O dvanástich mesiačikoch

Bola raz jedna matka a mala dve dcéry; jedna bola vlastná, druhá nevlastná. Svoju veľmi milovala, ale na nevlastnú ani pozrieť nemohla, jedine preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Dobrá Maruška svoju krásu nepoznala, nemohla si pomyslieť, ako to, že sa na ňu matka tak veľmi hnevá, kedykoľvek na ňu pozrie. Všetku prácu musela urobiť sama: upratovala v chyži, varila, prala, šila, priadla, tkala, trávu nosila a o kravičku sa musela starať celkom sama. Holena sa len strojila a na priápečku sa váľala. Ale Maruška všetko robila rada, bola trpezlivá, hanu a kliatby sestrine znášala ako baránok.
Nebolo to však nič platné, ony boli deň za dňom horšie, a to jedine preto, že Maruška bola čoraz krajšia a Holena škaredšia. A tak si matka pomyslela:
„Načo by mi bolo, aby som si v dome nechávala peknú nevlastnú dcéru; až prídu chlapci na námluvy, zaľúbia sa do Maruše a Holenu nebudú chcieť.“
Od tej chvíle sa macocha i jej dcéra usilovali, ako by sa úbohej Marušky zbavili; morili ju hladom, bili ju, ale ona trpela a pri tom všetkom bola deň za dňom krajšia. Vymysleli si na ňu také útrapy, že by poctivému človeku ani na um neprišli. Jedného dňa, bolo to v polovici januára, zachcelo sa Holene vône fialok.
„Choď, Maruša, prinesieš mi z lesa kytičku fialok, chcem ich mať za pásom, aby som sa k nim mohla priňuchať!“ rozkázala sestre.
„Ach, bože, sestrička milá, čo ťa to napadlo; kto to kedy počul, aby pod snehom rástli fialky?“ povedalo úbohé dievča.
„Ty handra zafúľaná, čo ty máš čo hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď, a ak neprinesieš z lesa fialky, zabijem ťa!“ pohrozila jej Holena. Macocha však Marušku schmatla, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zatvorila.
Dievča išlo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy. Dievča blúdilo, blúdilo dlho; hlad ho morel, zima ním triasla, prosilo pánaboha, aby ho radšej vzal z tohto sveta. Tu zrazu zazrie z diaľky svetlo. Ide za žiarou a príde až na vrch hory.
Na vrchu hory horí veľký oheň, vatra, a okolo vatry leží dvanásť kameňov; na tých kameňoch sedí dvanásť mužov. Traja sú bielobradí, traja sú mladší ako oni, traja ešte mladší, a títo traja najmladší sú najkrajší. Nehovorili, len ticho sedeli a do ohňa hľadeli. Tých dvanásť mužov bolo dvanásť mesiacov. Január sedel navrchu, ten mal vlasy aj fúzy biele ako sneh a v ruke držal kyj.
Maruška sa zľakla; chvíľu ostala stáť v úžase, potom sa však osmelila, pristúpila bližšie a prosila:
„Dobrí Boží ľudia, nechajte ma ohriať sa pri vatre, zima mnou trasie.“
Január prikývol hlavou a opýtal sa dievčaťa:
„Prečo si prišla, dievčatko moje, čo tu hľadáš?“
„Idem po fialky,“ odpovedala Maruška.
„Teraz nie je čas chodiť po fialky, veď je sneh,“ povedal.
„Ach, veď ja viem, ale sestra Holena a macocha mi prikázali priniesť z lesa fialky. Ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kdeže ich nájdem.“
Tu sa zdvihol Január, podišiel k najmladšiemu mesiacovi a dal mu kyj do ruky so slovami:
„Bratček Marec, sadni si navrch!“
Mesiac Marec si sadol navrch na kameň a mykol kyjom nad vatrou. V tej chvíli vatra vzplanula vyššie, sneh sa začal topiť, stromčeky začali pučať, pod mladými bukmi sa zelenala tráva, v tráve ružoveli puky margarétok a bola jar. Pod krovím ukryté pod lístkami rozkvitali fialky, a skôr než sa Maruša nazdala, bolo to, akoby modrú plachtu rozprestrel.
„Rýchlo trhaj, Maruša, rýchlo!“ prikázal jej Marec. Maruša s radosťou trhala, až mala veľkú kyticu fialok. Potom mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa náhlila domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli Marušu, že nesie fialky; išli jej otvoriť dvere a vôňa fialok sa rozniesla po celej chyži.
„Kdeže si ich natrhala?“ pýtala sa zaťato Holena.
„Vysoko v lese rastú, pod kríčkami, je ich tam dosť,“ povedala Maruša.
Holena vzala fialky, dala si ich za pás, voňala si k nim sama, dala privoňať matke, ale sestre nepovedala:
„Privoňaj si!“
Na druhý deň sa Holena vyhrievala pri peci a zachcelo sa jej jahôd. A hneď zavolala na sestru a povedala jej:
„Choď, Maruša, a prines mi z lesa jahody!“
„Ach, bože, sestrička milá, kdeže nájdem jahody? Kto to kedy počul, aby pod snehom rástli jahody!“ povedala Maruša.
