Zlatovláska

Bol raz jeden kráľ a bol taký múdry, že aj všetkým živočíchom rozumel, čo si hovorili. A počúvajte, ako sa to naučil.

Prišla k nemu raz nejaká stará babička, priniesla mu v košíku hada a vravela, aby si ho dal pripraviť: keď ho zje, bude rozumieť všetkému, čo ktoré zviera vo vzduchu, na zemi i vo vode rozpráva. Kráľovi sa to páčilo, že bude vedieť, čo nikto nevie, babičke dobre zaplatil a hneď prikázal sluhovi, aby mu tú rybu na obed pripravil.

„Ale,“ vraj, „nech ju ani na jazyk nevezmeš, inak mi to svojou hlavou zaplatíš!“

Jurkovi, tomu sluhovi, bolo divné, prečo mu to kráľ tak prísne zakázal.

„Za celý život som takú rybu nevidel,“ vraví si sám pre seba, „vyzerá celkom ako had! A aký by to bol kuchár, aby ani neochutnal, čo varí?“

Keď to bolo upečené, vzal kúsok na jazyk a ochutnával.

Vtom počuje okolo úst niečo bzučať: „Aj nám niečo! Aj nám niečo!“

Jurko sa obzerá, čo to je, a nevidí nič iné ako niekoľko múch, ktoré lietali po kuchyni.

Tu zas vonku na ulici niekto chrapľavo volá: „Kam? Kam?“

A tenšie hlasy odpovedajú: „Do mlynárovho jačmeňa, do mlynárovho jačmeňa.“

Jurko pozrie von oknom a vidí gunára s kŕdľom husí.

„Aha!“ vraví, „taká je tá ryba?“

Už vedel, čo to je. Čerstvo si strčil ešte jeden drobec do úst a potom hada doniesol kráľovi, akoby sa nič nebolo stalo.

Po obede prikázal kráľ Jurkovi, aby mu osedlal koňa, že sa chce povoziť, a on aby ho sprevádzal. Kráľ išiel vpredu a Jurko za ním.

Keď išli po zelenej lúke, poskočil Jurkov kôň a zarehotal sa: „Hohohoho, brat, je mi tak ľahko, že by som chcel cez hory skákať!“

„Čo je na tom,“ vraví druhý, „ja by som tiež rád skákal, ale na mne sedí starý: ak skočím, zvalí sa na zem ako mech a zlomí väz.“

„Nech si zlomí, čo z toho?“ povedal Jurkov kôň. „Namiesto starého budeš nosiť mladého.“

Jurko sa tomu rozhovoru srdečne zasmial, ale len tak potichu, aby kráľ nevedel. Ale kráľ tiež dobre rozumel, čo si kone hovorili, obzrel sa, a keď videl, že sa Jurko smeje, pýta sa: „Čomu sa smeješ?“

„Ničomu, kráľovská Jasnosť: len mi tak niečo napadlo,“ vyhováral sa Jurko.

Starý kráľ ho však už mal v podozrení a koňom tiež už neveril; obrátil a zas domov. Keď prišli na zámok, prikázal kráľ Jurkovi, aby mu nalial do pohára vína.

„Ale tvoja hlava za to,“ vraví, „ak nedoleješ, alebo preleješ!“

Jurko vzal krčah s vínom a leje. Vtom priletely oknom dva vtáčiky; jeden druhého prenasledoval, a ten, čo utekal, mal tri zlaté vlasy v zobáčiku.

„Daj mi ich,“ vraví ten jeden, „veď sú moje!“

„Nedám, moje sú! Ja som si ich zdvihol.“

„Ale ja som ich videl, ako popadali, keď sa zlatovlasá panna česala. Daj mi aspoň dva.“

„Ani jeden.“

Tu ten druhý vtáčik za ním tie zlaté vlasy pochytil. Keď sa tak o ne letmo ťahali, zostal každému v zobáčiku jeden, a tretí zlatý vlas spadol na zem, len to zazvonilo. Vtom sa Jurko za ním obzrel a prelial.

