Tri cisárske otázky

Raz pred viac ako sedemsto rokmi žil na hraniciach ríše jeden markgróf, prezývaný Vlkovec, a ten svojmu menu robil česť. Bol zlomyseľný a divoký ako vlk, svojimi poddanými, chudobnými sedliakmi, pastiermi a drevorubačmi bol rovnako nenávidený ako obávaný. Ako ľud trápil a utláčal, to by nikto na nebesiach nevymaľoval. Desiatky vymáhal bičom a na opevňovaní hradieb nútil robotovať aj starcov. Najväčšie bezprávie však postihovalo sedliakov, a to kvôli jeleňom a diviakom, ktoré gróf vo svojich hlbokých lesoch celý rok chránil a na ktoré potom v čase žatvy organizoval so svojou družinou každý týždeň divoké štvanice.
„Čo mi je do sedliakov a ich polí?“ vykrikoval Vlkovec pohŕdavo. „Hejsa! Za mnou!“ Nasadil svojmu koňovi ostrohy a cválal so štekajúcou svorkou cez zrelé obilné polia. „Tak Vy si chcete sťažovať, Vy šmejdi?! Dajte si pozor, lebo si budeme sťažovať my, ale s mericami a centnermi. Chcete ísť žalovať cisárovi?! Ale? Čo mi je do cisára?? Ja som Váš pán, ja a nikto iný!“ Nuž, nebolo to prvýkrát, čo sa ľud nahlas a zreteľne postavil proti markgrófovi, až tie sťažnosti dospeli k cisárovmu uchu.
Ten však dlhý čas mlčal, až mu jedného dňa oznámili, že markgróf Vlkovec cisárske príkazy nepočúva a z úst vypúšťa meno Jeho Výsosti s nepatrnou úctou; vtedy si cisár pomyslel, že čas dozrel a vzdorovitému markgrófovi treba udeliť lekciu. Vyslal teda do hraničnej marky posla a priateľským prípisom grófa pozval, aby sa o tri dni dostavil na cisársky zámok. Markgróf Vlkovec prišiel v stanovenom čase a bol hneď uvedený do cisárskych komnát.
„Ako sa Vám darí, milý gróf?“ začal hovoriť cisár.
„Dobre, veľmi dobre!“ odvetil tento.
„Nemáte naozaj žiadne sťažnosti ani starosti?“
„Neviem, na čo by som si mal sťažovať a tiež čo by som si mal priať,“ odvetil pyšne Vlkovec, ale z jeho hlasu bolo cítiť obavy z podivných cisárových otázok. „Ale Vaši sedliaci vedia, na čo si majú sťažovať, a ja, Vlkovče, mám prianí neúrekom!“ povedal cisár prísne a jeho oči žiarili:
„Ja mám plnú knihu starostí a sťažností, viac, než by Vám bolo milé. Buďte si tým istý! Dám Vám tri otázky, dobre počúvajte! Po prvé, čo je drahé cisárovi? Po druhé, čo je drahé sedliakovi? Po tretie, ako ďaleko od seba bývajú šťastie a nešťastie? Odo dneška o mesiac mi na moje tri otázky prinesiete odpoveď, ak nie, potom je Váš markgrófsky titul i Vaše panstvo pre Vás stratené, môžete ísť!“
Tak to bola tá najdlhšia a najsmutnejšia cesta, ktorú Vlkovec vo svojom živote vykonal. Na cestu domov potreboval dvojnásobný čas a vôbec nevnímal tú pestrofarebnú krásu jesenného dňa so všetkou jeho krásou a čarovným vtáčím spevom. Išiel hlboko ponorený do svojich temných myšlienok, a keď konečne prišiel domov, sedel celú noc a deň a rozmýšľal a lámal si hlavu nad tým, ktoré odpovede na tri cisárske otázky sú správne. Ale nič nevymyslel; ani druhého, ani tretieho dňa nič a mesiac na oblohe bol už v druhej štvrti. Ako hlúpo a unáhlene cisárovi odpovedal! Teraz by už vedel, na čo si má sťažovať, veď po všetky tie týždne mal jediné želanie, aby našiel odpovede na tie tri otázky, pretože od toho závisel celý jeho ďalší život. Študoval hrubé a učené knihy, ale tie mu túto hádanku vyriešiť nedokázali. Vypytoval sa priateľov i známych, doktorov, učencov a profesorov, ale ani oni radu nevedeli. Sedliaci a obyčajní ľudia jeho krajiny, ktorých tak často tvrdo trápil a nechal padnúť do veľkej biedy bez pomoci, tí mu jeho vlastné trápenie priali a s radosťou sa pozerali na to, ako fňuká zármutkom.
Pozvoľna sa blížil deň, v ktorom sa mal Vlkovec objaviť pred cisárom, a bolo mu naozaj úzko. Po poslednej prebdenej noci opustil celý zúfalý zavčasu ráno svoj hrad a vydal sa na cestu do cisárskeho mesta. Tu na poliach narazil na jedného pastiera so stádom. Ten si všimol zachmúrenú tvár pána a spýtal sa na príčinu.
„Ach ty hlupák,“ povedal Vlkovec smutne, „ja už dlho Tvojím pánom nebudem.“ A vylíčil mu svoju biedu a predložil mu tri cisárske otázky. Po prvé, čo je drahé cisárovi? Po druhé, čo je drahé sedliakovi? Po tretie, ako ďaleko od seba bývajú šťastie a nešťastie?
„Hmmm,“ kývol pastier, zvraštil čelo a na chvíľu sa zamyslel. Potom povedal, lebo to bol po čertoch múdry chlap:
„Už to mám, urodzený pane. Požičajte mi svoj grófsky odev, oblečte si môj kabát a postrážte mi zatiaľ ovce. Keď sa začne stmievať, predstúpim pred cisára namiesto Vás a na tie jeho otázky čo najlepšie odpoviem.“ S tým Vlkovec hneď súhlasil, vymenili si šaty a ovčiak sa vydal na cestu.
V stanovenej hodine vstúpil ovčiak oblečený ako gróf pred cisára. Ten sedel na svojom zlatom tróne a povedal:
„Nuž, máte správne odpovede na moje tri otázky?“
„Áno, najvznešenejší cisár a pán,“ odvetil ovčiak.
„Tak rozprávajte!“
„Po prvé,“ začal ovčiak, „cisárovi je drahé, keď sa dodržiavajú jeho príkazy a v bázni a vernosti sa mu slúži. Po druhé, sedliakovi je drahé, keď je jeho práca v úcte a polia stráži a ochraňuje nielen Boh, ale aj ľudia. A po tretie, šťastie a nešťastie sú od seba vzdialené presne deň cesty.“
„Pravdu ste hovorili, keď ste odpovedali na obe prvé otázky, ale ako ste prišli k tej tretej odpovedi?“ spýtal sa cisár.
„Moja tretia odpoveď, Vaša cisárska Výsosť, vznikla preto, že včera som bol ešte pastier, ale dnes zo mňa je markgróf.“
„Tak markgrófom zostaneš!“ povedal cisár, položil mu na plece svoj meč a urobil pánom nad markou toho, ktorý v nej bol do dnešného dňa jedným z tých najmenších.