Po Veľkej noci

Deti prišli domov od babky. „To boli ale krásne Veľké noci!“ oznamujú horlivo mamičke.

„To som rada, že sa vám páčili. A čo sa vám páčilo najviac?“ pýta sa mamička.

„Mne sa páčilo, ako sme s dedkom pletli korbáč a ako som s ostatnými chlapcami chodil šibať. Vyšibal som kopu vajíčok a aj nejaké čokoládky,“ hovoril veselo Janko.

„Mňa najviac bavilo hľadať v záhrade dobroty, ktoré nám tam nechal zajačik,“ volala Marienka.

„Aj ja si pamätám, že k nám chodil zajačik, keď som bola malá,“ odpovedala mamička.

„A tiež som bola veľmi rada, že boli prázdniny a nemuseli sme do školy,“ dodala Marienka.

„A viete vy, deti, prečo vlastne Veľkú noc oslavujeme? Prečo bol sviatok a vy ste nemuseli ísť do školy?“

Janko bez rozmyslu vykríkol: „To aby sme mohli chodiť šibať!“

Marienka sa zamyslela a povedala: „Sú to sviatky jari. Mladé vŕby sú plné sily, a tak z nich chlapci pletú korbáče a šibú nimi dievčatá, aby boli krásne a zdravé.“

„Áno, to, čo ste hovorili, ľudia naozaj robia, ale ani jedno z toho nie je hlavným dôvodom, prečo je Veľká noc taký významný sviatok. Poďte, posadíme sa vonku na lavičku pod rozkvitnutú čerešňu a ja vám poviem, ako to s tou Veľkou nocou je.“

Deti boli vždy veľmi rady, keď si mamička urobila čas a rozprávala im niečo krásne.

„Možno sa vám bude zdať, že môj príbeh s Veľkou nocou vôbec nesúvisí, ale dobre počúvajte, všetko vám vysvetlím.

Za dávnych a dávnych čias, keď bola Zem ešte mladá, začali na ňu prichádzať prví ľudia. Zem bola krásna, čistá a plná sily. Z pohľadu zhora však krúžila vo veľkej vzdialenosti od Svetla, od svetlých výšin. Z krásnych záhrad položených vysoko nad touto Zemou prichádzali ďalšie a ďalšie ľudské duše. Pretože bola Zem položená tak hlboko a ďaleko od východiska všetkého Svetla, ktoré prichádzalo od Boha, dostal každý z ľudí na svoju púť lucernu. O svetlo v lucerne mal verne pečovať, živiť ho a dolievať olej, aby mu nikdy neuhaslo a aby mu vždy svietilo na cestu. To preto, aby každý z ľudí opäť raz našiel cestu späť domov, do svetlých výšin. Keď ľudia putovali po krásnej zemi, všetkého sa im dostávalo. Bytosti pripravili pre ľudského ducha hojnosť úrody a všetku krásu prírody a všetko jej bohatstvo mohli ľudia užívať. Každé ráno vyšlo žiariace slnko, ktoré svietilo, a v noci potom Zem zahaľoval svojimi striebristými lúčmi mesiac. Avšak svetlo v lampičkách ľudí bolo iného druhu.

Keď ľudia už dlhý čas obývali Zem, čoraz matnejšie si spomínali na svoj vzdialený domov tam v svetlých záhradách. Časom ich spomienka celkom vyblednula. A keď niektorí z ľudí prinášali zvesti o tom, že tam hore sú krajšie svety a že svetlé bytosti všetko riadia a vedú, ľudia všetko odsunuli do ríše bájí a rozprávok. Svetielka v ich lampách pohasínali a už len slabo tlčali. Pozemského svetla zo slnka bolo všade dosť, ale Svetlo, ktoré mali chrániť a živiť, to Svetlo, ktoré dostali so sebou na púť, svety hasli. Zem sa stávala temnou a ľudia sa po nej plahočili bez cieľa, nevediac, prečo ich prenasleduje ťažký osud, ktorý si vyvolali sami svojím odklonením sa od Boha a Jeho Svetla.