„Prepadol si mi životom!“ vykríkol kráľ. „Ale chcem s tebou naložiť milostivo, ak tú zlatovlasú pannu získaš a privedieš mi ju za manželku.“

Čo mal Jurko robiť? Ak chcel svoj život zachovať, musel ísť po pannu, hoci nevedel, kde ju hľadať. Osedlal si koňa a išiel kade-tade.

Prišiel k čiernemu lesu a tu pod lesom pri ceste horel krík; zapálili ho pastieri. Pod kríkom bolo mravenisko, iskry naň padali, a mravce so svojimi bielymi vajíčkami pobehovali sem a tam.

„Och, pomôž, Jurko, pomôž,“ volali žalostne, „zhoríme, aj naši mladí vo vajíčkach.“

On hneď z koňa dolu, krík odsekol a oheň uhasil.

„Keď budeš potrebovať, spomeň si na nás, a aj my ti pomôžeme.“

Potom išiel tým lesom a prišiel k vysokej jedli. Hore na jedli bolo havranie hniezdo a dolu na zemi dve havranie mláďatá pišťali a nariekali: „Otec i matka nám odleteli; máme si sami potravu hľadať, a my úbohé mláďatá ešte lietať nevieme! Och, pomôž, Jurko, pomôž, nasýť nás, inak pomrieme od hladu.“

Jurko sa dlho nerozmýšľal, zoskočil z koňa a vrazil mu do boka meč, aby havranie mláďatá mali čo žrať.

„Keď budeš potrebovať,“ krákali veselo, „spomeň si na nás, a aj my ti pomôžeme.“

Potom už musel Jurko ísť ďalej pešo. Išiel dlho, dlho lesom, a keď konečne z lesa vychádzal, videl pred sebou ďaleké široké more. Na brehu pri mori dvaja rybári sa spolu hádali. Chytili veľkú zlatú rybu do siete a každý ju chcel mať sám pre seba.

„Moja je sieť, moja je ryba!“

A druhý na to: „Málo by ti tvoja sieť bola platná, keby nebolo mojej lode a mojej pomoci.“

„Keď raz zasa takú chytíme, bude tvoja!“

„Nie tak, ty na druhú počkaj a túto mi daj.“

„Ja vás porovnám,“ vraví Jurko: „Predajte mi tú rybu, dobre vám ju zaplatím, a peniaze si rozdeľte napoly.“

I dal im za ňu všetky peniaze, čo mal od kráľa na cestu, nič si nenechal. Rybári boli radi, že tak dobre predali, a Jurko pustil rybu zas do mora.

Veselo zašpliechala vodou, ponorila sa a potom neďaleko brehu ešte raz vystrčila hlavu: „Keď ma, Jurko, budeš potrebovať, spomeň si na mňa, odslúžim sa ti.“ A potom sa stratila.

„Kam ideš?“ pýtali sa rybári Jurka.

„Idem pre svojho pána, starého kráľa, po nevestu, po zlatovlasú pannu, a neviem ani, kde ju hľadať!“

„Och, o tej ti dobre vieme povedať,“ povedali rybári. „Je to Zlatovláska, dcéra kráľova z krištáľového zámku tamto na tom ostrove. Každý deň ráno, keď sa rozodnieva, rozčesáva svoje zlaté vlasy; ide z nich žiara po nebi i po mori. Ak chceš, sami ťa tam na ten ostrov dovezieme, lebo si nás tak dobre porovnal. Maj sa však na pozore, aby si vybral pravú pannu: dvanásť je panien, dcér kráľovských, ale len jedna má zlaté vlasy.“

Keď bol Jurko na ostrove, išiel do krištáľového zámku prosiť kráľa, aby svoju zlatovlasú dcéru dal jeho pánovi kráľovi za manželku.

