, dlho sa stretávali, až raz zmizol. Princezná bola celá zúfalá a kráľ manžel len tajomstvo ukrýval, že on bol tým tajomným mužom, že z lásky krásnym zas byť môže. „Milá moja, ja som láska tvoja, čo ma potom nepoznáš?“ Princezná sa zamračila. „Tomu neverím.“ Sotva zapadlo slnko, kráľ omladol a princezná naňho neveriacky pozerala. „Si to ty?“ povedala a pobozkala ho. Od tej doby kráľ už nebol starý, ale plynul mu čas, ako mal, a to je koniec