Záhradník a panstvo

Na míľu cesty od hlavného mesta stál starý panský dvorec so silnými múrmi, vežami a štítmi. V tom dvorci sídlilo, ale len v lete, bohaté, urodzené panstvo. Tento dvorec bol najlepší a najkrajší zo všetkých dvorcov, ktoré panstvu patrili. Zvonku vyzeral ako celkom nový a vnútri bol zariadený so všetkým pohodlím a útulnosťou. Nad bránou bol do kameňa vytesaný erb rodu; okolo erbu a okolo arkiera sa pnuli nádherné ruže. Pred dvorcom sa rozprestieral trávnatý koberec, kvitol tam červený i biely hloh a vzácne kvety; a tie vzácne kvety rástli dokonca aj mimo skleníka.

Však aj panstvo malo záhradníka, ktorý niečo vedel! Bola radosť pozrieť sa na kvetinovú záhradu, na ovocný sad i na zeleninovú záhradu. Pri zeleninovej záhrade bol ešte zvyšok pôvodnej starej dvorskej záhrady s niekoľkými krušpánovými plotmi, pristrihnutými do korún a pyramíd. Za plotom stáli dva statné staré stromy; a tie stromy boli vždy takmer bez lístia a takmer by ťa to viedlo k domnienke, že nejaká víchrica alebo smršť ich obsypala veľkými kusmi hnoja; ale každý taký kus bolo vtáčie hniezdo.

Tu sídlilo od nepamäti množstvo krákajúcich krkavcov a vrán. Bola to celá vtáčia obec a všetci tí vtáci boli panstvom, vlastníkmi statku, najstarším pokolením panského sídla, vlastnými pánmi vo dvorci. Nikto z domácich ľudí si ich nevšímal, trpeli tieto ťažko lietajúce stvorenia, medzi ktoré občas vystrelili z pušky, až vtákov zasvrbelo v chrbte a každý z nich zdesene vzlietol a zakrákal: „Kra! Kra!“

Záhradník často vrchnosti domlával, aby tie staré stromy dala zrúbať, nevynímajú sa tam dobre, a keby odtiaľ zmizli, zbavili by sa pravdepodobne aj krákajúcich vtákov, ktorí by sa odsťahovali inam. Ale panstvo sa nechcelo rozlúčiť ani so stromami, ani s vtáčím húfom, bolo to niečo, bez čoho dvorec nemohol žiť, niečo zo starých čias – a pamiatka na tie staré časy sa nesmie tak celkom vykoreniť.

„Veď stromy sú už zdedeným majetkom tých vtákov, len im ich nechajte, milý Larsen!“

Záhradník sa volal Larsen, ale na tom teraz nezáleží.

„Čože, milý Larsen, nemáte dosť široké pole pôsobnosti? – Celú kvetinovú záhradu, skleníky, ovocný sad a zeleninovú záhradu?“

To bola pravda, záhradník sa o ne staral, pestoval a vzdelával ich s veľkou horlivosťou a svedomitosťou, a dostalo sa mu za to aj od panstva uznania; ale predsa pred ním nijako netajili, že keď sú niekde na návšteve, často jedia ovocie a vidia kvety, ktoré prekonávajú všetko, čo oni majú vo svojej záhrade. A to záhradníka trápilo, lebo chcel to najlepšie a pracoval, ako najlepšie vedel. Ako mal čestné srdce, tak bol čestný vo svojom povolaní.

Jedného dňa si ho páni zavolali a povedali mu so všetkou panskou prívetivosťou, že včera dostali u svojich vznešených priateľov jeden druh jabĺk a hrušiek, tak šťavnatých a lahodných, že oni i všetci hostia sa rozplývali obdivom. To ovocie však nebolo tunajšie, ale dalo by sa k nám zaviesť a mohlo by u nás zdomácnieť, ak to naše podnebie dovolí. Vedeli, že ovocie je od najlepšieho ovocinára v meste; nech tam záhradník zájde a zistí, odkiaľ tie jablká a hrušky prišli, a potom nech objedná štepy.