„Ty handra zafúľaná, čo budeš hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď, a ak neprinesieš jahody, zabijem ťa!“ pohrozila zlá Holena. Macocha schmatla Marušku, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zatvorila.
Dievča išlo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy. Dievča blúdilo, blúdilo dlho; hlad ho morel, zima ním triasla. Tu vidí z diaľky to isté svetlo, aké videla včera. S radosťou sa k nemu pustila. ..... Prišla zasa k tej veľkej vatre, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov. Január sedel navrchu.
„Dobrí Boží ľudia, nechajte ma ohriať sa pri vatre, zima mnou trasie,“ prosila Maruša.
Január prikývol hlavou a pýtal sa jej:
„Prečo si zasa prišla, čo tu hľadáš?“
„Idem po jahody!“ odpovie Maruška.
„Ale veď je zima a na snehu jahody nerastú,“ povedal Január.
„Veď ja viem,“ smutne vraví Maruša, „ale sestra Holena i macocha prikázali priniesť jahody; ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kdeže ich nájdem.“
A zdvihol sa Január, podišiel k mesiacovi, ktorý mu sedel oproti, dal mu kyj do ruky so slovami:
„Bratček Jún, sadni si navrch!“
Mesiac Jún si sadol navrch na kameň a mykol kyjom nad vatrou. Vysoko vyšľahla vatra; jej žiarou sa sneh v okamihu roztopil, zem sa zazelenala, stromy sa obalili listom, vtáčiky začali spievať, rozmanitých kvietkov po lese rozkvitalo a bolo leto. Pod mladými bukmi bolo bielych hviezdičiek, akoby ich tam našil. Pred očami sa však tie biele hviezdičky menili na jahôdky, skokom dozrievali a dozrievali, a skôr než sa Maruška nazdala, bolo ich, akoby krv rozliala.
„Rýchlo zbieraj, Maruša, zbieraj!“ prikázal mesiačik Jún.
Maruša s radosťou zbierala, až mala plnú zásteru. Potom mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa náhlila domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, že Maruša naozaj nesie domov jahody, plnú zásteru.
Pobehli jej otvoriť dvere a vôňa jahôd sa hneď rozniesla po celej chyži.
„Kdeže si ich nazbierala?“ pýtala sa zaťato Holena.
„Vysoko v lese, rastie ich tam dosť pod mladými bukmi,“ povedala Maruša.
Holena vzala jahody, najedla sa do sýtosti, aj macocha sa najedla, ale Maruške nepovedali:
„Vezmi si jedinú!“
Holena sa na jahodách vyoblizovala a na tretí deň sa jej zachcelo červených jabĺk.
„Choď, Maruša, choď do lesa, prines mi červené jablká!“ rozkázala sestre.
„Ach, bože, sestrička milá, kdeže by sa v zime jablká vzali?“ namietala úbohá Maruška.
„Ty handra zafúľaná, čo budeš hovoriť, keď ti ja rozkážem? Rýchlo choď do lesa, a ak neprinesieš červené jablká, uvidíš, že ťa naozaj zabijem!“ pohrozila zlá Holena.
Macocha schmatla Marušku, vystrčila ju za dvere a dvere za ňou pevne zatvorila.
Dievča sa náhlilo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, ani stopy. Dievča však už neblúdilo, priamo sa náhlilo na vrch hory, kde horela veľká vatra, okolo ktorej sedelo dvanásť mesiačikov.
Sedeli tam, sedeli, Január sedel navrchu.
„Dobrí Boží ľudia, nechajte ma ohriať sa pri tej vatre, zima mnou trasie,“ prosila, keď pristupovala k ohňu. Január prikývol hlavou a opýtal sa jej: „Prečo si prišla, čo tu hľadáš?“
„Idem po červené jablká,“ odpovedala Maruška.
„Je zima; v zime červené jablká nerastú,“ odpovedal Január.
„Veď ja viem,“ odpovedala smutne Maruška, „ale sestra Holena i macocha mi prikázali, aby som priniesla z lesa červené jablká.
Ak ich neprinesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kdeže ich mám hľadať.“
Tu sa zdvihol Január, podišiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu kyj do ruky so slovami:
„Bratček September, sadni si navrch!“
Mesiačik September si sadol navrch na kameň a mykol kyjom nad vatrou. Vatra sa červeno rozhorela, sneh sa strácal, ale stromy sa neobaľovali listom; jeden lístoček po druhom opadával a chladný vetrík ich roznášal po zožltnutej tráve, jeden sem, druhý tam. Nikdy nevidela Maruška toľko rozmanitých kvietkov. Po stráni kvitla turanka, červenali sa klinčeky, v dolinách jesienky, pod mladými bukmi rástla vysoká papraď a hustý krušpán. Maruška sa pozerala len po červených jablkách, a tu vidí naozaj jabloň a na nej vysoko medzi vetvami červené jablká.