„Dám,“ povedal kráľ, „ale musíš si ju zaslúžiť: musíš za tri dni urobiť tri práce, čo ti uložím, každý deň jednu. Zatiaľ si do zajtra môžeš odpočinúť.“

Na druhý deň ráno mu vraví kráľ: „Moja Zlatovláska mala šnúru drahých perál; šnúra sa pretrhla a perly sa vysypali do vysokej trávy na zelenej lúke. Tie perly musíš všetky pozbierať, aby ani jedna nechýbala.“

Jurko išiel na tú lúku, bola ďaleká široká, kľakol do trávy a začal hľadať. Hľadal, hľadal od rána do poludnia, ale ani perličku nevidel.

„Och, keby tu boli moje mravce, tie by mi mohli pomôcť!“

„Veď tu sme, aby sme ti pomohli,“ povedali mravce, kde sa vzali, tu sa vzali, ale okolo neho sa len hemžili. „Čo potrebuješ?“

„Mám pozbierať perly na tej lúke, a nevidím ani jednu.“

„Maličko len počkaj, my ich za teba pozbierame.“

A netrvalo dlho, znosili mu z trávy kôpku perál, nepotreboval nič iné, len ich navliecť na šnúru. A potom, keď už chcel šnúru zaviazať, pritiahol ešte jeden mravček, bol chromý, noha mu vtedy uhorela, keď u nich horelo, a kričal: „Počkaj, Jurko, nezaväzuj, nesiem ešte jednu perličku!“

Keď Jurko tie perly kráľovi priniesol a kráľ ich prepočítal, ani jedna nechýbala.

„Dobre si urobil svoju vec,“ vraví, „zajtra ti dám inú prácu.“

Ráno Jurko prišiel a kráľ mu povedal: „Moja Zlatovláska sa kúpala v mori a stratila tam zlatý prsteň, ten musíš nájsť a priniesť.“

Jurko išiel k moru a chodil smutne po brehu; more bolo čisté, ale také hlboké, že nemohol ani dno dovidieť, a čo ešte na dne vyhľadať prsteň!

„Och, keby tu bola moja zlatá ryba, tá by mi mohla pomôcť!“

Vtom sa niečo v mori zablyslo a z hlbiny na hladinu vyplávala zlatá ryba: „Veď tu som, aby som ti pomohla. Čo potrebuješ?“

„Mám v hlbokom mori nájsť zlatý prsteň, a nevidím ani dno.“

„Teraz práve som stretla čulú šťuku, niesla zlatý prsteň na plutve. Maličko len počkaj, ja ti ho prinesiem.“

A netrvalo dlho, vrátila sa z hlbiny a priniesla mu šťuku aj s prsteňom.

Kráľ Jurka zase pochválil, že dobre svoju vec urobil; a potom ráno mu uložil tretiu prácu: „Ak chceš, aby som svoju Zlatovlásku tvojmu kráľovi dal za manželku, musíš jej priniesť mŕtvu a živú vodu; bude jej treba.“

Jurko, nevediac, kam sa po tú vodu obrátiť, išiel naslepo kade-tade, kam ho nohy niesli, až prišiel do čierneho lesa.

„Och, keby tu boli moje havrany, azda by mi pomohli!“

Tu sa mu nad hlavou čosi zašuchotalo, a kde sa vzali, tu sa vzali, dva havrany: „Veď tu sme, aby sme ti pomohli. Čo chceš?“

„Mám doniesť mŕtvu a živú vodu, a neviem, kde ju hľadať.“

„O tej my dobre vieme. Maličko len počkaj, my ti ju prinesieme.“

A za malú chvíľu priniesli Jurkovi každý jednu tekvičku plnú vody; v jednej tekvičke bola živá voda, v druhej mŕtva. Jurko bol rád, že sa mu tak dobre podarilo, a ponáhľal sa k zámku. Na kraji lesa videl od jedle k jedli rozopnutú pavučinu, uprostred pavučiny sedel veľký pavúk, cucal muchu. Jurko vzal tekvičku s mŕtvou vodou, pokropil pavúka, a pavúk sa zvalil na zem ako zrelá višňa, bol mŕtvy. Potom pokropil muchu z druhej tekvičky živou vodou, a mucha začala sebou hádzať, vyškriabala sa z pavučiny von a fuk do vzduchu.