Záhradník ovocinára dobre poznal, veď práve jemu predával z príkazu svojej vrchnosti prebytky ovocia, ktoré rástlo v panskej záhrade.

I odobral sa do mesta a pýtal sa ovocinára, odkiaľ má tie toľko vychvaľované jablká a hrušky.

„Sú z vašej vlastnej záhrady!“ odpovedal ovocinár a ukázal mu jablká i hrušky, ktoré záhradník dobre poznával.

Hoj, ako sa náš záhradník zaradoval! Pospiešil si domov a povedal svojim pánom, že jablká i hrušky sú z ich vlastnej záhrady.

Vrchnosť tomu vôbec nechcela uveriť. „Larsen, to nie je možné! Môžete nám na to zaobstarať od ovocinára písomné potvrdenie?“

Samozrejme, že mohol, doniesol im písomné potvrdenie.

„Zaujímavé, naozaj zaujímavé!“ čudovali sa páni.

A tak teraz každý deň prichádzali na panský stôl veľké misy s tými nádhernými jablkami a hruškami z ich vlastnej záhrady. Celé merice a sudy tohto ovocia boli posielané priateľom v meste i mimo mesta, ba dokonca aj do cudziny. To bolo radosti! Páni však museli poznamenať, že pre ovocné stromy boli predsa dve obzvlášť priaznivé letá, všade po celej krajine sa im dobre darilo.

Uplynul nejaký čas. Páni obedovali na kráľovskom dvore. Nazajtra si k sebe zavolali záhradníka. Dostali na hostine melóny, nesmierne šťavnaté a chutné, zo skleníka Ich Veličenstiev.

„Milý Larsen, zájdite k dvornému záhradníkovi a zaobstarajte nám niekoľko jadier z tých báječných melónov!“

„Ale veď dvorný záhradník má tie jadrá od nás!“ povedal záhradník, nanajvýš rozradostený.

„Tak to teda dokázal vypestovať nejakú lepšiu odrodu!“ odpovedali páni. „Všetky melóny boli znamenité!“

„No, to teda môžem byť na čo hrdý!“ povedal záhradník. „Musím milostivej vrchnosti povedať, že zámocký záhradník nemal tento rok so svojimi melónmi šťastie; a keď videl, ako nádherne sa vydarili naše, a keď ich ochutnal, objednal tri pre zámok!“

„Larsen! Nenahovárajte si, že to boli melóny z našej záhrady!“

„Som o tom presvedčený!“ povedal záhradník, zašiel k zámockému záhradníkovi a dostal od neho písomné potvrdenie, že melóny na kráľovskej hostine pochádzali z panského dvorca.

To bolo pre panstvo naozajstné prekvapenie. Páni o tej udalosti potom nemlčali, pochválili sa vysvedčením, a tak boli melónové jadrá posielané široko ďaleko, ako predtým ovocné štepy.

O štepoch prišli správy, že sa uchytili a že nesú znamenité ovocie; ovocie bolo pomenované po panskom dvorci a jeho meno si teraz mohol čítať v angličtine, nemčine i francúzštine.

Nikto by si to nebol predtým pomyslel.

„Len aby nám záhradník nespyšnel!“ hovorilo panstvo.

Avšak záhradník sa choval celkom inak. Práve teraz usiloval o to, aby sa preslávil ako jeden z najlepších záhradníkov v krajine; chcel každý rok prísť s nejakým znamenitým pestovateľským objavom, a to sa mu aj darilo. Ale napriek tomu sa často dopočul, že prvé ovocie, ktoré vypestoval, jablká a hrušky, bolo vlastne najlepšie, všetky neskoršie druhy že zostávajú ďaleko pozadu. Melóny sú vraj síce veľmi dobré, ale to je niečo celkom iné. O jahodách sa dá povedať, že sú znamenité, ale predsa nie sú lepšie ako tie, ktoré má ostatné panstvo; a keď sa jeden rok nevydarili reďkovky, hovorilo sa len a len o tých nešťastných reďkovkách, a nie o tom, čo iné dobré sa vypestovalo.