„Rýchlo, Maruška, trias, rýchlo!“ prikázal mesiačik. Maruška s radosťou zatriasla jabloňou; spadlo jedno jablko. Zatriasla druhýkrát, spadlo druhé. „Rýchlo, Maruška, náhli sa domov!“ volal na ňu mesiačik, a Maruška hneď poslúchla, pozbierala dve spadnuté jablká, mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa náhlila domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, že Maruška nesie domov jablká. Rýchlo jej išli otvoriť a Maruška im podala dve jablká.
„A kdeže si ich natrhala?“ pýtala sa Holena.
„Vysoko v lese rastú, a ešte ich tam je dosť,“ povedala Maruška.
„A prečo si ich viac nepriniesla? Alebo si ich zjedla po ceste?“ osopila sa na ňu Holena.
„Ach, sestrička milá, nezjedla som ani trošičku. Keď som prvýkrát stromom zatriasla, spadlo jedno, keď som druhýkrát zatriasla, spadlo druhé a viac ma triasť nenechali. Volali, aby som išla domov!“ povedala Maruška.
„Aby do teba hrom udrel!“ kliala Holena a chcela Marušku biť. Maruša sa dala do horkého plaču, prosila pánaboha, aby ju radšej vzal k sebe a nedal ju od zlej sestry a macochy zbiť. Ušla do kuchyne. Maškrtná Holena zatiaľ nechala kliatby a začala jesť jablko. Jablko sa jej zdalo také lahodné, že tvrdila, že takú dobrotu ešte nikdy neochutnala. Aj macoche zachutilo.
Zjedli obe a zachcelo sa im viac.
„Daj mi, matka, kožúšok, idem sama do lesa!“ povedala Holena, „tá handra by nám ich zasa po ceste zjedla. Veď ja to miesto nájdem a všetky ich striasiem, aj keby na mňa volali!“
Marne ju matka odhovárala, Holena vzala kožúšok, plachtu na hlavu a pustila sa do lesa. Matka stála na prahu a pozerala za Holenou, ako jej to ide.
Snehu plno, nikde stopy; Holena blúdila, blúdila dlho, maškrtnosť ju však hnala ďalej a ďalej.
Tu videla z diaľky svetlo. Pustí sa k nemu. Príde na samý vrch, kde horí veľká vatra, okolo vatry na dvanástich kameňoch sedí dvanásť mesiačikov. Holena sa zľakne; hneď sa však spamätá, pristúpi bližšie k vatre a vystrie ruky, aby sa ohriala. Nepýta sa mesiačikov: smiem sa ohriať či nesmiem, ani na nich nepreriekne.
„Prečo si prišla, čo tu hľadáš?“ mrzuto sa jej opýtal Január.
„Čo sa ma vypytuješ, ty starý blázon, nemusíš vedieť, kam idem,“ odsekla zaťato Holena, odvrátila sa od vatry a išla do lesa.
Január zvraštil čelo a kyjom mykol nad hlavou. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, vatra horela len nízko, sneh sa začal sypať, akoby perie rozsypal, ľadový vietor začal dúchať po lese. Holena nevidí na krok pred seba; blúdi, blúdi, padá do závejov, údy jej slabnú, tŕpnu. Neprestajne sa sype sneh, ľadový vietor duje, Holena nadáva na Marušu, na pánaboha. Údy jej v teplom kožuchu mrznú.
Čaká matka Holenu, vyzerá z okienka, vyzerá zo siene, nemôže sa dcéry dočkať. Plynie hodina za hodinou, Holena neprichádza.
„Čo jej tak jablká zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Musím sa ísť sama pozrieť, kde je!“ pomyslela si napokon macocha, vzala kožúšok, plachtu na hlavu a za Holenou sa pustila. Snehu plno, nikde stopy. Volala Holenu, nikto sa jej neozýval.
Blúdila, blúdila dlho, sneh sa sypal, ľadový vietor dul po lese.
Maruša uvarila obed, obstarala kravičku, Holena ani macocha neprichádzajú.
„Kdeže sa tak dlho zdržali?“ vraví si Maruška a sadá k praslici.
Už je plné vretienko, už sa v izbe zotmelo a Holena ani macocha sa nevracajú.
„Ach, bože, čo sa im len prihodilo,“ ponosuje sa dobré dievča a úzkostlivo sa pozerá von oknom.
Nebo sa trbliece, zem sa sveti, človeka nevidno. Smutne zatvára okienko, urobí krížik a modlí sa za sestru a matku. Ráno čaká s raňajkami, čaká s obedom, ale už sa nedočká ani Holeny, ani macochy. Obe v lese zamrzli.
Ostala dobrej Maruške chalúpka i kravička i kúsok poľa, našiel sa k tomu aj gazda, a dobre bolo obom žiť v pokoji.