Prefíkaný povrazník

To vám bol raz jeden povrazník a s ním to išlo, ako s každým z jeho remesla, pekne z kopca, ale aj tak to bol medzi ľuďmi vážený chlapík, lebo toho mal pod čapicou toľko, že by mohol rozdávať. Jedného dňa sa mu jeho chlebík zajedol, a tak si zviazal raniec a vydal sa do sveta. Vyšiel z dielne s kohútím pierkom za uchom a s pútnickou palicou v ruke, keď tu uvidel na zemi ležať kus konopného povrazu a odlomený zub z brán, oboje to zdvihol a strčil do torby. „Človek nikdy nevie, kedy sa to môže hodiť,“ pomyslel si a spokojne kráčal do širokého sveta.

Jedného krásneho dňa prišiel do veľkého mesta, a pretože bol pravdupovediac unavený, sadol si na stĺpik pri bráne, aby si po tom dlhom putovaní odpočinul a vyhrieval sa na slniečku. Práve mu na viečka sadala driemota, keď zaznel zvuk trúbok a herold silným hlasom vyvolával: „Kráľ oznamuje všetkým, že ten, kto nabere odvahu a premôže jednorožca a obra, ktorí už dlho sužujú našu krajinu, dostane jeho jedinú dcéru za ženu a po jeho smrti sa stane kráľom!“ „No, no. To by nebolo zlé živobytie. Len mať tú odvahu!“ zabrblal povrazník a opäť upadol v tom lahodnom poludňajšom slniečku do driemoty.

Tu mu do uší zabzučal roj komárov tak nepríjemne a obťažne, že po nich nahnevane vyštartoval a ohnal sa tak mocne, že ich jednou ranou sedem zabil. „Hahaha!“ zasmial sa a napísal si na čapicu: „Sedem jednou ranou zabil a bez strachu!“ To si však prečítal herold, ktorý sa popri ňom práve vracal na zámok, a zvolal: „Hej, ty! Ty si ten pravý muž, ktorý zloží jednorožca aj obra!“ a vzal povrazníka za seba na koňa a išiel s ním rovno na zámok. Kým tam cvalali cestou necestou, prišla na mládenca úzkosť. Čím bližšie prichádzali k zámku, tým viac a viac myslel na krásnu princeznú a bolo mu ľahšie. „Nebuď zbabelec!“ hovoril si: „Kto nehrá, nič nevyhrá! Jednou ranou si zabil sedem komárov, musíš teda siedmimi ranami zložiť jedného jednorožca! A nech som ten najhlúpejší syn svojej matky, ak sa mi to nepodarí!“ Zatiaľ dorazili na kráľovský dvor. Kráľ si ho nechal hneď priviesť a prikázal mu, aby sa najprv vybral na zlého jednorožca, a pýtal sa ho, kedy s tou prácou začne. „Hneď! Ja nikdy dlho neotáľam!“ odvetil povrazník a vydal sa do lesa, kde ten netvor býval.

Keď došiel na miesto, kde mal jednorožec svoju skrýšu, dal sa postrannou cestičkou, aby sa k nemu opatrne prikradol. Náhle však proti nemu jednorožec vyrazil z húštiny a on mal čas len na to, aby sa stihol schovať za rozvetvenú jedľu, pretože zviera divoko zaútočilo. Ako sa na neho jednorožec tak bezhlavo hnal, svojím dlhým rohom uviazol v jedľovej rozsoche, a tak povrazník bleskovo skočil a skôr než sa zviera stihlo zase uvoľniť, prerazil mu roh dlhým zubom z brán, takže jednorožec nemohol ani tam, ani späť. S veselou pesničkou na perách kráčal povrazník späť na zámok a povedal kráľovi: „Tak si môžete toho vášho jednorožca odviesť! Čaká na vás v lese pri rozvetvenej jedli.“ Tu všetci vyvaľovali oči a veľmi sa čudovali a hovorili jeden druhému: „To je vám nejaký hrdina, to je ten pravý na obra!“ A tak povrazníkovi nezostalo nič iné než čo najskôr vytiahnuť na to obrisko.