Keď bolo zhora vidieť, aká veľká je bieda týchto ľudí, ktorí sú takí nevedomí a ubližujú sami sebe tým, že sa nestarajú o to, prečo sú na Zemi a ako majú konať podľa vôle Božej, nevedia, že majú všetko bohatstvo Zeme verne spravovať, že je im len prepožičané na čas ich pozemského života a oni zatiaľ o toto bohatstvo vojnia a bojujú. Zabudli, že ich pravý domov nie je tu, ale tam hore, v žiari večného Svetla, zabudli na to, že malú časť tohto Svetla mali chrániť vo svojich lampách ako spomienku na domov, ako svetlo, ktoré svieti na cestu, a ako to najcennejšie, čo tu na Zemi majú.

Veľký Boh, ktorý sám bol Svetlo a Láska, sa zmiloval nad týmito ľuďmi a zoslal dolu svojho syna Ježiša, aby ako človek putoval medzi ľuďmi. Ježiš mal ľuďom znova ukázať cestu hore, mal ich učiť, ako majú žiť podľa vôle Božej.

Na Zemi, kde v tom čase vládla tma a hriech, panovala temná noc, keď už nebolo vidieť na cestu a ľudia narážali na ostré skaly, klopkali a padali, niektorí už nemohli ďalej, a tak len bezvládne ležali. Všetci tí, ktorí už nevedeli, ako svetielko vo svojich lampách rozžihnúť, a veľmi zúfali, postupne videli, ako sa k Zemi blíži mocné Svetlo. Svetlo, ktoré prerazilo tmu a ožiarilo celú Zem. Ľudia mohli k tomuto mocnému Svetlu prichádzať a napiť sa ako z prameňa živej vody, zahojiť si rany a rozdúchať opäť plameň vo svojej lampe. Nekonečná láska, ktorá k nim prúdila, mohla liečiť chorých, nasýtiť hladných, uhasiť pálčivý smäd, podoprieť slabých a ukázať cestu zblúdilým. Ľudia mohli prichádzať, veď boli takí úbohí. Avšak mnohí si v šere a prítmí libovali a žiariace Svetlo, ktoré posvietilo na všetky zlé skutky a intrigy týchto ľudí, im nebolo príjemné. Rozmýšľali, ako sa tohto Svetla a Jeho nositeľa zbaviť. Spiknutím sa proti nemu a vymysleli hrozný plán. Ježiša, syna najvyššieho Boha, Svetlo a Lásku obvinili a ukrižovali. Toto sa stalo na Veľkú noc.

Žiariace Svetlo sa potom muselo opäť vzdialiť od Zeme a vrátiť sa späť do svetlých výšin. Zem potemnela. Len tí, ktorí verne nasledovali Slovo Ježišovo a žili podľa Jeho rád, tí Svetlo vo svojich lampách rozhoreli v mocný plameň a pokračovali tak v Ježišovom diele. Zlí ľudia tak videli, že Svetlo nemožno zničiť, že Svetlo je mocnejšie než tma.

Teraz záleží na každom z nás, či sme za tie stáročia svetlo vo svojich lampách verne chránili, živili a nechali ho rozhorieť v mocný plameň. Len takíto ľudia opäť nájdu cestu domov, tam do nádherných svetlých záhrad, kde budú môcť denne blažení prežívať blahodarné prúdy Svetla a Lásky, ktoré prúdia od Boha a Jeho synov.“

Mamička skončila svoje rozprávanie a deti ešte dlho ticho sedeli. To, prečo sa slávi Veľká noc, predtým naozaj nevedeli. Bolo im veľmi ľúto, že Ježiš musel takto trpieť od zlých ľudí. Tiež im ležalo na srdci, či ich plameň v lampe tiež krásne svieti.