Mikulovický zvon

Pred dávnymi časmi stál v Mikulovicích nádherný zámok a ten patril starej bezdetnej vdove. Zámocká pani bola lakomá starena, prísna na sluhov, ktorých neustále karhala, lebo nikdy jej nebolo nič po chuti, nech sa jej komorné, kuchárky a záhradníci snažili akokoľvek. Len jedinú bytosť milovala, a to svojho malého psíka, k tomu jej zatvrdnuté srdce priľnulo. Ako bola nespravodlivá a zlá na ľudí, tak zase na psíka nedala dopustiť a opatrovala ho a hýčkala ako matka svojho jedináčika.
Náhle pes ochorel. Ak dovtedy zámocká pani svojich sluhov naháňala, teraz im nedoprajovala ani chvíľku oddychu. Neustále museli behať okolo chorého zvieraťa, nosiť mu všetko možné, robiť pred ním šašov pre jeho kratochvíľu a psík sa rozvaľoval na poduške a znudene sa od nich odvracal, ani výberové mäso, podávané na striebornej miske, mu nevoňalo. Keby už radšej zdochol! želal si v duchu nejeden z utrápených sluhov.
A to sa aj stalo: napriek všetkej starostlivosti pes jednej noci uhynul. Čo sa stará pani za ním naplakala! A keď konečne osušila slzy, rozhodla sa, že na počesť svojho miláčika dá odliať veľký zvon. Hlas toho zvona mal ďaleko-široko oznamovať smrť vdovinho psíka a pripomínať ho.
Pravda, odliať zvon na taký účel sa úradom zdalo dosť čudné, ale keďže zvuk zlatiek, ktorých mala vdova dosť našetrených, je niekedy vplyvnejší než rozum, nakoniec zámocká pani predsa len dosiahla svoje. Dostala povolenie a dala zvon odliať.
Keď bol zvonár s dielom hotový, opatrne previezol zvon do mikulovického zámku. Zbehli sa vtedy húfy ľudí, aby videli veľký zvon pre psa a ako ho zvonár so svojimi pomocníkmi zavešuje do zámockej vežičky. Konečne bol zvon správne zavesený a rozochvená zámocká pani pristúpila k povrazu, aby ho rozhojdala. Mala v očiach slzy a len ľutovala, že jej milovaný psík nepočuje hlas zvona, ktorý sa o chvíľu rozozvučí na jeho počesť. Avšak len čo potiahla za povraz, skôr než zvon vydal prvý zvuk, povraz sa pretrhol a zvon vyletel ako na krídlach vežovým oknom von, padol priamo do riečky Bělá a zaboril sa hlboko do jej piesočnatého dna. Medzi divákmi nastal poplach. Ľudia sa rozbehli, lebo v tom videli zlé znamenie. Hovorili si, že to je trest pre zámockú paniu za jej hriešne konanie, že ľudí trápila, ale pre psa bola schopná priniesť každú obeť.
Od tej príhody so zvonom zámocká pani rýchlo chradla a čoskoro zomrela. Nikto za ňou nesmútil, a tak sa časom zabudlo na zámockú paniu, na jej psíka aj na zvon.
Až po dlhom čase pribehol jedného dňa pastier svíň a vzrušene rozprával, že zazrel v koryte Bělej veľkú hrudu zlata. To sa vie, ľudia nechali všetko, čo práve robili, a hnali sa k rieke. Nie, nebola to hruda zlata, ale pastier neklamal. Prúd riečky časom vydrobil dno a z piesku zasvietil umytý kov. Bol to zvon zo zámku, odliaty na oslavu psíka starej vdovy. Ľudia ho vtedy z riečky vylovili a odniesli do Hlucholaz. Tam ho dali roztaviť a odliať z neho nový zvon. Ten mal vraj krásny jasný hlas, pretože na ňom už neviazlo prekliatie