Keď prišiel do dubiny, v ktorej mal obor svoju jaskyňu, vpadol mu div nie do náručia, lebo obor tam ležal v tráve a zaberal celú čistinu. Obor spal, ale šramot ho prebudil, a keď uvidel drobného povrazníka, ktorý bol bledý a triasol sa, ani nevstal a len vyštekol: „Ty úbohý skrček, srdce máš v nohaviciach, však? Vydal si sa na mňa, čo? Poď bližšie, nech ťa rozmliaždim medzi palcom a ukazovákom ako slimáka!“ Medzitým povrazník rozmýšľal, ako by toho tvora najlepšie zneškodnil, a napadol ho báječný nápad! Vytiahol ten kúsok konopného povrazu z torby, ukázal ho obrovi a povedal: „Len nebuď taký drzý! Stavím sa, že toto neroztrhneš!“ Obor, ktorý sa medzitým posadil, sa rozosmial, až sa to v lese rozliehalo. „Hahaha! Že to nepatrné vlákno neroztrhnem? Daj to sem!“ Ale povrazník bol po čertoch šikovný chlap, a tak povedal: „Počkaj chvíľu, ja ti najprv ukážem, ako to musíš vziať do ruky, aby si to dokázal roztrhnúť. Ja som totiž povrazník, tak to musím vedieť.“ I prikázal obrovi zostať sedieť v tráve a zdvihnúť nohy tak vysoko, až sa bude kolenami dotýkať brady, ramená ohnúť a ruky zopnúť pod kolenami; tie zopnuté ruky mu potom omotal konopným povrazom. „Nuž dobre,“ povedal tovariš: „teraz ťahaj!“ Keď sa do toho obor dal, prestrčil mu povrazník svoju hrabovú palicu cez lakte a podkolenné jamky, a kým sa obor nazdal, bol zviazaný do kozelca a ležal bezvládne a bezmocne na zemi. „Tak toto je panečku podarené!“ smial sa tovariš, z duše spokojný si vykračoval do mesta k zámku a tam povedal: „Prineste si toho truhlíka sami! Leží tam vonku na veľkej lúke, zviazal som vám ho do kozelca!“

Ľudia na zámku a v meste nehovorili celučičký boží deň o ničom inom než o tom statočnom tovarišovi, ktorý krajinu od oboch netvorov oslobodil, a mnohí mu tiež priali šťastie pri krásnej princeznej, s ktorou sa čoskoro ožení. Ale to sa všetci, vrátane neho, radovali predčasne. Kráľ mu totiž svoju dcéru dať nemienil, pretože bol len obyčajný povrazník, a teda nízkeho pôvodu. Preto rozmýšľal a premýšľal, ako by sa zo svojho sľubu vyvliekol, až ho napokon napadla nová ťažká úloha, ktorú povrazník nikdy nedokáže splniť. „Ukradni nejakému sedliakovi od pluhu vola bez chvosta, ale tak, aby si to ten nevšimol. Ak to dokážeš, tak sa môžeš vrátiť a uchádzať sa o princeznú.“

Povrazník sa na krátku chvíľu zamyslel a potom dostal naozaj dobrý nápad. „Ej, pane kráľu, to vám bude naozaj majstrovský kúsok!“ povedal, vyšiel zo zámku a von z mesta do polí. Keď tam došiel, uvidel na okraji lesa orať sedliaka s volským záprahom. Nepozorovane sa prikradol bližšie a volal: „Ó, zázrak nad zázraky! Zázrak nad zázraky!“ A pri tom volaní sa plazil hlbšie a hlbšie do lesa. Sedliak za pluhom sa pri tom kriku z lesa zarazil a pomyslel si: „Ten tam musel určite nájsť nejaký poklad! To by som tam mal zájsť a pozrieť sa!“ Tak sa sedliak rozbehol za tým hlasom do lesa. Medzitým povrazník vyskočil z krovia, vypriahol jedného vola, odrezal mu chvost a ten zastrčil tomu druhému volovi do papule tak, aby mu špička trčala von, a s volom bez chvosta sa vydal preč. Keď sedliak dlho a zbytočne chodil lesom sem a zase tam, vrátil sa späť a videl, čo sa stalo. „Jaj, jaj, jaj!“ volal zúfalo: „Teraz mám sám zázrak nad zázraky! Jeden vôl mi zožral druhého!“

Tak povrazník splnil aj tú tretiu úlohu a kráľ musel dodržať dané slovo. Dal tomu chlapcovi svoju krásnu a mladučkú dcéru za ženu a nechal im vystrojiť svadbu tak prekrásnu, že človek na svete takú nevidel, a keď čoskoro nato zomrel, stal sa povrazník kráľom, a ak nepomrel, tak je ním dodnes.