Rozprávka o mojom hrnci v kredenci

Bol ušatý, vlastne uchatý. Navrchu zelený, vnútri biely a smial sa, dokonca rozprával. Poviete si, obyčajný hrniec! A hrnce predsa nehovoria. Ale hneď vás z toho vyvediem. Keď má hrniec uchá, akoby mal uši. Počuje a započúva sa, o čom sa rozprávate. Onedlho sa naučí aj rozprávať, skúša si to najprv potichu v kredenci a potom sa osmelí aj nahlas. Ale nepredbiehajme.

Kým môj hrniec prehovoril, bol to darebák takmer na nič. Čo mohol, nedovaril, čo mohol, spálil alebo pripálil. Taký Budižkničomu! Tak som si o ňom myslela. Dokonca aj moja stará mama mala s ním trápenie. Raz sa jej vyšmykol z rúk, poskakoval zo schodov a poriadne sa udrel. Tam, kde sa z neho odrazil zelený smalt, tam zrazu vykukli čierne očká, objavil sa aj akýsi nos a ústa. Malý zelený kuliferda si polepšil aj tým pádom zo schodov. Začal totiž tými očkami z oprýskaného smaltu potichučky sledovať, čo sa v kuchyni deje.

Odvtedy, čo sa udrel, mal variť len zemiaky, a to ho poriadne rozpaľovalo. Veď či je hrniec len zemiaková placka? To poníženie ho vždy rozhorúčilo tak, že sa v ňom voda rýchlo vyvarila, a keď ho nikto nehliadal, zemiaky sa pripiekli k rozpálenému dnu. Keď mi to urobil viackrát, jedného večera som sa pri umývaní riadu na hrniec nahlas rozkričala:

„Ty ničomník zelený, ty si taký nevyspytateľný, že ťa vyhodím do smetiaka!“

A potom sa to stalo!

Náhle sa zachrapčane ozvalo: „Nerob to, viem aj viac, než variť zemiaky!“ Čudovala som sa tak, že som sa spotila, sadla som si na stoličku a vyhŕkla: „Ne-ne nestraš ma, hrnce nehovoria! …A keď si už to urobil, tak rýchlo pokračuj, kým sa nezbláznim.“

Pokračoval. A ja som sa dozvedela, že jeho prapraprastarým otcom bol slávny hrniec, ktorého kúzelné vlastnosti boli také pozoruhodné, že sa dostali do rozprávky „Hrnček, var!“. Hrnčekovia, potomkovia, synkovia a vnúčatá práve tohto prapraprastarého otca si museli najprv odslúžiť akési povinné služobné hrncové roky, ktoré sa počítali podľa určitého množstva „uvarenín“. Keď sa totiž všetko to, čo v nich bolo uvarené, sčítalo a vydalo to povedzme na obrovskú hromadu veľkosti malého kredenca, potomkovia kúzelného prapraprastarého otca začali najprv počuť, potom vidieť, nakoniec mohli aj prehovoriť. Ten z ľudí, kto na nich prehovoril, nezbláznil sa z toho zľaknutia a uveril, že s ním naozaj hrniec hovorí, mohol potom využiť aj ich kúzelné vlastnosti.

A potom mi môj zelený hrniec začal opisovať všetko, čo jeho príbuzní vedeli. Nebolo to len nekonečné množstvo krupicovej kaše, ktorú dokázal kúzelne z ničoho navariť slávny prapraprastarý otec, ale niektorí boli špecialisti na kašu hrachovú a ryžovú, iní na polievky rezancové, knedličkové, slepačie, gulášové, ďalší varili vynikajúce pudingy malinové, vanilkové aj čokoládové……

„Tak. A čo vlastne vieš ty?“ prerušila som trochu neúctivo a netrpezlivo jeho chvastanie. „Niečo ako mydlové bubliny,“ vyhŕkol prekvapivú odpoveď. „Krásne farebné, dúhové. Lietajú, ako dlho chceš, cinkajú pesničky. Vnútri bublín si môžeš vyčarovať všetko, čo sa dá jesť a je guľaté. Zmotaj si z papiera trubičku a skús to.“

Ako omámená som našla Večerník, zmotala z veľkej novinovej strany úzku trubičku, ponorila ju do prázdneho hrnca. V tom okamihu v ňom bola akási medovofarebná voňavá tekutina. Zabublalo to a z hrnca vyleteli mžitky. Počujete dobre. Mžitky. Mali ste niekedy mžitky pred očami? Tak to boli ony. Trochu sa podobali prázdnym mydlovým bublinám.

Hrniec náhle zabrblal. „Počkaj, zabudol som ti povedať, že musíš vždy vysloviť zaklínadlo. Inak neuvarím požadovanú guľatú dobrotu. Hovor teda BUBLAJ, HRNČEK, LEN SA SNAŽ, UVAR, ČO UVARIŤ MÁŠ. A potom povedz, že chceš, povedzme marhuľové knedle, tie sú predsa guľaté, no a ja sa už budem snažiť. Keď budeš mať tých guľatých dobrôt dosť, povieš len HRNČEK, PRESTAŇ, UŽ MÁM DOSŤ, ĎAKUJEM TI ZA RADOSŤ.“

A tak sa to začalo. Po odriekanom zaklínadle som si priala jahodové knedle. A čo sa nestalo! Z hrnca vyleteli nadýchané bubliny a v každej z nich jahodová knedľa posypaná tvarohom a cukrom. Knedle sadali na prázdny tanier na stole a ozývalo sa jemné cinkanie. Tie, ktoré sa na tanier nezmestili, sa chvíľu vznášali pri mrazničke. Keď im nikto chladničku neotvoril, vyleteli oknom. „Hrnček, prestaň, už mám dosť, ďakujem ti za radosť“, povedala som rýchlo nad tou nádielkou. Knedle, ktoré neodleteli oknom, zavoňali z taniera. A boli tiež rozprávkovo dobré!

Na druhý deň som mala chuť na slivkové knedle. Aby bola nejaká zmena. Márne som však spomínala, ako znie to zaklínadlo. Hrniec posmutnel. Druhýkrát ho vraj nemôže nikomu zopakovať. Kto zaklínadlo raz zabudol, ten si ho vlastne nezaslúžil. Ako to len bolo? Rozmýšľala som. HRNČEKU, VAR A SNAŽ SA! Nie, tak nie. HRNČEKU, VAR A VYČARUJ VDOLKY! No to už vôbec nie!

A tak som mohla skúsiť aspoň obyčajné bubliny bez knedlí. Na hrnčeku sa z bubliniek urobila kučeravá penová čiapka, žiarila a rozletovala sa. Z trubičky sa oddeľovali farebné gule. Boli prázdne, bez knedlí či vdolkov, krásne dúhové, mierne sa vznášali izbou, mizli a objavovali sa nové. Posielala som ich aj z okna do ulice zaliatej slnkom, aby leteli čo najďalej a čo najvyššie. Neboli to žiadne knedle! Zďaleka pripomínali hviezdy, kvety aj snehové vločky, ale boli oveľa krehkejšie a náhle mizli.

„Nie si smutná?“ staral sa hrniec. „Kdeže! Keď prídu na návštevu Terezka s Kryštofom alebo Eliška s Ondrom, pocukrujeme si vlastnoručne ukotúľané a uvarené jahodové knedle, ale potom zrolujeme papierové trubičky a budeme si púšťať proti slniečku z okna tie krásne dúhovky.“