Jezinky

Bol jeden chudobný chlapec sirota, nemal ani otca, ani matku, a musel ísť slúžiť, aby sa uživil. Dlho chodil, nikde nemohol nájsť službu; až jedného dňa prišiel k akémusi osamelému domu pod lesom. Na prahu sedel starý dedko, mal namiesto očí v hlave tmavé jamky; kozy v chlievčeku mekotali a dedko povedal: „Rád by som vás, úbohé kozičky, zaviedol na pašu, ale nemôžem, nevidím; a nikoho nemám, aby som ho s vami poslal.“ – „Dedko! pošlite mňa,“ ozval sa chlapec, „ja vám tie kozičky budem pásť a vám tiež rád poslúžim.“ – „Kto si? a ako sa voláš?“ A chlapec mu všetko povedal a že mu hovoria Janko. – „Dobre, Janko! vezmem ťa; a najprv mi tie kozy vyžeň na pašu. Ale tam na ten vŕšok v lese ich nevoď: prišli by na teba Jezinky, uspali by ťa a potom by ti vypichli oči, tak ako mne to urobili.“ – „Nič sa, dedko, nestarajte,“ odpovedal Janko, „mne Jezinky oči nevypichnú.“
Potom pustil kozy z chlievčeka a hnal ich na pašu. Prvý a druhý deň pásol pod lesom; ale tretieho dňa povedal sám sebe: „Čo by som sa bál Jeziniek? poženiem ich, kde je lepšia paša.“ Potom si odrezal tri zelené prútiky ostružiny, schoval ich do klobúka a hnal kozy rovno do lesa na ten vŕšok. Tam sa kozy rozbehli po paši a Janko si sadol do chládku na kameň. Dlho nesedel, a nečakane, kde sa vzala, tu sa vzala, stála pred ním krásna panenka, celá bielo oblečená, vlasy po chrbte pekne rozčesané, čierne ako havran, a oči ako trnky. „Pozdrav pán Boh! mladý pastierik,“ vraví, „pozri, aké jabĺčka rastú v našej záhradke! tu máš, jedno ti dám, aby si aj ty vedel, aké sú dobré.“ A podávala mu krásne červené jabĺčko. Ale Janko vedel, že keby to jabĺčko vzal a zjedol, zaspal by a že by mu potom oči vypichla; a povedal: „Pekne ďakujem, krásna panenka! môj gazda má v záhrade jabloň, rastú na nej ešte krajšie jabĺčka; dosť som sa ich najedol!“ – „No, keď nechceš, nebudem ťa nútiť,“ povedala panenka a odišla. Za chvíľu prišla iná, ešte krajšia panenka, mala v ruke peknú červenú ružu a povedala: „Pozdrav pán Boh! mladý pastierik! pozri, akú som tamto na medzi odtrhla krásnu ružičku! a ako pekne vonia, privoňaj si aj ty!“ – „Pekne ďakujem, krásna panenka! môj gazda má v záhradke ešte krajšie ružičky; navoňal som sa dosť!“ – „No, keď nechceš, nechaj tak!“ povedala panenka celá rozhnevaná, obrátila sa a zasa odišla. O nejakú chvíľu prišla tretia panenka, najmladšia a zo všetkých najkrajšia. „Pozdrav pán Boh! mladý pastierik!“ – „Pekne ďakujem, krásna panenka!“ – „Veru, švárny si chlapec,“ povedala panenka; „ale bol by si ešte krajší, keby si mal vlásky pekne učesané, poď, ja ťa učešem!“ Janko nepovedal nič; ale keď panenka k nemu pristúpila, aby ho česala, vzal z hlavy klobúk, vytiahol z neho jeden prútik ostružiny a šup! udrel panenku po ruke. Panenka sa dala do krikotu: „Och, pomôžte, pomôžte!“ začala plakať a z miesta sa nemohla pohnúť. Janko ndbal na jej plač a zviazal jej ostružinou ruky. Vtom pribehli tie dve druhé panenky, a keď videli sestru chytenú, začali Janka prosiť, aby ju len rozviazal a pustil. „Rozviažte si ju samy!“ povedal Janko. – „Och, nemôžeme; máme mäkučké ručičky, popichali by sme sa!“ Ale keď videli, že chlapec inak nechce, išli k sestre a chceli ostružinu rozviazať. Vtom Janko pristúpil a šup! šup! udrel ich tiež prútikom a potom im obom zviazal ruky. „Pozrite, mám vás, vy zlé Jezinky! čo ste môjmu gazdovi vypichli oči.“ Potom bežal domov ku gazdovi a povedal: „Dedko! poďte, našiel som niekoho, kto vám zasa oči vaše dá.“ A keď prišli na ten vŕšok, povedal tej prvej Jezinke: „Teraz mi povedz, kde sú dedkove oči? ak nepovieš, hodím ťa tuto do vody!“ – Jezinka sa vyhovárala, že nevie, a Janko ju chcel hodiť do rieky, čo tam pod vŕškom tiekla. – „Nechaj ma! Janko, nechaj ma!“ prosila Jezinka, „ja ti dedkove oči dám.“ A viedla ho do jednej jaskyne, kde bola veľká kopa očí, veľkých i malých, čiernych, červených, modrých i zelených, a dve z tej kopy vybrala. Ale keď ich Janko dedkovi vsadil, začal úbohý nariekať: „Och beda, beda! to nie sú moje oči; vidím samé sovy!“ Janko sa nahneval, Jezinku schmatol a hodil do vody. Potom vraví tej druhej: „Povedz ty, kde sú dedkove oči?“ Tá sa tiež začala vyhovárať, že o nich nevie; a keď jej chlapec pohrozil, že ju tiež do vody hodí, viedla ho zasa do tej jaskyne a vybrala mu dve iné oči. Ale dedko zase nariekal: „Och, to nie sú moje oči; vidím samé vlky!“ A stalo sa druhej Jezinke tak ako tej prvej – len sa nad ňou voda zavrela. – „Povedz mi ty, kde sú oči dedkove?“ povedal Janko tej tretej, najmladšej Jezinke. Tá ho tiež viedla k tej kope v jaskyni a dve oči mu vybrala. Ale keď boli vsadené, zase dedko nariekal, že to nie sú jeho oči, vraj: „Vidím samé šťuky!“ Janko, keď videl, že ho tiež oklamala, chcel ju tiež utopiť, ale Jezinka ho prosila s plačom: „Nechaj ma! Janko, nechaj ma! ja ti tie pravé dedkove oči dám.“ A vybrala ich zospodu celej kopy. A keď ich Janko dedkovi do jamiek vsadil, vykríkol dedko radostne: „To – to sú moje oči! chvála pánu Bohu! Teraz zasa dobre vidím.“ Potom Janko a dedko boli spolu dobre živí: Janko pásol kozy a dedko robil doma syrčeky, a potom ich spolu jedli. A tá Jezinka sa potom už nikdy viac na tom vŕšku neukázala.