„Tvoje šťastie, Jurko, že si ma vzkriesil,“ bzučala mu okolo uší, „veď bez mňa by si sotva uhádol, ktorá z dvanástich je Zlatovláska.“

Keď kráľ videl, že Jurko aj tú tretiu vec dokázal, povedal, že mu svoju zlatovlasú dcéru dá. „Ale,“ vraj, „musíš si ju sám vybrať.“

Potom ho viedol do jednej veľkej siene, tam uprostred bol okrúhly stôl a okolo stola sedelo dvanásť krásnych panien, jedna ako druhá; ale každá mala na hlave závoj dlhý až na zem, biely ako sneh, takže nebolo vidieť, aké má ktorá vlasy.

„Tuto sú moje dcéry,“ vraví kráľ. „Ak uhádneš, ktorá z nich je Zlatovláska, získal si ju a môžeš ju hneď so sebou odviesť; ak neuhádneš, nie je ti súdená, musíš odísť bez nej.“

Jurko bol v najväčšej úzkosti, nevedel, čo si počať. Vtom mu čosi zašepkalo do ucha: „Bz-bz! Choď okolo stola, ja ti poviem, ktorá to je.“

Bola to mucha, ktorú vzkriesil Jurko živou vodou.

„Táto panna to nie je - táto tiež nie - táto tiež nie - táto je Zlatovláska!“

„Túto dcéru mi daj!“ vykríkol Jurko, „túto som si zaslúžil pre svojho pána.“

„Uhádol si,“ povedal kráľ, a panna hneď aj vstala od stola, odhrnula závoj, a zlaté vlasy jej plynuli hustými prameňmi z hlavy až na zem, a bolo od nich tak jasno, ako keď ráno slniečko vyjde, až Jurkovi oči zachádzali.

Potom dal kráľ na cestu svojej dcére, ako sa patrí, výbavu a Jurko ju odviezol svojmu pánovi za nevestu.

Starému kráľovi sa oči iskrili a poskakoval radosťou, keď Zlatovlásku videl, a hneď prikázal, aby sa robili prípravy na svadbu.

„Chcel som ťa síce dať obesiť pre tvoju neposlušnosť, aby ťa havrany zjedli,“ vraví Jurkovi, „ale že si mi tak dobre poslúžil, dám ti len sekerou hlavu zraziť a potom ťa dám dôstojne pochovať.“

Keď Jurka odpravili, prosila Zlatovláska starého kráľa, aby jej toho mŕtveho sluhu daroval, a kráľ to svojej zlatovlasej neveste nijako nemohol odoprieť. Potom ona priložila hlavu Jurkovi k telu, pokropila ho mŕtvou vodou, a telo zrástlo s hlavou, takže po rane ani pamiatky nezostalo; potom ho pokropila živou vodou, a Jurko zase vstal, akoby sa bol znovu narodil, svieži ako jeleň a mladosť sa mu len z tváre svietila.

„Och, ako som to tvrdo spal!“ vraví Jurko a pretieral si oči.

„Veru, tvrdo si spal,“ povedala Zlatovláska, „a keby nebolo mňa, na veky vekov by si sa bol neprebudil!“

Keď starý kráľ videl, že Jurko zas ožil, a že je mladší a krajší než predtým, rád by bol tiež tak ešte raz omladol. Hneď prikázal, aby aj jeho zťali a potom tou vodou pokropili. Zťali ho a kropili živou vodou stále, až ju všetku vykropili, ale hlava mu nijako nechcela k telu prirásť; až potom začali kropiť mŕtvou vodou, a v okamihu prirástla; ale kráľ bol zase mŕtvy, pretože už nemali živú vodu, aby ho vzkriesili.

A pretože kráľovstvo nemohlo byť bez kráľa a nikoho takého múdreho nemali, aby rozumel všetkým živočíchom ako Jurko, urobili Jurka kráľom a Zlatovlásku kráľovnou.