Takmer akoby páni cítili úľavu, keď hovorili:

„Tento rok sa to nevydarilo, milý Larsen!“ Mali úplnú radosť, keď mohli povedať: „Tento rok sa to nevydarilo!“

Niekoľkokrát do týždňa nosil záhradník hore do izby čerstvé kvety, vždy veľmi vkusne usporiadané. Ich farby v tom zostavení ešte silnejšie vynikali.

„Máte vkus, Larsen!“ hovorili páni. „Je to dar, daný vám od Pánaboha, to nemáte sám zo seba!“

Jedného dňa prišiel záhradník s veľkou krištáľovou misou a v tej mise ležal leknový list; a na ten list bol položený žiarivo modrý kvet, veľký ako slnečnica, s dlhou, silnou stopkou, ponorenou do vody.

„Indický lotos!“ vykríklo panstvo nadšením.

Taký kvet ešte nikdy nevideli. Cez deň ho postavili na slnečné svetlo a večer tak, aby sa v ňom svetlá odrážali. Každý, kto ho uvidel, ho obdivoval, aký je nádherný a vzácny, ba povedala to sama najurodzenejšia mladá dáma v krajine, princezná. Múdra bola a mala dobré srdce.

Páni si pokladali za česť venovať princeznej ten kvet, a tak sa lotos dostal s princeznou na zámok.

Potom zašli do záhrady, že si sami odtrhnú jeden taký kvet, ak tam ešte nejaký bude, ale nemohli žiadny nájsť. I zavolali záhradníka a pýtali sa ho, odkiaľ ten modrý lotos mal.

„Márne sme hľadali!“ hovorili. „Boli sme v skleníkoch a prešli sme celú kvetinovú záhradu!“

„Nie, nie, tam naozaj nie je!“ povedal záhradník. „Je to len obyčajný kvet zo zeleninovej záhrady! Ale že je krásny, čo? Vyzerá, akoby to bol modrý kaktus, a pritom je to len kvet artičoky!“

„To ste nám mali povedať hneď!“ hnevali sa páni. „Boli sme presvedčení, že je to cudzokrajný, vzácny kvet. Blamovali ste nás pred mladou princeznou! Videla u nás ten kvet, veľmi sa jej zapáčil, nepoznala ho – a ona sa v botanike náramne vyzná! Ale taká veda sa nezaujíma o to, čo rastie v zeleninovej záhrade. Ako vás mohlo, milý Larsen, napadnúť, postaviť takú kyticu do izby! Veď nás tým zosmiešňujete!“

A krásny modrý kvet zo zeleninovej záhrady bol odstránený z panskej izby, nepatrilo sa, aby tam bol. Panstvo sa dokonca išlo princeznej ospravedlniť a povedalo jej, že je to kvet obyčajnej kuchynskej rastliny; to záhradník si spomenul postaviť ho do izby, však už za to dostal poriadne vynadané.

„To ste mu, úbožiakovi, veľmi skrivdili!“ povedala princezná. „Veď nám otvoril oči pre nádherný kvet, ktorého sme si vôbec nevšimli, ukázal nám krásu tam, kde nás ani nenapadlo ju hľadať! Zámocký záhradník nech mi prinesie každý deň, pokiaľ artičoka rozkvitne, jeden kvet do mojej izby!“

A stalo sa.

Páni odkázali záhradníkovi, aby im zase doniesol čerstvý kvet artičoky.

„Je vlastne krásny!“ hovorili. „Naozaj vzácny kvet!“ A záhradník dostal pochvalu.

„To robí Larsenovi dobre!“ hovorili páni. „Je to rozmaznané decko!“

Na jeseň prišla strašná búrka. Neskoro v noci nabrala takú silu, že mnoho veľkých stromov na kraji lesa vyvrátila aj s koreňmi; a k veľkému žiaľu panstva, k žiaľu, ako oni tomu hovorili, ale záhradníkovi na radosť zvalila tie dva veľké stromy so všetkými vtáčími hniezdami. V búrke bolo počuť krik krkavcov a vrán, ktorí búchali krídlami o okenné tabule, ako hovorili ľudia zo dvora.

„Tak to ste radi, Larsen, čo?“ povedali páni. „Búrka zvalila stromy a vtáci sa uchýlili do lesa. Niet tu už ani stopy po starých časoch. Každé znamenie a každá pripomienka je preč! My sme však z toho zarmútení!“

Záhradník nehovoril nič, ale myslel na to, čo mu už dlho ležalo v hlave: že teraz konečne bude môcť poriadne využiť to nádherné slnečné miesto, kam predtým nemohol. To miesto sa teraz stane ozdobou záhrady a potešením pre panstvo.

Veľké vyvrátené stromy rozmliaždili a polámali prastaré krušpánové ploty aj celú ich pristrihovanú krásu. Záhradník tu založil hustý porast z domácich rastlín, poľných i lesných.

Čo by žiadneho iného záhradníka nebolo napadlo vysadiť v bohatej hojnosti do panskej záhrady, to on tu zasadzoval do zeme a dopriaval každej rastline tieň alebo slnko, ako to ktorý druh potreboval. S láskou ich pestoval a ony rástli do krásy.

Dvíhal sa tu jalovec z jutských vresovísk, podobný tvarom aj farbou talianskemu cyprusu, krásny bol pohľad na tŕnistý rešetliak, stále zelený, v zimnom chlade ako v lete na slnku. Vpredu rástla papraď, mnoho rozličných druhov, niektoré vyzerali, akoby to boli deti paliem, a iné akoby to boli rodičia tej nežnej, nádhernej rastliny, ktorej hovoríme Venušine vlasy. Stál tu prehliadaný lopúch, ktorý keď je čerstvý, vyzerá pekne aj v kytici. Lopúch rástol v suchej zemi; ale nižšie, vo vlhkej pôde, bujnel štiav, tiež prehliadaná rastlina, a predsa svojou výškou a svojimi veľkými listami taká malebná. Na siaha vysoko, kvet vedľa kvetu, ako silný, mnohoramenný svietnik sa dvíhal divozel, presadený sem z polí. Rástli tu marinka, prvosienky a lesné konvalinky, Áronova brada a nežné trojlístky štiavika. Bola to krása, keď si sa na to pozeral!

Vpredu, opreté o napnutý oceľový drôt, rástli v rade celkom malé hrušky z francúzskej krajiny. Mali slnko a dobré ošetrovanie a čoskoro niesli veľké šťavnaté plody ako v krajine, odkiaľ pochádzali.

Na mieste tých dvoch starých bezlistých stromov bol vztýčený vysoký stožiar, na ktorom viala dánska vlajka, a hneď vedľa ešte jedna tyč a okolo tej tyče sa v lete a na jeseň ovíjali úponky chmeľu s voňavými strapcami kvetov; v zime však bol na tú tyč podľa starého zvyku zavesený snop ovsa, aby nebeské vtáctvo malo na radostné Vianoce svoju hostinu.

„Dobrý Larsen sa na starobu stáva sentimentálnym!“ hovorili páni. „Ale je nám verný a oddaný!“

Na Nový rok sa v jednom obrázkovom časopise hlavného mesta objavil obrázok starého dvorca. Bolo na ňom vidieť stožiar a snop ovsa pre nebeské vtáctvo o sviatkoch radosti, Vianociach, a písalo sa tam a vyzdvihovalo ako krásna myšlienka, že znovu prišiel k cti starý zvyk, tak príznačný práve pre starý dvorec.

„Všetko, čo ten Larsen robí,“ hovorilo panstvo, „sa hneď roztrúbi do sveta. Je to šťastný človek. To by sme mali byť takmer hrdí na to, že ho máme!“

Ale vôbec z toho nespyšneli! Uvedomovali si, že sú pánmi, mohli Larsena prepustiť, ale to neurobili, boli to dobrí ľudia a na svete je veľmi veľa takých dobrých ľudí, a to je potešiteľné pre každého Larsena.

Tak to je príbeh o „Záhradníkovi a panstve.“

Teraz o ňom môžeš premýšľať!